Pokúsme sa dostať ďalej, než sú emócie a obvyklé klišé o Bruseli odtrhnutom od reality a „nudnom“ Figeľovi, ktorý ho u nás trefne zosobňuje. Autor tohto článku uvedie iba dva príklady toho, ako zložito a paradoxne vyzerá prenasledovanie pre vieru v krajinách mimo Európy. A pozor, nejde o zámerné spomínanie islamu. Príklad prvý, Pakistan, rok 2007. Na severozápade krajiny, v meste Pešávar, kde sú na dennom poriadku útoky Talibanu, sa v nedeľu koná katolícka omša. V peknom kostole, ktorý tu pred viac ako sto rokmi postavili Briti, sa schádzajú veriaci. Strážia ich chlapíci s kalašnikovmi: nedávno tu džihádisti na jeden z takýchto kostolov zaútočili.
Omša je trochu iná ako u nás. Ženy majú zahalené vlasy, stoja naľavo. Muži sú napravo. Pri oltári je úplne zahalená soška, akási postava. Nevidno jej ani tvár. Ak závoj nadvihnete, zbadáte čosi dôverne známe – Pannu Máriu. „Sme v moslimskej krajine,“ vysvetlia vám miestni.
Príklad druhý, Libanon, rok 2009. Na okraji Bejrútu žije množstvo utečencov z Iraku, z krajiny, ktorá sa od vojny v roku 2003 prepadáva do chaosu a reťazca násilia. Utiekli z nej aj kresťania. Pomáhajú im ľudia z tímu profesora Vladimíra Krčméryho. Utečenci hovoria o svojich zážitkoch: bombové útoky džihádistov na kostoly, rabovanie, vraždenie, vyháňanie. „Za Saddáma sa až aké hrozné veci nediali, cítili sme sa ako kresťania bezpečnejšie,“ povedia mnohí. O čom to vypovedá?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.