Rozlúčili sme sa s korunou. To nie je len tak. Boli sme na ňu zvyknutí vyše sto rokov a osvojili sme si ju. Aj keď niektoré úslovia si korunu neosvojili. Smrdíš grošom.
Nikto nepovedal „smrdíš korunou“. Lebo keby niekto smrdel korunou, už by to nebol chudák, ale celkom zámožný človek. A ak bude niekto smrdieť eurom, tomu už budú všetci závidieť. Groš reprezentuje menu, ktorú sme už nezažili. Ani presne nevieme, kedy fungovala. Či bol najprv groš a až potom grajciar, alebo naopak, alebo boli priamymi účastníkmi rovnakej meny. V každom prípade tie mince boli plnohodnotné, dalo sa za ne kúpiť ničo, čo stálo za groš. Inak by sa nezvyklo hovoriť o niečom podradnom „nestojí to ani za groš“. To znamená, že keby to stálo aspoň za groš, už by to malo nejakú cenu. Malú, ale predsa.
Takže, ak sme sa nerozlúčili v mimofinančnej sfére s grošom, nerozlúčime sa asi ani s korunou. Nemyslím si, že nastane konverzný kurz pri niektorých úsloviach. Nasadil tomu korunu. Tam sa, uznajte, euro nehodí. Alebo korunovaný vôl. Sem sa euro nedá aplikovať dokonca ani gramaticky. Eurovaný? Neakceptovateľné. To je taký skupáň, že by si dal pre euro koleno vŕtať. Takýto výsmech nemá logiku. Lebo euro je v prepočte tridsať korún a niečo a pre takú sumičku by si už dal koleno vŕtať kdekto. Smutní budú miliardári. Kto mal tridsať miliárd, bude mať od prvého len miliardu, chudák. Taký pád sa znáša ťažko. Človek sa nadrie ako kôň, aby tie miliardy zarobil, a potom, z ničoho nič, také zoštíhlenie. O čo lepšie sme na tom my dôchodcovia. Predtým deväťtisíc mesačne, teraz tristo eur. Nemusíš panikáriť, aj za jedno, aj za druhé si kúpiš prd. Pravdaže, prd za tristo eur by mal smrdieť akosi kvalitnejšie, dokonca nadnárodnejšie, ako ten za koruny. Takže, aby sme sa vrátili na začiatok, smrdieť eurom predsa len nebude márne. Problém bude s mincami. Keďže nie sme miliardári, budeme mať k dispozícii predovšetkým kovové mince. Bude ich dosť a rôznej hodnoty. Kto nedostal pod stromček europeňaženku, môže ľutovať. Europudilár (to sa určite vžije) má okrem priehradiek na bankovky aj priehradky na mince. Dokonca na mince rôznej veľkosti. Lebo eurostvoritelia nás chceli potešiť hojnosťou a vymysleli euromince, ktoré nie sú rovnaké. Jedna väčšia ako druhá. Aby sme to mali jednoduchšie. Bankovky tiež nemajú rovnakú veľkosť, kdeže, veď to nie sú nejaké úbohé doláre. Najväčšia je päťstoeurovka. Vyznačuje sa tým, že ju nerozmeníte nikde, kde sa platí eurom. To znamená, že si europäťstovky budete odkladať do záhrenia (zabudnuté slovo, ale hodí sa) a zrazu po čase zistíte, že ste celkom bohatí. Takto, chtiac-nechtiac, si našetríte a keď na vás naozaj doľahne finančná kríza, budete zabezpečení. Ale len virtuálne, lebo vám nebudú mať rozmeniť. Šťastlivý nový rok.
Nikto nepovedal „smrdíš korunou“. Lebo keby niekto smrdel korunou, už by to nebol chudák, ale celkom zámožný človek. A ak bude niekto smrdieť eurom, tomu už budú všetci závidieť. Groš reprezentuje menu, ktorú sme už nezažili. Ani presne nevieme, kedy fungovala. Či bol najprv groš a až potom grajciar, alebo naopak, alebo boli priamymi účastníkmi rovnakej meny. V každom prípade tie mince boli plnohodnotné, dalo sa za ne kúpiť ničo, čo stálo za groš. Inak by sa nezvyklo hovoriť o niečom podradnom „nestojí to ani za groš“. To znamená, že keby to stálo aspoň za groš, už by to malo nejakú cenu. Malú, ale predsa.
Takže, ak sme sa nerozlúčili v mimofinančnej sfére s grošom, nerozlúčime sa asi ani s korunou. Nemyslím si, že nastane konverzný kurz pri niektorých úsloviach. Nasadil tomu korunu. Tam sa, uznajte, euro nehodí. Alebo korunovaný vôl. Sem sa euro nedá aplikovať dokonca ani gramaticky. Eurovaný? Neakceptovateľné. To je taký skupáň, že by si dal pre euro koleno vŕtať. Takýto výsmech nemá logiku. Lebo euro je v prepočte tridsať korún a niečo a pre takú sumičku by si už dal koleno vŕtať kdekto. Smutní budú miliardári. Kto mal tridsať miliárd, bude mať od prvého len miliardu, chudák. Taký pád sa znáša ťažko. Človek sa nadrie ako kôň, aby tie miliardy zarobil, a potom, z ničoho nič, také zoštíhlenie. O čo lepšie sme na tom my dôchodcovia. Predtým deväťtisíc mesačne, teraz tristo eur. Nemusíš panikáriť, aj za jedno, aj za druhé si kúpiš prd. Pravdaže, prd za tristo eur by mal smrdieť akosi kvalitnejšie, dokonca nadnárodnejšie, ako ten za koruny. Takže, aby sme sa vrátili na začiatok, smrdieť eurom predsa len nebude márne. Problém bude s mincami. Keďže nie sme miliardári, budeme mať k dispozícii predovšetkým kovové mince. Bude ich dosť a rôznej hodnoty. Kto nedostal pod stromček europeňaženku, môže ľutovať. Europudilár (to sa určite vžije) má okrem priehradiek na bankovky aj priehradky na mince. Dokonca na mince rôznej veľkosti. Lebo eurostvoritelia nás chceli potešiť hojnosťou a vymysleli euromince, ktoré nie sú rovnaké. Jedna väčšia ako druhá. Aby sme to mali jednoduchšie. Bankovky tiež nemajú rovnakú veľkosť, kdeže, veď to nie sú nejaké úbohé doláre. Najväčšia je päťstoeurovka. Vyznačuje sa tým, že ju nerozmeníte nikde, kde sa platí eurom. To znamená, že si europäťstovky budete odkladať do záhrenia (zabudnuté slovo, ale hodí sa) a zrazu po čase zistíte, že ste celkom bohatí. Takto, chtiac-nechtiac, si našetríte a keď na vás naozaj doľahne finančná kríza, budete zabezpečení. Ale len virtuálne, lebo vám nebudú mať rozmeniť. Šťastlivý nový rok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.