Je to už na prvý pohľad nerovný boj: na strane Izraela moderné lietadlá a satelitom navádzané bomby a rakety, na strane palestínskeho Hamasu v Gaze nepresné rakety a ostatok len výbušniny a ručné zbrane.
Medzi vojenským zápasom a bojom o medzinárodnú verejnú mienku tak panuje nepriama úmera. Tam, kde Izrael vyhráva vojensky, prehráva v mediálnom zápase prinajmenšom morálne. Nielen arabská a islamská verejná mienka, ale aj väčšina Európanov a značná časť Američanov vidí nerovnosť zbraní a civilné obete izraelských úderov na Gazu ako výsledkok s jasným súčtom. Výzvy na prímerie sú adresované predovšetkým Izraelu.
Palestínske obete na civilistoch sú vďaka presným bombám relatívne nízke, no aj tak strašné. K strateným životom treba ešte prirátať stovky zranených a psychické škody, ktoré nálety na obyvateľoch Gazy sprevádzajú – nehovoriac o tom, že obyvatelia tohto kúska zeme tak či tak žijú celé desaťročia v nehostinných podmienkach. Je možné vidieť tento konflikt inak ako boj, v ktorom víťazí právo silnejšieho, ktorým je v tomto prípade Izrael? Odpoveď na otázku, kto je Dávid (teda ten menší a ohrozenejší) a kto Goliáš (väčší a zabezpečenejší) však záleží od perspektívy a od kontextu. V spore medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi sú silnejší tí prví, a Izrael je navyše po všetkých stránkach modernou a rozvinutou krajinou, na rozdiel od väčšiny palestínskych území.
Ak sa však na Blízky východ pozrieme s väčším odstupom, potom je bezpochyby tým menším Dávidom Izrael a väčším Goliášom arabský svet okolo neho, s Palestínčanmi ako súčasťou Arabov žijúcimi v pásme Gazy a na Západnom brehu. Podobne zložitejšie je to aj s otázkou, kto je v tomto konfllikte obeťou a kto agresorom. Izrael je tvrdým hráčom, ktorý voči svojmu okoliu postupuje podľa starozákonného Oko za oko, zub za zub. Vojny, ktoré vedie vrátane posledných dvoch – tej v Libanone proti Hizballáhu v roku 2006 i súčasného útoku na Hamas v Gaze – však v drvivej väčšine vedie v reakcii na útoky druhej strany. Hamas, ktorý je pri moci v Gaze od roku 2007, doteraz neuznáva právo Izraela na existenciu, jeho predstavitelia hovoria o vymazaní Izraela a vyhnaní Židov z Palestíny a jeho vojaci v posledných rokoch ostreľujú izraelské mestá raketami. Od roku 2005, keď sa izraelské jednotky stiahli z Gazy, vypálili bojovníci Hamasu a jemu blízkych skupín na Izrael tri a pol tisíc rakiet.
Izraelská vláda odvetu načasovala vzhľadom na dvoje voľby: tie izraelské, ktoré budú o mesiac, a v ktorých dve kľúčové postavy koaličnej vlády (minister obrany Ehud Barak a ministerka zahraničia Cipi Livniová) budú čeliť vodcovi opozície Benjaminovi Netanjahuovi; a tie americké, v ktorých nový prezident Barack Obama nastúpi až 20. januára. Dovtedy, dúfa Izrael, bude už po vojne.
Je paradoxné, že Hamas sa dostal k moci po relatívne slobodných voľbách v roku 2006 (hoci vládu v Gaze vytvoril až po krvavom konflikte s konkurenčným palestínskym hnutím Fatáh o rok neskôr). Zatiaľ čo Izrael je skutočnou demokraciou, nielen v zmysle „vlády väčšiny“, ale aj v zmysle liberálnej demokracie západného typu, s ochranou práv menšín, s právom na vlastný názor a na nesúhlas, s rešpektom k politickým a občianskym slobodám a ľudským právam, výsledkom slobodných volieb medzi Palestínčanmi v Gaze bolo zvolenie islamistov. Hamas vtedy zvíťazil v Gaze, pretože vláda Fatáhu, strany, ktorú viedol v minulosti palestínsky prezident Jásir Arafat, bola skorumpovaná, a kriminalita a kvalita verejných služieb bola neúnosná. To však zároveň ukazuje, aké ťažké bude dosiahnuť zmenu – iná ponuka dnes v Gaze nie je. Mier, a zdá sa, že aj trvalé prímerie, môže prísť, keď sa medzi Palestínčanmi objaví väčšina schopná tolerovať existenciu Izraela. Čakanie to môže byť takmer nekonečné – ale v civilizačných konfliktoch sa čas nemeria na týždne či na mesiace.
Medzi vojenským zápasom a bojom o medzinárodnú verejnú mienku tak panuje nepriama úmera. Tam, kde Izrael vyhráva vojensky, prehráva v mediálnom zápase prinajmenšom morálne. Nielen arabská a islamská verejná mienka, ale aj väčšina Európanov a značná časť Američanov vidí nerovnosť zbraní a civilné obete izraelských úderov na Gazu ako výsledkok s jasným súčtom. Výzvy na prímerie sú adresované predovšetkým Izraelu.
Palestínske obete na civilistoch sú vďaka presným bombám relatívne nízke, no aj tak strašné. K strateným životom treba ešte prirátať stovky zranených a psychické škody, ktoré nálety na obyvateľoch Gazy sprevádzajú – nehovoriac o tom, že obyvatelia tohto kúska zeme tak či tak žijú celé desaťročia v nehostinných podmienkach. Je možné vidieť tento konflikt inak ako boj, v ktorom víťazí právo silnejšieho, ktorým je v tomto prípade Izrael? Odpoveď na otázku, kto je Dávid (teda ten menší a ohrozenejší) a kto Goliáš (väčší a zabezpečenejší) však záleží od perspektívy a od kontextu. V spore medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi sú silnejší tí prví, a Izrael je navyše po všetkých stránkach modernou a rozvinutou krajinou, na rozdiel od väčšiny palestínskych území.
Ak sa však na Blízky východ pozrieme s väčším odstupom, potom je bezpochyby tým menším Dávidom Izrael a väčším Goliášom arabský svet okolo neho, s Palestínčanmi ako súčasťou Arabov žijúcimi v pásme Gazy a na Západnom brehu. Podobne zložitejšie je to aj s otázkou, kto je v tomto konfllikte obeťou a kto agresorom. Izrael je tvrdým hráčom, ktorý voči svojmu okoliu postupuje podľa starozákonného Oko za oko, zub za zub. Vojny, ktoré vedie vrátane posledných dvoch – tej v Libanone proti Hizballáhu v roku 2006 i súčasného útoku na Hamas v Gaze – však v drvivej väčšine vedie v reakcii na útoky druhej strany. Hamas, ktorý je pri moci v Gaze od roku 2007, doteraz neuznáva právo Izraela na existenciu, jeho predstavitelia hovoria o vymazaní Izraela a vyhnaní Židov z Palestíny a jeho vojaci v posledných rokoch ostreľujú izraelské mestá raketami. Od roku 2005, keď sa izraelské jednotky stiahli z Gazy, vypálili bojovníci Hamasu a jemu blízkych skupín na Izrael tri a pol tisíc rakiet.
Izraelská vláda odvetu načasovala vzhľadom na dvoje voľby: tie izraelské, ktoré budú o mesiac, a v ktorých dve kľúčové postavy koaličnej vlády (minister obrany Ehud Barak a ministerka zahraničia Cipi Livniová) budú čeliť vodcovi opozície Benjaminovi Netanjahuovi; a tie americké, v ktorých nový prezident Barack Obama nastúpi až 20. januára. Dovtedy, dúfa Izrael, bude už po vojne.
Je paradoxné, že Hamas sa dostal k moci po relatívne slobodných voľbách v roku 2006 (hoci vládu v Gaze vytvoril až po krvavom konflikte s konkurenčným palestínskym hnutím Fatáh o rok neskôr). Zatiaľ čo Izrael je skutočnou demokraciou, nielen v zmysle „vlády väčšiny“, ale aj v zmysle liberálnej demokracie západného typu, s ochranou práv menšín, s právom na vlastný názor a na nesúhlas, s rešpektom k politickým a občianskym slobodám a ľudským právam, výsledkom slobodných volieb medzi Palestínčanmi v Gaze bolo zvolenie islamistov. Hamas vtedy zvíťazil v Gaze, pretože vláda Fatáhu, strany, ktorú viedol v minulosti palestínsky prezident Jásir Arafat, bola skorumpovaná, a kriminalita a kvalita verejných služieb bola neúnosná. To však zároveň ukazuje, aké ťažké bude dosiahnuť zmenu – iná ponuka dnes v Gaze nie je. Mier, a zdá sa, že aj trvalé prímerie, môže prísť, keď sa medzi Palestínčanmi objaví väčšina schopná tolerovať existenciu Izraela. Čakanie to môže byť takmer nekonečné – ale v civilizačných konfliktoch sa čas nemeria na týždne či na mesiace.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.