Keď sa Barack Obama v januári ujme úradu, privíta ho mnoho neľahkých výziev, na čele s akútnou hospodárskou krízou. Luxus, že by sa na ňu zameral výhradne, si však nemôže dovoliť.
Bude sa musieť potýkať aj s celou škálou výziev v zahraničnej politike. Do prvej zahraničnopolitickej krízy Obamovej vlády ľahko môže prerásť Irán a jeho jadrový program.
Dôvod je jednoduchý. Irán značne pokročil v schopnosti obohacovať urán v meradle, ktoré je dostatočné na výrobu jadrovej zbrane. Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu práve oznámila, že Irán už toto štádium dosiahne možno v roku 2009.
Irán s jadrovou zbraňou alebo schopnosťou v krátkom čase jednu či viac bômb vyrobiť predstavuje skutočné nebezpečenstvo. Napriek tomu jedna z ciest, ktorou by sa nová americká vláda mohla vydať, je prijať „severokórejskú“ možnosť a naučiť sa s touto hrozbou žiť. Riziko tkvie v tom, že už tak nestabilný a na konflikty náchylný Stredný východ by taký postup ešte rozjatril.
Pri prípadnej kríze by Izrael alebo Irán mohol byť v pokušení použiť nukleárne zbrane zo strachu, že keď zaváha, urobí tak ten druhý. Existuje aj možnosť, že si vlastné jadrové zbrane vyvinú alebo zaobstarajú ďalšie štáty, napríklad Egypt či Saudská Arábia. Spojené štáty by na obmedzenie týchto rizík mohli podniknúť isté kroky, okrem iného zaistiť vybraným štátom protiraketovú obranu a bezpečnostné záruky, ale nie je ani zďaleka jasné, či by také snahy uspeli.
Navyše pokiaľ Irán so svojím jadrovým úsilím pokročí, nebude ďalšie šírenie jadrových zbraní jediným nebezpečím. Pôsobenie Íránu, tak priame, ako aj prostredníctvom skupín, ako sú Hizballáh a Hamás, malo a naďalej bude mať významný a prevažne negatívny vplyv na budúcnosť Iraku, Afganistanu, Libanonu a Palestíny. Irán je už teraz jednou z najmocnejších krajín Stredného východu. Jadrovo vyzbrojený Irán by pravdepodobne konal naprieč regiónom ešte agresívnejšie, s presvedčením, že jadrový potenciál mu zaisťuje významnú ochranu.
Druhou možnou politikou pre USA, Izrael či obe krajiny by bolo zaútočiť na známe iránske jadrové areály. Taký preemptívny útok by určite zničil časť, ba hádam dokonca väčšinu existujúcich iránskych jadrových zariadení a materiálov. Časť potenciálu by však zrejme zostala a jadrový program by bolo možné v priebehu niekoľkých rokov znovuvybudovať spôsobom, ktorý by druhý útok značne sťažoval.
Dávno predtým by sa aj prejavili vážne dôsledky. Je veľmi nepravdepodobné, že by Irán americký či izraelský vojenský útok len tak pripustil. Naopak, bolo by možné očakávať odvetu v podobe útokov na americké jednotky v Afganistane a Iraku, rozpútanie teroristických útokov naprieč regiónom i vo svete a prerušenie tankerovej dopravy cez Hormuzský prieliv. Posledné, čo svetová ekonomika potrebuje, je barel ropy za 200 dolárov, ale práve taký by mohol byť výsledok.
Je však isté, že obe možnosti – zmieriť sa s jadrovým Iránom alebo ho napadnúť – zahrnujú vážne riziká a vyžiadajú si svoju cenu. Najlepším výsledkom by bolo, keby sa Irán podarilo presvedčiť, aby svoje jadrové snahy zmrazil či pozastavil alebo aby sa v ešte lepšom prípade nezávislej schopnosti obohacovať urán vzdal. Možno si predstaviť, že by Iránu bolo povolené symbolické „právo“ obohacovať, ale každý program obohacovania uránu by musel byť veľmi malý, aby nepredstavoval strategickú hrozbu. Musel by byť takisto predmetom nesmierne dotieravých kontrol, aby si svet mohol byť istý, že Irán tajne neobohacuje urán a nevyvíja jadrové zbrane.
Čo by bolo potrebné urobiť, aby sa iránsku snahu obohacovať urán v podstate podarilo potlačiť?
Po prvé by to znamenalo zostaviť diplomatický balíček, ktorý by Iránu ponúkal prístup k jadrovej energetike, ale bez materiálnej kontroly nad nukleárnymi materiálmi. Bolo by možné uvoľniť hospodárske sankcie, ktoré sužovanú iránsku ekonomiku zraňujú. Irán by mohol získať bezpečnostné záruky a medzi Iránom a USA a ďalšími by bolo možné zaviesť normálne diplomatické vzťahy.
Neexistuje záruka, že by Irán takú ponuku prijal. Prijať by však mohol, najmä teraz, keď cena ropy klesla pod 50 dolárov za barel, teda na úroveň, pri ktorej sa neefektívne iránske hospodárstvo ocitá v horšom stave než kedykoľvek predtým.
Rovnako prospešné by tiež bolo dať najavo, že Irán bude čeliť ďalším sankciám vrátane obmedzenia možnosti dovážať rafinovanú naftu, ak odmietne prijať spravodlivý a rozumný kompromis. Dôležité by bolo o nutnosti podporiť súbor požiadaviek, ponúk a sankcií presvedčiť Rusko a Čínu. Šance, že by Irán takú ponuku prijal, by sa ešte mohli zvýšiť, keby sa zverejnili podrobnosti. Iránsky ľud by si zrejme vo voľbách v júni 2009 mohol radšej vybrať lídrov, ktorí dokážu zaistiť omnoho vyššiu životnú úroveň, než tí, ktorí by krajinu zničili.
Je však možné, že Irán odmietne akýkoľvek diplomatický kompromis, aj keby ho napríklad predložili priamo USA. Obama a svet by si potom museli vybrať medzi znášaním Iránu s jeho jadrovými zbraňami (či schopnosťou rýchlo ich vyrobiť) a nasadením vojenskej sily, aby sa takému výsledku zabránilo. Je to tá najhoršia možná voľba, pretože ani jedna z možností nie je príťažlivá. Práve o to dôležitejšie je, aby na scénu opäť vošla diplomacia a dostala ešte poslednú šancu.
Autor je bývalý riaditeľ Výboru pre plánovanie politických prístupov ministerstva zahraničia USA, je predsedom americkej Rady pre zahraničné vzťahy.
Bude sa musieť potýkať aj s celou škálou výziev v zahraničnej politike. Do prvej zahraničnopolitickej krízy Obamovej vlády ľahko môže prerásť Irán a jeho jadrový program.
Dôvod je jednoduchý. Irán značne pokročil v schopnosti obohacovať urán v meradle, ktoré je dostatočné na výrobu jadrovej zbrane. Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu práve oznámila, že Irán už toto štádium dosiahne možno v roku 2009.
Irán s jadrovou zbraňou alebo schopnosťou v krátkom čase jednu či viac bômb vyrobiť predstavuje skutočné nebezpečenstvo. Napriek tomu jedna z ciest, ktorou by sa nová americká vláda mohla vydať, je prijať „severokórejskú“ možnosť a naučiť sa s touto hrozbou žiť. Riziko tkvie v tom, že už tak nestabilný a na konflikty náchylný Stredný východ by taký postup ešte rozjatril.
Pri prípadnej kríze by Izrael alebo Irán mohol byť v pokušení použiť nukleárne zbrane zo strachu, že keď zaváha, urobí tak ten druhý. Existuje aj možnosť, že si vlastné jadrové zbrane vyvinú alebo zaobstarajú ďalšie štáty, napríklad Egypt či Saudská Arábia. Spojené štáty by na obmedzenie týchto rizík mohli podniknúť isté kroky, okrem iného zaistiť vybraným štátom protiraketovú obranu a bezpečnostné záruky, ale nie je ani zďaleka jasné, či by také snahy uspeli.
Navyše pokiaľ Irán so svojím jadrovým úsilím pokročí, nebude ďalšie šírenie jadrových zbraní jediným nebezpečím. Pôsobenie Íránu, tak priame, ako aj prostredníctvom skupín, ako sú Hizballáh a Hamás, malo a naďalej bude mať významný a prevažne negatívny vplyv na budúcnosť Iraku, Afganistanu, Libanonu a Palestíny. Irán je už teraz jednou z najmocnejších krajín Stredného východu. Jadrovo vyzbrojený Irán by pravdepodobne konal naprieč regiónom ešte agresívnejšie, s presvedčením, že jadrový potenciál mu zaisťuje významnú ochranu.
Druhou možnou politikou pre USA, Izrael či obe krajiny by bolo zaútočiť na známe iránske jadrové areály. Taký preemptívny útok by určite zničil časť, ba hádam dokonca väčšinu existujúcich iránskych jadrových zariadení a materiálov. Časť potenciálu by však zrejme zostala a jadrový program by bolo možné v priebehu niekoľkých rokov znovuvybudovať spôsobom, ktorý by druhý útok značne sťažoval.
Dávno predtým by sa aj prejavili vážne dôsledky. Je veľmi nepravdepodobné, že by Irán americký či izraelský vojenský útok len tak pripustil. Naopak, bolo by možné očakávať odvetu v podobe útokov na americké jednotky v Afganistane a Iraku, rozpútanie teroristických útokov naprieč regiónom i vo svete a prerušenie tankerovej dopravy cez Hormuzský prieliv. Posledné, čo svetová ekonomika potrebuje, je barel ropy za 200 dolárov, ale práve taký by mohol byť výsledok.
Je však isté, že obe možnosti – zmieriť sa s jadrovým Iránom alebo ho napadnúť – zahrnujú vážne riziká a vyžiadajú si svoju cenu. Najlepším výsledkom by bolo, keby sa Irán podarilo presvedčiť, aby svoje jadrové snahy zmrazil či pozastavil alebo aby sa v ešte lepšom prípade nezávislej schopnosti obohacovať urán vzdal. Možno si predstaviť, že by Iránu bolo povolené symbolické „právo“ obohacovať, ale každý program obohacovania uránu by musel byť veľmi malý, aby nepredstavoval strategickú hrozbu. Musel by byť takisto predmetom nesmierne dotieravých kontrol, aby si svet mohol byť istý, že Irán tajne neobohacuje urán a nevyvíja jadrové zbrane.
Čo by bolo potrebné urobiť, aby sa iránsku snahu obohacovať urán v podstate podarilo potlačiť?
Po prvé by to znamenalo zostaviť diplomatický balíček, ktorý by Iránu ponúkal prístup k jadrovej energetike, ale bez materiálnej kontroly nad nukleárnymi materiálmi. Bolo by možné uvoľniť hospodárske sankcie, ktoré sužovanú iránsku ekonomiku zraňujú. Irán by mohol získať bezpečnostné záruky a medzi Iránom a USA a ďalšími by bolo možné zaviesť normálne diplomatické vzťahy.
Neexistuje záruka, že by Irán takú ponuku prijal. Prijať by však mohol, najmä teraz, keď cena ropy klesla pod 50 dolárov za barel, teda na úroveň, pri ktorej sa neefektívne iránske hospodárstvo ocitá v horšom stave než kedykoľvek predtým.
Rovnako prospešné by tiež bolo dať najavo, že Irán bude čeliť ďalším sankciám vrátane obmedzenia možnosti dovážať rafinovanú naftu, ak odmietne prijať spravodlivý a rozumný kompromis. Dôležité by bolo o nutnosti podporiť súbor požiadaviek, ponúk a sankcií presvedčiť Rusko a Čínu. Šance, že by Irán takú ponuku prijal, by sa ešte mohli zvýšiť, keby sa zverejnili podrobnosti. Iránsky ľud by si zrejme vo voľbách v júni 2009 mohol radšej vybrať lídrov, ktorí dokážu zaistiť omnoho vyššiu životnú úroveň, než tí, ktorí by krajinu zničili.
Je však možné, že Irán odmietne akýkoľvek diplomatický kompromis, aj keby ho napríklad predložili priamo USA. Obama a svet by si potom museli vybrať medzi znášaním Iránu s jeho jadrovými zbraňami (či schopnosťou rýchlo ich vyrobiť) a nasadením vojenskej sily, aby sa takému výsledku zabránilo. Je to tá najhoršia možná voľba, pretože ani jedna z možností nie je príťažlivá. Práve o to dôležitejšie je, aby na scénu opäť vošla diplomacia a dostala ešte poslednú šancu.
Autor je bývalý riaditeľ Výboru pre plánovanie politických prístupov ministerstva zahraničia USA, je predsedom americkej Rady pre zahraničné vzťahy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.