Na rok 2008 sa bude spomínať ako na rok epochálneho posunu svetového politického a ekonomického usporiadania nastoleného v 30. a 40. rokoch minulého storočia. Stojíme pred koncom určitej konkrétnej formy globalizácie, ktorú do značnej miery ťahala dopredu prudká expanzia finančných tokov.
Mali by sme mať na pamäti, že v minulosti už k niekoľkým dramatickým globalizačným epizódam došlo. A tak isto ako predchádzajúce éry globalizácie, i koniec dvadsiateho a počiatok dvadsiateho prvého storočia bol charakterizovaný vysokým tempom inovácií, ktoré vytvorili obrovské množstvo široko rozptýleného bohatstva a blahobytu, pričom víťazstvo nad globálnou chudobou sa na počiatku dvadsiateho prvého storočia javilo reálnejšie než kedykoľvek predtým. Možno však inovácií bolo príliš veľa na to, aby sa všetky dali stráviť.
Predchádzajúce vlny globalizácie charakterizovala tiež zvláštna dynamika jedného ekonomického sektora. Expanziu v osemnástom storočí ťahal vysoký rast produktivity v poľnohospodárstve, čo počas takzvanej „prvej priemyslovej revolúcie“ prinieslo zvýšenie kúpnej sily a osobnej spotreby. V druhej polovici devätnásteho storočia priniesol rozvoj priemyslovej výroby, najmä železa a ocele, revolúciu v doprave, ktorú ťahali parný stroj a paroloď s železným trupom.
Ekonomickí historici v dôsledku toho identifikujú dva veľké posuny aktivity a zamestnanosti v posledných 200 rokoch: posun od poľnohospodárstva k priemyslovej výrobe v devätnástom storočí a odklon od „starej“ výroby k službám v storočí dvadsiatom. V oboch prípadoch vytvorila podmienky na zmenu a prechod na nový model rozvoja dramatická kríza.
V 40. rokoch 19. storočia zažila tradičná vidiecka Európa posledný veľký hladomor, ktorý zapríčinila neúroda na väčšine kontinentu. Prepad poľnohospodárskej výroby bol taký výrazný, že vyvolal hlboký pokles aj vo všetkých ostatných odvetviach. Keď sa kríza skončila, mnoho poľnohospodárov sa začalo venovať iným aktivitám, čo vyvolalo obrovský boom v kľúčových sektoroch prvej priemyslovej revolúcie.
Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch sa dopadmi na štruktúru hospodárstva podobala poľnohospodárskej kríze zo 40. rokov 19. storočia. Z krátkodobého hľadiska vyzerala ničivo. Rozsiahla nezamestnanosť v priemysle však dotlačila robotníkov k novým profesiám a zdôraznila význam kvalifikácie a vzdelania, ktoré sa koncom dvadsiateho storočia stali ťahúňmi ekonomiky služieb.
V žiadnom z oboch hospodárskych posunov neprestali staršie firmy fungovať. Iba sa stali efektívnejšie. Napriek tomu, že sa poľnohospodárstvom v Spojených státoch živí minimum obyvateľov, zostáva táto krajina významným poľnohospodárskym producentom a vývozcom. A navzdory všetkým rečiam o deindustrializácii a strate relatívnej konkurencieschopnosti od 70. a 80. rokov, sú USA stále najväčším svetovým priemyslovým výrobcom (i keď len o vlas).
Úverové zadrhnutie z roku 2008 je bodom obratu, pretože odhalilo vážne slabiny vo finančnom sektore, ktorý bol v posledných desaťročiach hlavným ťahúňom hospodárskeho rastu. A práve vo finančne najrozvinutejších krajinách sveta – v USA, Veľkej Británii, Francúzsku a Švajčiarsku – boli chyby v bankovom dohľade (a to tak vonkajšie chyby, ako aj zlé riadenie rizík vnútri finančných inštitúcií) najviac viditeľné. Taliansko a Španielsko, ktoré majú dynamické bankovné systémy, ale napriek tomu boli všeobecne pokladané v podstate za ospalé, mali naproti tomu oveľa kvalitnejší a prísnejší dohľad.
Adaptácia na nové prostredie prebehne na základe jedného z dvoch navzájom protichodných scenárov. Najprv ten zlý: viac regulácií. Vzhľadom na ťažkú situáciu v poľnohospodárstve v devätnástom storočí volali ľudia v dobrom úmysle po väčšej regulácii cien poľnohospodárskych produktov. V priemyslovom chaose 30. rokov sa potom ako správna odpoveď javili nútené fúzie podnikov, kartely a štátny dohľad.
Lepšou odpoveďou však vždy boli technologické zmeny. Vďaka využívaniu nových metód a nového vybavenia sa poľnohospodárske i priemyslové činnosti mohli stať oveľa produktívnejšími, zamestnávať menej ľudí a znížiť makroekonomickú zraniteľnosť.
Aj v prípade problémov s bankovníctvom budú pravdepodobne dlhodobou odpoveďou inovácie. Regulačné a dohľadové funkcie budú zaisťované – ako sa to už aj deje v súvislosti s úverovým zmrazením – intenzívnejším testovaním reakcií na hypotetické situácie (krach významnej protistrany, geopolitický otras atď.).
Algoritmy, ktoré schvaľujú alebo zakazujú určité transakcie, môžu riešiť aj konflikty záujmov, ako sú dnes z veľkej časti zastarané burzovné parkety, a väčšinu bankových funkcií môžu a budú zabezpečovať stroje. Finančné sprostredkovanie sa bude v čoraz väčšej miere stávať funkciou interaktívnych softwarových systémov.
Tí, ktorí pracujú vo finančnom sektore, sa podobne ako pri predchádzajúcich hospodárskych prechodoch pokúsia vymyslieť presvedčivé argumenty, že ich odbor je závislý od ľudského prístupu. O žacích strojoch se tiež tvrdilo, že znižujú kvalitu zrna, pretože už s ním človek nemal bezprostredný vizuálny kontakt. Britskí strojvodcovia dlho tvrdili, že na zaistenie bezpečnosti dopravy musia každú lokomotívu riadiť dvaja ľudia, pričom v niektorých systémoch hromadnej dopravy dnes fungujú automaticky riadené vlaky. A v moderných automobilkách dnes veľkú časť práce zastávajú roboti. Ani osobný bankér už dnes nie je nutnosťou a stal sa obyčajným symbolom určitého postavenia.
Jedným z výsledkov nedávnej aplikácie psychológie na ekonomiku bolo predvedenie, aké iracionálne môžu byť mnohé ľudské rozhodnutia. Príbeh úverového zmrazenia sa v mnohom podobal historkám o pomýlenom jednotlivcovi alebo o obchodníkovi utrhnutom z reťaze, ktoré dobre poznáme z predchádzajúcich finančných kríz. Aplikácia počítačových technológií by veľkú časť potenciálnych ľudských chýb a omylov eliminovala. Až bude finančný sektor v roku 2009 ďalej prepúšťať pracovné sily, možno nakoniec zistíme, že zoštíhlené financie sú lepšími financiami.
Autor je profesor histórie a medzinárodných záležitostí na Škole Woodrowa Wilsona pri Princetonskej univerzite a profesor histórie na Európskom univerzitnom inštitúte vo Florencii.
Mali by sme mať na pamäti, že v minulosti už k niekoľkým dramatickým globalizačným epizódam došlo. A tak isto ako predchádzajúce éry globalizácie, i koniec dvadsiateho a počiatok dvadsiateho prvého storočia bol charakterizovaný vysokým tempom inovácií, ktoré vytvorili obrovské množstvo široko rozptýleného bohatstva a blahobytu, pričom víťazstvo nad globálnou chudobou sa na počiatku dvadsiateho prvého storočia javilo reálnejšie než kedykoľvek predtým. Možno však inovácií bolo príliš veľa na to, aby sa všetky dali stráviť.
Predchádzajúce vlny globalizácie charakterizovala tiež zvláštna dynamika jedného ekonomického sektora. Expanziu v osemnástom storočí ťahal vysoký rast produktivity v poľnohospodárstve, čo počas takzvanej „prvej priemyslovej revolúcie“ prinieslo zvýšenie kúpnej sily a osobnej spotreby. V druhej polovici devätnásteho storočia priniesol rozvoj priemyslovej výroby, najmä železa a ocele, revolúciu v doprave, ktorú ťahali parný stroj a paroloď s železným trupom.
Ekonomickí historici v dôsledku toho identifikujú dva veľké posuny aktivity a zamestnanosti v posledných 200 rokoch: posun od poľnohospodárstva k priemyslovej výrobe v devätnástom storočí a odklon od „starej“ výroby k službám v storočí dvadsiatom. V oboch prípadoch vytvorila podmienky na zmenu a prechod na nový model rozvoja dramatická kríza.
V 40. rokoch 19. storočia zažila tradičná vidiecka Európa posledný veľký hladomor, ktorý zapríčinila neúroda na väčšine kontinentu. Prepad poľnohospodárskej výroby bol taký výrazný, že vyvolal hlboký pokles aj vo všetkých ostatných odvetviach. Keď sa kríza skončila, mnoho poľnohospodárov sa začalo venovať iným aktivitám, čo vyvolalo obrovský boom v kľúčových sektoroch prvej priemyslovej revolúcie.
Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch sa dopadmi na štruktúru hospodárstva podobala poľnohospodárskej kríze zo 40. rokov 19. storočia. Z krátkodobého hľadiska vyzerala ničivo. Rozsiahla nezamestnanosť v priemysle však dotlačila robotníkov k novým profesiám a zdôraznila význam kvalifikácie a vzdelania, ktoré sa koncom dvadsiateho storočia stali ťahúňmi ekonomiky služieb.
V žiadnom z oboch hospodárskych posunov neprestali staršie firmy fungovať. Iba sa stali efektívnejšie. Napriek tomu, že sa poľnohospodárstvom v Spojených státoch živí minimum obyvateľov, zostáva táto krajina významným poľnohospodárskym producentom a vývozcom. A navzdory všetkým rečiam o deindustrializácii a strate relatívnej konkurencieschopnosti od 70. a 80. rokov, sú USA stále najväčším svetovým priemyslovým výrobcom (i keď len o vlas).
Úverové zadrhnutie z roku 2008 je bodom obratu, pretože odhalilo vážne slabiny vo finančnom sektore, ktorý bol v posledných desaťročiach hlavným ťahúňom hospodárskeho rastu. A práve vo finančne najrozvinutejších krajinách sveta – v USA, Veľkej Británii, Francúzsku a Švajčiarsku – boli chyby v bankovom dohľade (a to tak vonkajšie chyby, ako aj zlé riadenie rizík vnútri finančných inštitúcií) najviac viditeľné. Taliansko a Španielsko, ktoré majú dynamické bankovné systémy, ale napriek tomu boli všeobecne pokladané v podstate za ospalé, mali naproti tomu oveľa kvalitnejší a prísnejší dohľad.
Adaptácia na nové prostredie prebehne na základe jedného z dvoch navzájom protichodných scenárov. Najprv ten zlý: viac regulácií. Vzhľadom na ťažkú situáciu v poľnohospodárstve v devätnástom storočí volali ľudia v dobrom úmysle po väčšej regulácii cien poľnohospodárskych produktov. V priemyslovom chaose 30. rokov sa potom ako správna odpoveď javili nútené fúzie podnikov, kartely a štátny dohľad.
Lepšou odpoveďou však vždy boli technologické zmeny. Vďaka využívaniu nových metód a nového vybavenia sa poľnohospodárske i priemyslové činnosti mohli stať oveľa produktívnejšími, zamestnávať menej ľudí a znížiť makroekonomickú zraniteľnosť.
Aj v prípade problémov s bankovníctvom budú pravdepodobne dlhodobou odpoveďou inovácie. Regulačné a dohľadové funkcie budú zaisťované – ako sa to už aj deje v súvislosti s úverovým zmrazením – intenzívnejším testovaním reakcií na hypotetické situácie (krach významnej protistrany, geopolitický otras atď.).
Algoritmy, ktoré schvaľujú alebo zakazujú určité transakcie, môžu riešiť aj konflikty záujmov, ako sú dnes z veľkej časti zastarané burzovné parkety, a väčšinu bankových funkcií môžu a budú zabezpečovať stroje. Finančné sprostredkovanie sa bude v čoraz väčšej miere stávať funkciou interaktívnych softwarových systémov.
Tí, ktorí pracujú vo finančnom sektore, sa podobne ako pri predchádzajúcich hospodárskych prechodoch pokúsia vymyslieť presvedčivé argumenty, že ich odbor je závislý od ľudského prístupu. O žacích strojoch se tiež tvrdilo, že znižujú kvalitu zrna, pretože už s ním človek nemal bezprostredný vizuálny kontakt. Britskí strojvodcovia dlho tvrdili, že na zaistenie bezpečnosti dopravy musia každú lokomotívu riadiť dvaja ľudia, pričom v niektorých systémoch hromadnej dopravy dnes fungujú automaticky riadené vlaky. A v moderných automobilkách dnes veľkú časť práce zastávajú roboti. Ani osobný bankér už dnes nie je nutnosťou a stal sa obyčajným symbolom určitého postavenia.
Jedným z výsledkov nedávnej aplikácie psychológie na ekonomiku bolo predvedenie, aké iracionálne môžu byť mnohé ľudské rozhodnutia. Príbeh úverového zmrazenia sa v mnohom podobal historkám o pomýlenom jednotlivcovi alebo o obchodníkovi utrhnutom z reťaze, ktoré dobre poznáme z predchádzajúcich finančných kríz. Aplikácia počítačových technológií by veľkú časť potenciálnych ľudských chýb a omylov eliminovala. Až bude finančný sektor v roku 2009 ďalej prepúšťať pracovné sily, možno nakoniec zistíme, že zoštíhlené financie sú lepšími financiami.
Autor je profesor histórie a medzinárodných záležitostí na Škole Woodrowa Wilsona pri Princetonskej univerzite a profesor histórie na Európskom univerzitnom inštitúte vo Florencii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.