Už dlho som predpovedal, že je len otázka času, keď praskne americká bublina bývania, ktorá sa začala nafukovať začiatkom terajšej dekády za hojnej pomoci likvidity a nedbanlivej regulácie. Čím dlhšie bublina rástla, tým mohutnejšia je explózia a väčší (a globálnejší) následný prepad.
Ekonómovia vedia dobre postihovať podpovrchové sily, ale nie sú už takí dobrí v schopnosti určovať časový priebeh. Dynamika je však vo veľkej miere práve taká, ako sa očakávalo. Amerika je stále na zostupnej trajektórii smerujúcej do roka 2009 – čo má závažné dôsledky pre svet ako celok.
Štáty a miestne samosprávy napríklad v súvislosti so zníženým príjmom z daní zoškrtávajú výdaje. Čo nevidieť zoslabne americký dovoz. Útraty spotrebiteľov podľa očakávaní klesajú. Dochádza k enormnému zníženiu (domnelého) bohatstva, rádovo v biliónoch, vzhľadom na prepad cien domov a akcií. Okrem toho si väčšina Američanov žila nad pomery, pretože svoje domy vďaka ich nafúknutej hodnote využívali ako zálohy. Táto hra sa skončila.
Amerika by týmto problémom čelila, aj keby práve nehľadela do tváre finančnej krízy. Americká ekonomika sa nadopovala prehnaným pákovým zadlžením; teraz prichádza bolestný proces uvoľňovania páky. Prehnané používanie pákového mechanizmu spolu s chybným úverovaním a riskantnými derivátmi zapríčinilo zmrazenie úverových trhov. Veď keď banka nepozná svoju vlastnú bilanciu, najskôr nebude veriť iným bankám.
Bushova vláda si blížiace sa problémy nepovšimla, po ich prepuknutí popierala, že existujú, potom bagatelizovala ich význam a nakoniec spanikárila. Nie div, že pod taktovkou jedného z budovateľov problému, Hanka Paulsona, ktorý presadzoval deregulácie a možnosť, aby sa banky ešte viac pákovo zadlžovali, administratíva uhýbala od jednej politiky k ďalšej – pričom každú zo stratégií podporovala s úplným presvedčením až do posledných minút pred jej zavrhnutím. Aj keby nezáležalo na ničom inom ako na dôvere, ekonomika by šla ku dnu.
Navyše tá trocha činnosti, ktorá bola vykonaná, mala za cieľ podoprieť finančnú sústavu. Finančná kríza je však len jednou z kríz, na ktoré zem naráža: ústredný makroekonomický problém ešte zhoršilo potopenie bohatstva spodnej polovice obyvateľstva. Tí, ktorí by utrácali, nemajú peniaze a tí pri peniazoch neutrácajú.
Amerika a svet takisto čelia rovnako zásadnému štrukturálnemu problému, nie nepodobnému ťažkostiam z počiatku minulého storočia, keď nárast produktivity v poľnohospodárstve vyústil do prudkého úbytku podielu populácie, ktorá v tejto oblasti dokázala nájsť prácu. V súčasnosti sú prírastky výrobnej produktivity ešte pôsobivejšie než boli pred sto rokmi v poľnohospodárstve, čo však znamená, že korekcia, ktorú treba urobiť, musí byť o to väčšia.
Nie je to tak dávno, čo prebiehala diskusia o rizikách nedisciplinovaného vývoja rozsiahlych nevyvážeností globálneho hospodárstva. To, čo vidíme dnes, je súčasť tohto vývoja. Nemenej zásadné zmeny však prebiehajú v oblasti globálnej rovnováhy ekonomickej moci: hromady likvidných peňazí, ktoré by mohli prispieť na finančnú výpomoc svetu, neležia na Západe, ale v Ázii a na Strednom východe. Globálne inštitúcie však tieto nové skutočnosti nezohľadňujú.
Z globalizácie plynie, že sme v čoraz väčšej miere vzájomne závislí. V najväčšej svetovej ekonomike nemožno prejsť hlbokým a dlhým prepadom bez globálnych dôsledkov. Už dlho tvrdím, že predstava oddelenosti bola mýtom, a dôkazy dnes tento názor potvrdzujú. Je to tak najmä preto, že Amerika neexportuje len recesiu, ale aj svoju skrachovanú deregulačnú filozofiu a toxické hypotéky, takže mnohým totožným problémom čelia aj finančné inštitúcie v Európe i inde.
Mnohým ľuďom v rozvojovom svete posledný boom veľmi prospel, vďaka finančným tokom, vývozom a vyšším komoditným cenám. Teraz sa to všetko obracia. Vrcholnou iróniou je, že dnes peniaze odtekajú z chudobných a dobre spravovaných ekonomík do USA, pôvodcu globálnych problémov.
Zmyslom všetkých týchto výziev, pred ktorými svet stojí, je poukázať na to, že aj keď Obama a ďalší svetoví vodcovia urobia všetko správne, USA a globálna ekonomika aj tak smerujú do neľahkého obdobia. Otázka nestojí len tak, ako dlho bude recesia trvať, ale ako bude ekonomika vyzerať, keď sa z nej dostane.
Vráti sa k silnému rastu alebo zažije chudokrvné oživenie v štýle Japonska 90. rokov minulého storočia? V tejto chvíli sa prikláňam k druhej možnosti, lebo odkaz obrovského zadlženia pravdepodobne schladí zápal pre veľký stimulačný balík, ktorého je potreba. Bez dostatočne veľkého stimulu (presahujúceho 2 percentá HDP) zakúsime prepad v začarovanej špirále: biedne hospodárstvo navodí viac bankrotov, čo bude tlačiť ceny akcií dole a úrokové sadzby nahor, podrývať dôveru spotrebiteľov a oslabovať banky. Spotreba a investície se ešte viac znížia.
Teraz, keď už finančníci z Wall Street dostali hromady peňazí, mnohí sa vracajú k fiskálnemu náboženstvu nízkych deficitov. Je pozoruhodné, ako sú aj po tom, čo preukázali svoju neschopnosť, v niektorých kruhoch vážení. Viac než na schodkoch záleží na tom, čo s peniazmi robíme; požičiavať si na financovanie vysokoproduktívnych investícií do školstva, technológií alebo infraštruktúry národnú bilanciu posilňuje.
Finančníci však argumentujú obozretnosťou: vyčkajme, ako sa ekonomike bude dariť, a ak bude potrebovať viac peňazí, môžeme ich dodať. Ale firma, ktorá je prinútená vyhlásiť bankrot, nemôže vrátiť čas, len čo sa zmenia vetry. Ujma je dlhodobá.
Pokiaľ Obama počúvne svoj inštinkt, venuje pozornosť obyčajným ľuďom skôr než Wall Street a bude konať neohrozene, potom máme nádej, že ekonomika sa začne z prepadu dostávať ku koncu roka 2009. Pokiaľ nie, krátkodobé vyhliadky pre Ameriku i pre svet sú ponuré.
Autor je profesorom ekonómie na Kolumbijskej univerzite v New Yorku a držiteľom Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2001.
Ekonómovia vedia dobre postihovať podpovrchové sily, ale nie sú už takí dobrí v schopnosti určovať časový priebeh. Dynamika je však vo veľkej miere práve taká, ako sa očakávalo. Amerika je stále na zostupnej trajektórii smerujúcej do roka 2009 – čo má závažné dôsledky pre svet ako celok.
Štáty a miestne samosprávy napríklad v súvislosti so zníženým príjmom z daní zoškrtávajú výdaje. Čo nevidieť zoslabne americký dovoz. Útraty spotrebiteľov podľa očakávaní klesajú. Dochádza k enormnému zníženiu (domnelého) bohatstva, rádovo v biliónoch, vzhľadom na prepad cien domov a akcií. Okrem toho si väčšina Američanov žila nad pomery, pretože svoje domy vďaka ich nafúknutej hodnote využívali ako zálohy. Táto hra sa skončila.
Amerika by týmto problémom čelila, aj keby práve nehľadela do tváre finančnej krízy. Americká ekonomika sa nadopovala prehnaným pákovým zadlžením; teraz prichádza bolestný proces uvoľňovania páky. Prehnané používanie pákového mechanizmu spolu s chybným úverovaním a riskantnými derivátmi zapríčinilo zmrazenie úverových trhov. Veď keď banka nepozná svoju vlastnú bilanciu, najskôr nebude veriť iným bankám.
Bushova vláda si blížiace sa problémy nepovšimla, po ich prepuknutí popierala, že existujú, potom bagatelizovala ich význam a nakoniec spanikárila. Nie div, že pod taktovkou jedného z budovateľov problému, Hanka Paulsona, ktorý presadzoval deregulácie a možnosť, aby sa banky ešte viac pákovo zadlžovali, administratíva uhýbala od jednej politiky k ďalšej – pričom každú zo stratégií podporovala s úplným presvedčením až do posledných minút pred jej zavrhnutím. Aj keby nezáležalo na ničom inom ako na dôvere, ekonomika by šla ku dnu.
Navyše tá trocha činnosti, ktorá bola vykonaná, mala za cieľ podoprieť finančnú sústavu. Finančná kríza je však len jednou z kríz, na ktoré zem naráža: ústredný makroekonomický problém ešte zhoršilo potopenie bohatstva spodnej polovice obyvateľstva. Tí, ktorí by utrácali, nemajú peniaze a tí pri peniazoch neutrácajú.
Amerika a svet takisto čelia rovnako zásadnému štrukturálnemu problému, nie nepodobnému ťažkostiam z počiatku minulého storočia, keď nárast produktivity v poľnohospodárstve vyústil do prudkého úbytku podielu populácie, ktorá v tejto oblasti dokázala nájsť prácu. V súčasnosti sú prírastky výrobnej produktivity ešte pôsobivejšie než boli pred sto rokmi v poľnohospodárstve, čo však znamená, že korekcia, ktorú treba urobiť, musí byť o to väčšia.
Nie je to tak dávno, čo prebiehala diskusia o rizikách nedisciplinovaného vývoja rozsiahlych nevyvážeností globálneho hospodárstva. To, čo vidíme dnes, je súčasť tohto vývoja. Nemenej zásadné zmeny však prebiehajú v oblasti globálnej rovnováhy ekonomickej moci: hromady likvidných peňazí, ktoré by mohli prispieť na finančnú výpomoc svetu, neležia na Západe, ale v Ázii a na Strednom východe. Globálne inštitúcie však tieto nové skutočnosti nezohľadňujú.
Z globalizácie plynie, že sme v čoraz väčšej miere vzájomne závislí. V najväčšej svetovej ekonomike nemožno prejsť hlbokým a dlhým prepadom bez globálnych dôsledkov. Už dlho tvrdím, že predstava oddelenosti bola mýtom, a dôkazy dnes tento názor potvrdzujú. Je to tak najmä preto, že Amerika neexportuje len recesiu, ale aj svoju skrachovanú deregulačnú filozofiu a toxické hypotéky, takže mnohým totožným problémom čelia aj finančné inštitúcie v Európe i inde.
Mnohým ľuďom v rozvojovom svete posledný boom veľmi prospel, vďaka finančným tokom, vývozom a vyšším komoditným cenám. Teraz sa to všetko obracia. Vrcholnou iróniou je, že dnes peniaze odtekajú z chudobných a dobre spravovaných ekonomík do USA, pôvodcu globálnych problémov.
Zmyslom všetkých týchto výziev, pred ktorými svet stojí, je poukázať na to, že aj keď Obama a ďalší svetoví vodcovia urobia všetko správne, USA a globálna ekonomika aj tak smerujú do neľahkého obdobia. Otázka nestojí len tak, ako dlho bude recesia trvať, ale ako bude ekonomika vyzerať, keď sa z nej dostane.
Vráti sa k silnému rastu alebo zažije chudokrvné oživenie v štýle Japonska 90. rokov minulého storočia? V tejto chvíli sa prikláňam k druhej možnosti, lebo odkaz obrovského zadlženia pravdepodobne schladí zápal pre veľký stimulačný balík, ktorého je potreba. Bez dostatočne veľkého stimulu (presahujúceho 2 percentá HDP) zakúsime prepad v začarovanej špirále: biedne hospodárstvo navodí viac bankrotov, čo bude tlačiť ceny akcií dole a úrokové sadzby nahor, podrývať dôveru spotrebiteľov a oslabovať banky. Spotreba a investície se ešte viac znížia.
Teraz, keď už finančníci z Wall Street dostali hromady peňazí, mnohí sa vracajú k fiskálnemu náboženstvu nízkych deficitov. Je pozoruhodné, ako sú aj po tom, čo preukázali svoju neschopnosť, v niektorých kruhoch vážení. Viac než na schodkoch záleží na tom, čo s peniazmi robíme; požičiavať si na financovanie vysokoproduktívnych investícií do školstva, technológií alebo infraštruktúry národnú bilanciu posilňuje.
Finančníci však argumentujú obozretnosťou: vyčkajme, ako sa ekonomike bude dariť, a ak bude potrebovať viac peňazí, môžeme ich dodať. Ale firma, ktorá je prinútená vyhlásiť bankrot, nemôže vrátiť čas, len čo sa zmenia vetry. Ujma je dlhodobá.
Pokiaľ Obama počúvne svoj inštinkt, venuje pozornosť obyčajným ľuďom skôr než Wall Street a bude konať neohrozene, potom máme nádej, že ekonomika sa začne z prepadu dostávať ku koncu roka 2009. Pokiaľ nie, krátkodobé vyhliadky pre Ameriku i pre svet sú ponuré.
Autor je profesorom ekonómie na Kolumbijskej univerzite v New Yorku a držiteľom Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2001.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.