Medzi ekonomickými vrstvami, medzi rasami aj medzi politickými tábormi sa otvorili obrovské priepasti. To, čo nazývame sociálny kapitál, sa rapídne stráca. Platí to predovšetkým v komunitách, kde žijú ľudia s nízkymi príjmami. Čo s tým? Bol som raz svedkom zaujímavého experimentu.
spoločenstvo nevzniklo spontánne
Bol som v meste, ktoré má azda aj príznačný názov Lost Hills. Stratené hory. Dvaapoltisícové poľnohospodárske mestečko leží v Kalifornii, no z lesku, mediálneho šumu a peňazí, aké sa s ňou v očiach ľudí často spájajú, nemá prakticky nič. Na druhej strane, hoci Lost Hills nie je bohaté mesto, nie je ani úplne na dne. Vďaka továrňam na spracovanie mandlí a pistácií majú miestni ľudia kde pracovať.
Vošiel som do tunajšej škôlky a pozoroval som fotografie na stenách. Podľa nich by človek usúdil, že väčšina miestnych rodín je úplných – mama, ocko a pár detí hrdo stoja pred malým farmárskym domom. A mnohé z týchto rodín tu žijú už niekoľko desaťročí.
Prekvapivé je skôr to, že tu donedávna vôbec neboli komunitné organizácie, aké bežne fungujú v amerických mestečkách tohto typu. Lost Hills dodnes nemá fungujúci kostol. A až nedávno vznikla napríklad knižnica. Najbližšia policajná stanica stojí o šesťdesiat kilometrov ďalej. Donedávna tu nemali pri cestách ani len chodníky pre chodcov a bolo tu veľmi málo stĺpov pouličného osvetlenia. Večerné vychádzky sa zrejme nepestovali.
ľudia najradšej sedia doma
Alexis de Tocqueville napísal, že Američania vedia veľmi rýchlo vytvárať spontánne dobrovoľné spoločenstvá.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.