Masovú popularitu svojho swingového orchestra si užíval necelých päť rokov. Jeho úspešnú kariéru nenarušil dobrovoľný vstup do armády, ale záhadné zmiznutie lietadla nad lamanšským kanálom v decembri 1944. Značka Glenn Miller Orchestra napriek tomu svoju popularitu nestratila.
Rodák z Iowy (1904) sa k neskoršiemu trombónu dostal prostredníctvom lesného rohu, na ktorom muzicíroval so svojimi spolužiakmi. V rokoch rodinného exodu cez Nebrasku, Missouri a Colorado inklinoval Alton Glenn Miller čoraz väčšmi k dobovej tanečnej hudbe. Rozhodol sa preto zanechať štúdium klasickej hudby na University of Colorado a stať sa profesionálnym muzikantom. Účinkovanie v orchestroch vyskúšal koncom dvadsiatych rokov v ansámbloch Bena Pollacka a Reda Nicholsa. Jeho spoluhráčmi boli Benny Goodman a Gene Krupa, neskorší sokovia, s ktorými bude Miller o dekádu neskôr súperiť o priazeň amerického obecenstva.
.miller sound
Pokiaľ symfonické orchestre predstavujú tvárnu hmotu v rukách dirigenta, kvalitám džezových orchestrov dominujú odlišné parametre. Precízne fungovanie bigbandov zabezpečujú popri rafinovanom aranžovaní nástrojových hlasov napríklad výrazní sólisti. Miller ako trombonista síce k hudobníkom schopným svojimi sólami „odstreliť“ ansámbel do nebeských výšav nepatril (na rozdiel od Goodmana, Chicka Webba či Paula Gonsalvesa), jeho neskorší orchester však disponoval inými prednosťami. Na piedestál medzi americkými súbormi ho vyniesol špecifický „Miller sound“. „Zvuk Millerovho orchestra je jedinečný a ľahko rozpoznateľný,“ hovorí pre .týždeň muzikológ a renomovaný džezový publicista Igor Wasserberger. „Jeho najvýraznejším znakom ostáva nekonvenčný aranžérský nápad definovaný soundom saxofónovej sekcie využívajúcej klarinet. Práve tomuto nástroju zveril Miller prvý hlas nad sekciou, o oktávu nižšie ho zdvojoval tenor alebo barytónsaxofón.“ Až do roku 1942 hral v Millerovom orchestri na tomto nástroji Wilbur Schwartz, ktorého plný a zvučný tón, ako aj spôsob hry nedokázal napodobniť žiaden z jeho nasledovníkov. Geniálny nápad vedúcej úlohy klarinetu medzi saxofónmi sa zrodil v časoch Millerovej spolupráce s orchestrom pôvodom britského bandleadra Ray Nobla ešte v polovici 30. rokov. V tých časoch sa Miller pokúšal o vlastné kompozície a aranžmány, pričom si nedokončené hudobné vzdelanie dopĺňal u ukrajinského emigranta Josefa Schillingera v New Yorku.
Poznávacím znakom džezového orchestra ostávajú sekcie združujúce nástroje istého druhu (saxofóny/klarinety – trúbky – trombóny – rytmická sekcia) do skupín. Prvotným úmyslom bolo jednoducho zosilnenie zvukovej intenzity menej priebojných klarinetov, ktoré v polovici 20. rokov kapelník Fletcher Henderson združil do triovej klarinetovej sekcie. Na rozdiel od neskorších legendárnych orchestrov Duke Ellingtona alebo Counta Basieho hudobníci prvých bigbandov ustavične fluktuovali medzi rozličnými zoskupeniami. Napriek tomu ostal Hendersonov bigband vzorom pre početné, predovšetkým „biele“ súbory – od Artieho Shawa, orchestre bratov Dorseyovcov po Glenna Millera. Kým saxofóny v bigbandoch zjemňovali zvukovú tvrdosť sekcie plechových nástrojov, v Millerovom orchestri ozvláštňoval a zvýrazňoval saxofónovú sekciu práve klarinet. Mäkká lyrická zvukovosť nástroja vynikala v pomalých skladbách, ktoré orchestru zabezpečili označenie najpopulárnejšieho amerického telesa swingovej éry. Samozrejme, za určitú cenu nadbiehania tancuchtivému bielemu obecenstvu, ktoré bolo u Millera zjavnejšie ako u jeho aranžérskych a dirigentských kolegov v 40. rokoch. „V čase najväčších úspechov (1938 – 1944) znamenala hudba Millerovho orchestra krok smerom ku komercializácii džezu“, potvrdzuje Wasserberger. „Pravoverným džezmenom prekážalo, že jeho hudba nemala džezový náboj predchodcov Duke Ellingtona, Counta Basieho, Bennieho Goodmana... Úspech u širokého obecenstva však bol tou najpresvedčivejšou propagáciou džezovej tanečnej hudby.“
Jedného z najpredávanejších umelcov svojej doby čakala závratná kariéra naštartovaná vystúpením v newyorskej Carnegie Hall, svätostánku prístupnom výlučne klasickej hudbe. Túto, pre mnohých nedosiahnuteľnú baštu Miller dobyl už v roku 1939 na spoločnom koncerte s Paulom Whitemanom a Bennym Goodmanom. S orchestrom klarinetistu Goodmana, ktorý sa nechal „korunovať“ za „swingového kráľa“, spájal Millera uhladenejší prejav zvýrazňovaný perfekcionizmom. Bol kompromisom medzi neviazanými prejavmi orchestrov harlemských tančiarní a umelecky ponímanou funkciou džezu. Tančiarne Savoy a Cotton Club bývali v tých časoch centrom nespútanej zábavy, ako aj bojiskom, na ktorom merali svoje sily najlepšie dobové ansámble. V legendárnom súboji v roku 1937 sa stretli členovia Goodmanovho bigbandu s najobľúbenejším harlemským orchestrom vedeným trpasličím mužom, bubeníkom Chickom Webbom. Priamym svedkom súboja „na život a na smrť“ a suverénneho víťazstva domáceho tímu bolo päťtisíc poslucháčov a približne rovnaký počet povzbudzujúcich fanúšikov pred tančiarňou.
.in The Mood
Prelom 40. rokov sa napriek zúriacej svetovej vojne ukázal úspešným obdobím pre swingové orchestre aj vďaka nahrávaciemu priemyslu. Millerov orchester v tom období vyprodukoval niekoľko desiatok skladieb, z ktorých bežnému poslucháčovi ostávajú známe minimálne Moonlight Serenade, In The Mood, Pensylvania 6–500, Tuxedo Junction, alebo String of Pearls... „Spomedzi tucta až 24 platní v každom z 300 000 amerických jukeboxov patrí obvykle dvojica až šestica Millerovi," poznamenáva v roku 1939 magazín Time. Tento Millerov úspech bol tŕňom v oku džezových kritikov, ktorí sa domnievali, že odľahčený typ millerovského swingu odsúva populárnu hudbu na komerčnú koľaj estrádnej tanečnej zábavy. Nad ich konštatovania sa Miller povznášal lakonickým: „Nechcem mať zo svojho orchestra džezovú kapelu!" Jeho evergreeny charakterizujúce americkú populárnu hudbu vojnových a povojnových rokov sa uplatnili v mnohých filmoch daného obdobia. Slávy filmovej hviezdy sa Miller dočkal v hollywoodskej romanci Sun Valley Serenade z roku 1941 (v našej distribúcii pod názvom Zasnežená romanca). „Tento film som videl okolo roku 1952 v miestnom kine v Komárne,“ konštatuje o nadhudobnom význame Millerovského dedičstva Wasserberger. „Po prvý raz v živote som sledoval americký bigband na filmovom plátne. Mal som však problémy oklamať uvádzačov pridaním si niekoľkých rokov, aby som sa dostal na mládeži neprístupný film.“
V Sun Valley Serenade sa medziiným objavila legendárna „náladová“ In The Mood, história ktorej siaha pred éru Millerovských výbojov. Slávny bluesový riff si totiž Miller „prepožičal“ od skladateľskej dvojice Joe Garland / Andy Razaf a trubkára / aranžéra Wingy Manoneho, ktorý ju pod názvom Tar Paper Stomp nahral ešte na prelome 20. rokov. Pravdou ostáva, že nesmrteľnosť piesni priniesol práve Millerov aranžmán z roku 1939. Jej tvorcovi nemožno uprieť ani obchodného ducha, pretože s problémom pochybných autorských práv si vraj poradil jednoducho – finančnou dohodou s majiteľom aranžérskeho nápadu Manonem. Dôkazom, že spomínaný riff sa v rozličných podobách tešil popularite aj v neskoršom období, je jeho citácia počas veľkolepého finále All You Need Is Love legendárnych liverpoolskych „chrobákov“. Nemenej populárnou je podmanivá zvučka Millerovského orchestra Moonlight Serenade uvedená v roku 1991 do Siene slávy Grammy.
Millerovský sound zasiahol džezové a tanečné orchestre aj za železnou oponou. Jeho nedoceniteľným propagátorom bol v našich končinách orchester Karla Vlacha. „Tento orchester bol azda jediným z džezového okruhu, ktorý vystupoval pred veľkým obecenstvom aj v prvej polovici 50. rokov; myslím, že mu v tom veľmi pomáhala autorita Jana Wericha. V každom prípade bratislavské vystúpenia Karla Vlacha v Redute (1951) a na Zimnom štadióne (1953) boli sviatkami millerovského štýlu vyvolávajúceho nadšenie, aké v tej dobe nemalo obdobu,“ spomína Igor Wasserberger.
.major Miller
V roku 1942 ponúkol tridsaťosemročný Miller svoje služby armáde Spojených štátov. Po základnom výcviku a dobrovoľníckej práci v námorníctve dostal na starosť modernizáciu armádneho orchestra. V Army Air Force Band experimentoval s tradičnými formami intenzívnejšie ako kedysi na pôde vlastného orchestra. Viaceré pokusy, napríklad odvážny aranžmán St. Louis Blues March kombinujúci blues a džez s tradičným vojenským pochodom, alebo adaptácie slávnych Sousových pochodov, sa stretli s odporom tradicionalistických armádnych predstaviteľov. Počas roka 1944 pripravovala Army Air Force Band koncerty pre americké vojenské jednotky slúžiace v Európe. Napriek úspešným koncertom sa Millerov európsky debut neskončil priaznivo. Lietadlo majora Glenna Millera, ktoré 15. decembra 1944 odletelo do Paríža z britskej základne Twinwood Farm v Claphame, záhadne zmizlo nad kanálom La Manche. Telá členov posádky ani vrak jednomotorového lietadla UC-64 Norseman sa nikdy nenašli a teórie o zlom počasí nahlodáva viacero verzií omylného útoku britskej vojenskej letky po nevydarených náletoch na nemecký Siegen...
„Miller nemá pre pamätníkov comeback, pretože nikdy nezišiel zo zorného uhla ich pozornosti,“ končí Wasserberger. „Hneď po jeho záhadnom zmiznutí začali vznikať posmrtné orchestre, ktorých vystúpenia do súčasnosti znamenajú sviatok pre pamätníkov. Millerovská nostalgia spravidla vrcholí v predvianočnom čase, ktorý je pripomienkou jeho úmrtia.“ Predvianočné vystúpenia Glenn Miller Orchestra, ktorý od roku 1978 vedie kapelník Will Salden, stihli koncom minulého roka napríklad naši západní susedia. Orchester, ktorý svojimi takmer dvoma stovkami vystúpení ročne patrí k najagilnejším svetovým bigbandom, sa konečne predstaví na Slovensku. Jedinečnou šancou konfrontácie patentovanej značky „millerovskej zvukovosti“ bude koncert 14. januára vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave.
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
Rodák z Iowy (1904) sa k neskoršiemu trombónu dostal prostredníctvom lesného rohu, na ktorom muzicíroval so svojimi spolužiakmi. V rokoch rodinného exodu cez Nebrasku, Missouri a Colorado inklinoval Alton Glenn Miller čoraz väčšmi k dobovej tanečnej hudbe. Rozhodol sa preto zanechať štúdium klasickej hudby na University of Colorado a stať sa profesionálnym muzikantom. Účinkovanie v orchestroch vyskúšal koncom dvadsiatych rokov v ansámbloch Bena Pollacka a Reda Nicholsa. Jeho spoluhráčmi boli Benny Goodman a Gene Krupa, neskorší sokovia, s ktorými bude Miller o dekádu neskôr súperiť o priazeň amerického obecenstva.
.miller sound
Pokiaľ symfonické orchestre predstavujú tvárnu hmotu v rukách dirigenta, kvalitám džezových orchestrov dominujú odlišné parametre. Precízne fungovanie bigbandov zabezpečujú popri rafinovanom aranžovaní nástrojových hlasov napríklad výrazní sólisti. Miller ako trombonista síce k hudobníkom schopným svojimi sólami „odstreliť“ ansámbel do nebeských výšav nepatril (na rozdiel od Goodmana, Chicka Webba či Paula Gonsalvesa), jeho neskorší orchester však disponoval inými prednosťami. Na piedestál medzi americkými súbormi ho vyniesol špecifický „Miller sound“. „Zvuk Millerovho orchestra je jedinečný a ľahko rozpoznateľný,“ hovorí pre .týždeň muzikológ a renomovaný džezový publicista Igor Wasserberger. „Jeho najvýraznejším znakom ostáva nekonvenčný aranžérský nápad definovaný soundom saxofónovej sekcie využívajúcej klarinet. Práve tomuto nástroju zveril Miller prvý hlas nad sekciou, o oktávu nižšie ho zdvojoval tenor alebo barytónsaxofón.“ Až do roku 1942 hral v Millerovom orchestri na tomto nástroji Wilbur Schwartz, ktorého plný a zvučný tón, ako aj spôsob hry nedokázal napodobniť žiaden z jeho nasledovníkov. Geniálny nápad vedúcej úlohy klarinetu medzi saxofónmi sa zrodil v časoch Millerovej spolupráce s orchestrom pôvodom britského bandleadra Ray Nobla ešte v polovici 30. rokov. V tých časoch sa Miller pokúšal o vlastné kompozície a aranžmány, pričom si nedokončené hudobné vzdelanie dopĺňal u ukrajinského emigranta Josefa Schillingera v New Yorku.
Poznávacím znakom džezového orchestra ostávajú sekcie združujúce nástroje istého druhu (saxofóny/klarinety – trúbky – trombóny – rytmická sekcia) do skupín. Prvotným úmyslom bolo jednoducho zosilnenie zvukovej intenzity menej priebojných klarinetov, ktoré v polovici 20. rokov kapelník Fletcher Henderson združil do triovej klarinetovej sekcie. Na rozdiel od neskorších legendárnych orchestrov Duke Ellingtona alebo Counta Basieho hudobníci prvých bigbandov ustavične fluktuovali medzi rozličnými zoskupeniami. Napriek tomu ostal Hendersonov bigband vzorom pre početné, predovšetkým „biele“ súbory – od Artieho Shawa, orchestre bratov Dorseyovcov po Glenna Millera. Kým saxofóny v bigbandoch zjemňovali zvukovú tvrdosť sekcie plechových nástrojov, v Millerovom orchestri ozvláštňoval a zvýrazňoval saxofónovú sekciu práve klarinet. Mäkká lyrická zvukovosť nástroja vynikala v pomalých skladbách, ktoré orchestru zabezpečili označenie najpopulárnejšieho amerického telesa swingovej éry. Samozrejme, za určitú cenu nadbiehania tancuchtivému bielemu obecenstvu, ktoré bolo u Millera zjavnejšie ako u jeho aranžérskych a dirigentských kolegov v 40. rokoch. „V čase najväčších úspechov (1938 – 1944) znamenala hudba Millerovho orchestra krok smerom ku komercializácii džezu“, potvrdzuje Wasserberger. „Pravoverným džezmenom prekážalo, že jeho hudba nemala džezový náboj predchodcov Duke Ellingtona, Counta Basieho, Bennieho Goodmana... Úspech u širokého obecenstva však bol tou najpresvedčivejšou propagáciou džezovej tanečnej hudby.“
Jedného z najpredávanejších umelcov svojej doby čakala závratná kariéra naštartovaná vystúpením v newyorskej Carnegie Hall, svätostánku prístupnom výlučne klasickej hudbe. Túto, pre mnohých nedosiahnuteľnú baštu Miller dobyl už v roku 1939 na spoločnom koncerte s Paulom Whitemanom a Bennym Goodmanom. S orchestrom klarinetistu Goodmana, ktorý sa nechal „korunovať“ za „swingového kráľa“, spájal Millera uhladenejší prejav zvýrazňovaný perfekcionizmom. Bol kompromisom medzi neviazanými prejavmi orchestrov harlemských tančiarní a umelecky ponímanou funkciou džezu. Tančiarne Savoy a Cotton Club bývali v tých časoch centrom nespútanej zábavy, ako aj bojiskom, na ktorom merali svoje sily najlepšie dobové ansámble. V legendárnom súboji v roku 1937 sa stretli členovia Goodmanovho bigbandu s najobľúbenejším harlemským orchestrom vedeným trpasličím mužom, bubeníkom Chickom Webbom. Priamym svedkom súboja „na život a na smrť“ a suverénneho víťazstva domáceho tímu bolo päťtisíc poslucháčov a približne rovnaký počet povzbudzujúcich fanúšikov pred tančiarňou.
.in The Mood
Prelom 40. rokov sa napriek zúriacej svetovej vojne ukázal úspešným obdobím pre swingové orchestre aj vďaka nahrávaciemu priemyslu. Millerov orchester v tom období vyprodukoval niekoľko desiatok skladieb, z ktorých bežnému poslucháčovi ostávajú známe minimálne Moonlight Serenade, In The Mood, Pensylvania 6–500, Tuxedo Junction, alebo String of Pearls... „Spomedzi tucta až 24 platní v každom z 300 000 amerických jukeboxov patrí obvykle dvojica až šestica Millerovi," poznamenáva v roku 1939 magazín Time. Tento Millerov úspech bol tŕňom v oku džezových kritikov, ktorí sa domnievali, že odľahčený typ millerovského swingu odsúva populárnu hudbu na komerčnú koľaj estrádnej tanečnej zábavy. Nad ich konštatovania sa Miller povznášal lakonickým: „Nechcem mať zo svojho orchestra džezovú kapelu!" Jeho evergreeny charakterizujúce americkú populárnu hudbu vojnových a povojnových rokov sa uplatnili v mnohých filmoch daného obdobia. Slávy filmovej hviezdy sa Miller dočkal v hollywoodskej romanci Sun Valley Serenade z roku 1941 (v našej distribúcii pod názvom Zasnežená romanca). „Tento film som videl okolo roku 1952 v miestnom kine v Komárne,“ konštatuje o nadhudobnom význame Millerovského dedičstva Wasserberger. „Po prvý raz v živote som sledoval americký bigband na filmovom plátne. Mal som však problémy oklamať uvádzačov pridaním si niekoľkých rokov, aby som sa dostal na mládeži neprístupný film.“
V Sun Valley Serenade sa medziiným objavila legendárna „náladová“ In The Mood, história ktorej siaha pred éru Millerovských výbojov. Slávny bluesový riff si totiž Miller „prepožičal“ od skladateľskej dvojice Joe Garland / Andy Razaf a trubkára / aranžéra Wingy Manoneho, ktorý ju pod názvom Tar Paper Stomp nahral ešte na prelome 20. rokov. Pravdou ostáva, že nesmrteľnosť piesni priniesol práve Millerov aranžmán z roku 1939. Jej tvorcovi nemožno uprieť ani obchodného ducha, pretože s problémom pochybných autorských práv si vraj poradil jednoducho – finančnou dohodou s majiteľom aranžérskeho nápadu Manonem. Dôkazom, že spomínaný riff sa v rozličných podobách tešil popularite aj v neskoršom období, je jeho citácia počas veľkolepého finále All You Need Is Love legendárnych liverpoolskych „chrobákov“. Nemenej populárnou je podmanivá zvučka Millerovského orchestra Moonlight Serenade uvedená v roku 1991 do Siene slávy Grammy.
Millerovský sound zasiahol džezové a tanečné orchestre aj za železnou oponou. Jeho nedoceniteľným propagátorom bol v našich končinách orchester Karla Vlacha. „Tento orchester bol azda jediným z džezového okruhu, ktorý vystupoval pred veľkým obecenstvom aj v prvej polovici 50. rokov; myslím, že mu v tom veľmi pomáhala autorita Jana Wericha. V každom prípade bratislavské vystúpenia Karla Vlacha v Redute (1951) a na Zimnom štadióne (1953) boli sviatkami millerovského štýlu vyvolávajúceho nadšenie, aké v tej dobe nemalo obdobu,“ spomína Igor Wasserberger.
.major Miller
V roku 1942 ponúkol tridsaťosemročný Miller svoje služby armáde Spojených štátov. Po základnom výcviku a dobrovoľníckej práci v námorníctve dostal na starosť modernizáciu armádneho orchestra. V Army Air Force Band experimentoval s tradičnými formami intenzívnejšie ako kedysi na pôde vlastného orchestra. Viaceré pokusy, napríklad odvážny aranžmán St. Louis Blues March kombinujúci blues a džez s tradičným vojenským pochodom, alebo adaptácie slávnych Sousových pochodov, sa stretli s odporom tradicionalistických armádnych predstaviteľov. Počas roka 1944 pripravovala Army Air Force Band koncerty pre americké vojenské jednotky slúžiace v Európe. Napriek úspešným koncertom sa Millerov európsky debut neskončil priaznivo. Lietadlo majora Glenna Millera, ktoré 15. decembra 1944 odletelo do Paríža z britskej základne Twinwood Farm v Claphame, záhadne zmizlo nad kanálom La Manche. Telá členov posádky ani vrak jednomotorového lietadla UC-64 Norseman sa nikdy nenašli a teórie o zlom počasí nahlodáva viacero verzií omylného útoku britskej vojenskej letky po nevydarených náletoch na nemecký Siegen...
„Miller nemá pre pamätníkov comeback, pretože nikdy nezišiel zo zorného uhla ich pozornosti,“ končí Wasserberger. „Hneď po jeho záhadnom zmiznutí začali vznikať posmrtné orchestre, ktorých vystúpenia do súčasnosti znamenajú sviatok pre pamätníkov. Millerovská nostalgia spravidla vrcholí v predvianočnom čase, ktorý je pripomienkou jeho úmrtia.“ Predvianočné vystúpenia Glenn Miller Orchestra, ktorý od roku 1978 vedie kapelník Will Salden, stihli koncom minulého roka napríklad naši západní susedia. Orchester, ktorý svojimi takmer dvoma stovkami vystúpení ročne patrí k najagilnejším svetovým bigbandom, sa konečne predstaví na Slovensku. Jedinečnou šancou konfrontácie patentovanej značky „millerovskej zvukovosti“ bude koncert 14. januára vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave.
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.