Čína po tri desiatky rokov rástla priemerným ročným tempom 9,8 percent. Počas tohto obdobia boli svetové trhy väčšinou priaznivé, bez významnej globálnej hospodárskej alebo finančnej krízy či spomalenia.
Áno, objavili sa regionálne krízy, napríklad finančný chaos v juhovýchodnej Ázii počas rokov 1997 — 1998 alebo prasknutie japonskej bubliny bývania v roku 1990 a americkej bubliny špičkových technológií v roku 2000. Ani jedna z nich sa však neprejavila ako vážna prekážka dlhej čínskej konjunktúry.
Uplynulé tri mesiace však charakterizovalo výrazné oslabenie čínskych vývozov, domácich investícií, priemyslového výstupu a príjmov z daní. Zdá se, že na obzore je významné spomalenie. Pretrvá prudký rast Číny?
Som presvedčený, že áno. Súčasné spomalenie v Číne má prevažne domáce príčiny. Čínska vláda sa od roku 2004 snaží prehrievajúcu sa ekonomiku schladiť a zraziť tempo rastu z 12 percent na udržateľnejších 8 až 9 percent. Začala dokonca zdaňovať vývozy, aby znížila obchodný prebytok.
Samozrejme, keby čínski tvorcovia politík dokázali predvídať, čo sa dnes v svetovej ekonomike stalo, mohli byť v snahe krotiť rast menej prísni. Jedným z dôvodov, prečo si Čína dokázala viac ako 30 rokov zachovávať rast, je však práve to, že radšej začala robiť proticyklické makroekonomické intervencie počas konjunktúrnych dôb, než aby čakala na krach. Čínska vláda nikdy neverila, že by dianie vnútri ekonomiky mala ponechať výhradne na trh. Keď neexistuje žiadna veľká bublina, netreba sa obávať veľkej krízy.
Ďalším dôvodom na to, že silný rast Číny bude pravdepodobne pokračovať, je, že ekonomické fundamenty sú zdravé. Všetky faktory podporujúce vysoký rast zostávajú zachované: nízke mzdové náklady, vysoké úspory, zlepšujúca sa infraštruktúra a mohutná urbanizácia. Fiskálne postavenie Číny je navyše jedno z najlepších na svete. Štátne schodky v uplynulých desaťročiach zriedka presiahli 3 percentá a v nedávných rokoch sa hospodárilo s prebytkami. Nakoniec pomer štátneho zadlženia k HDP robí asi 20 percent, oproti viac než 80 percent v Spojených štátoch, 160 percent v Japonsku a 60 až 90 percent v Európe.
Menová politika je prezieravá a hrozba inflácie práve vďaka poklesu cien komodít a ropy opadla. Medzinárodná platobná bilancia sa drží v prebytku a navzdory globálnemu zamrznutiu úverov stále trvá čistý príliv kapitálu. Štátne devízové rezervy čoskoro dosiahnu dva bilióny amerických dolárov. Tvorcovia politík teda majú veľa manévrovacieho priestoru, keby sa azda niečo pokazilo.
Nedávny fiškálny stimulačný balíček v hodnote 568 miliard dolárov, ktorý bude vynaložený na rozšírenie železničnej siete, výstavbu metra, programy nízkonákladového bývania pre chudobných, zavlažovacie sústavy, vidiecke sociálne zabezpečenie a zdravotnú starostlivosť, počas budúcich niekoľkých rokov zvýši rast o pár percentných bodov. Vzhľadom na to, že sa uvolňuje menová politika a niektoré administratívne regulácie investícií a lokálnych výdajov, spomalenie by nemalo trvať dlho.
Čínska ekonomika však neoplýva len dobrými správami, veľkou slabinou totiž zostáva nízka spotreba. Spotreba domácností predstavovala v roku 2007 len 34 percent HDP a celková spotreba menej ako 50 percent HDP. Ide však o inštitucionálnu slabinu, ktorú v krátkodobom horizonte nemožno ľahko napraviť.
Takže, pokiaľ je domáce hospodárstvo v podstate bezpečné, môže Čína niečím pomôcť svetovej ekonomike? Ak sa Číne podarí udržať v nasledujúcich dvoch rokoch reálny rast na 8 percentách ročne, rozvíjajúce sa trhy budú schopné rásť o 4 percentá. To by mohlo zabrániť zosuvu svetovej ekonomiky do recesie. Skutočne sa teraz zdá, že by Čína mohla zohrať úlohu „rastovej kotvy“.
Od Číny by sa však nemalo očakávať, že urobí omnoho viac. Pre priame prispievanie k finančnej stabilizácii sveta napríklad Čína veľa urobiť nemôže. Čína sa na globálnom trhu s derivátmi podieľala len málo a nemá veľa toxických cenných papierov, ktoré by mohla očistiť ani banky, ktoré by zachraňovala, aby odblokovala úverové toky. Čína by hádam mohla použiť svojich 1,9 bilióna dolárov štátnych rezerv na nákup ďalšieho zahraničného dlhu, avšak tento obrovský rezervoár aktív je zvrchovanými zahraničnými dlhopismi nabitý už teraz, takže ďalšie zvýšenie môže byť jedine pozvoľné.
Čína v súčasnosti zrejme nie je prispôsobená ani na to, aby v roku 2009 zohrala ústrednú rolu v reforme globálneho finančného a menového systému, pretože ešte celkom neliberalizovala svoje kapitálové účty ani finančnú sústavu. Čínski vyjednávači by teda mali hrať skôr pomocnú úlohu a nechať ostatné, tak vyspelé, ako aj rozvojové krajiny, aby sa vo väčšine otázok týkajúcich sa kontroly rizík a regulácií ujali vedenia.
Je však pravdepodobné, že v jednej veci Čína svoj hlas pozdvihne – v otázke amerického dolára ako svetovej rezervnej meny. Čína bola v minulosti kritizovaná za údajnú manipuláciu svojho menového kurzu, pretože svoju menu nerevalvovala v takom rozsahu, aký požadovali USA. Čína by teda mohla žiadať napríklad novelizáciu mandátu Medzinárodného menového fondu alebo doplnenie „kapitoly“ k pracovnej agende MMF, ktorá zdisciplinuje americkú ponuku peňazí a akumuláciu dlhu. Z pohľadu Číny nestačí od ostatných iba požadovať, aby sa prispôsobili devalvácii doláru.
Keďže Čína je rozvojovou krajinou s príjmami vo výške 2 500 dolárov na hlavu a 35 percent pracovných síl stále ešte zamestnáva poľnohospodárstvo, kde si robotníci zarobia iba 600 dolárov ročne, jej domáce problémy zostávajú obrovské. Rozvoj teda bude i naďalej najvyššou prioritou, a to vrátane rozvoja vlastného finančného trhu.
Dobrou správou je, že si Čína uvedomuje, ako veľmi jej v posledných 30 rokoch prospeli otvorenosť a prechod na trhové hospodárstvo. Z cesty k plnej účasti na celosvetovom trhu už niet návratu, navzdory súčasnej kríze. Skutočnou výzvou pre Čínu bude nájsť v nadchádzajúcom roku spôsob, ako sa vyrovnať so silnejúcim globálnym protekcionizmom v čase, keď sa finančná kríza a ekonomická recesia budú do svojich hlavných zahraničných trhov zahrýzať čoraz hlbšie.
Autor je profesor ekonómie na Pekinskej univerzite a v Čínskej akadémii spoločenských vied a riaditeľ Národného ústavu ekonomického výskumu Čínskej reformnej nadácie.
Áno, objavili sa regionálne krízy, napríklad finančný chaos v juhovýchodnej Ázii počas rokov 1997 — 1998 alebo prasknutie japonskej bubliny bývania v roku 1990 a americkej bubliny špičkových technológií v roku 2000. Ani jedna z nich sa však neprejavila ako vážna prekážka dlhej čínskej konjunktúry.
Uplynulé tri mesiace však charakterizovalo výrazné oslabenie čínskych vývozov, domácich investícií, priemyslového výstupu a príjmov z daní. Zdá se, že na obzore je významné spomalenie. Pretrvá prudký rast Číny?
Som presvedčený, že áno. Súčasné spomalenie v Číne má prevažne domáce príčiny. Čínska vláda sa od roku 2004 snaží prehrievajúcu sa ekonomiku schladiť a zraziť tempo rastu z 12 percent na udržateľnejších 8 až 9 percent. Začala dokonca zdaňovať vývozy, aby znížila obchodný prebytok.
Samozrejme, keby čínski tvorcovia politík dokázali predvídať, čo sa dnes v svetovej ekonomike stalo, mohli byť v snahe krotiť rast menej prísni. Jedným z dôvodov, prečo si Čína dokázala viac ako 30 rokov zachovávať rast, je však práve to, že radšej začala robiť proticyklické makroekonomické intervencie počas konjunktúrnych dôb, než aby čakala na krach. Čínska vláda nikdy neverila, že by dianie vnútri ekonomiky mala ponechať výhradne na trh. Keď neexistuje žiadna veľká bublina, netreba sa obávať veľkej krízy.
Ďalším dôvodom na to, že silný rast Číny bude pravdepodobne pokračovať, je, že ekonomické fundamenty sú zdravé. Všetky faktory podporujúce vysoký rast zostávajú zachované: nízke mzdové náklady, vysoké úspory, zlepšujúca sa infraštruktúra a mohutná urbanizácia. Fiskálne postavenie Číny je navyše jedno z najlepších na svete. Štátne schodky v uplynulých desaťročiach zriedka presiahli 3 percentá a v nedávných rokoch sa hospodárilo s prebytkami. Nakoniec pomer štátneho zadlženia k HDP robí asi 20 percent, oproti viac než 80 percent v Spojených štátoch, 160 percent v Japonsku a 60 až 90 percent v Európe.
Menová politika je prezieravá a hrozba inflácie práve vďaka poklesu cien komodít a ropy opadla. Medzinárodná platobná bilancia sa drží v prebytku a navzdory globálnemu zamrznutiu úverov stále trvá čistý príliv kapitálu. Štátne devízové rezervy čoskoro dosiahnu dva bilióny amerických dolárov. Tvorcovia politík teda majú veľa manévrovacieho priestoru, keby sa azda niečo pokazilo.
Nedávny fiškálny stimulačný balíček v hodnote 568 miliard dolárov, ktorý bude vynaložený na rozšírenie železničnej siete, výstavbu metra, programy nízkonákladového bývania pre chudobných, zavlažovacie sústavy, vidiecke sociálne zabezpečenie a zdravotnú starostlivosť, počas budúcich niekoľkých rokov zvýši rast o pár percentných bodov. Vzhľadom na to, že sa uvolňuje menová politika a niektoré administratívne regulácie investícií a lokálnych výdajov, spomalenie by nemalo trvať dlho.
Čínska ekonomika však neoplýva len dobrými správami, veľkou slabinou totiž zostáva nízka spotreba. Spotreba domácností predstavovala v roku 2007 len 34 percent HDP a celková spotreba menej ako 50 percent HDP. Ide však o inštitucionálnu slabinu, ktorú v krátkodobom horizonte nemožno ľahko napraviť.
Takže, pokiaľ je domáce hospodárstvo v podstate bezpečné, môže Čína niečím pomôcť svetovej ekonomike? Ak sa Číne podarí udržať v nasledujúcich dvoch rokoch reálny rast na 8 percentách ročne, rozvíjajúce sa trhy budú schopné rásť o 4 percentá. To by mohlo zabrániť zosuvu svetovej ekonomiky do recesie. Skutočne sa teraz zdá, že by Čína mohla zohrať úlohu „rastovej kotvy“.
Od Číny by sa však nemalo očakávať, že urobí omnoho viac. Pre priame prispievanie k finančnej stabilizácii sveta napríklad Čína veľa urobiť nemôže. Čína sa na globálnom trhu s derivátmi podieľala len málo a nemá veľa toxických cenných papierov, ktoré by mohla očistiť ani banky, ktoré by zachraňovala, aby odblokovala úverové toky. Čína by hádam mohla použiť svojich 1,9 bilióna dolárov štátnych rezerv na nákup ďalšieho zahraničného dlhu, avšak tento obrovský rezervoár aktív je zvrchovanými zahraničnými dlhopismi nabitý už teraz, takže ďalšie zvýšenie môže byť jedine pozvoľné.
Čína v súčasnosti zrejme nie je prispôsobená ani na to, aby v roku 2009 zohrala ústrednú rolu v reforme globálneho finančného a menového systému, pretože ešte celkom neliberalizovala svoje kapitálové účty ani finančnú sústavu. Čínski vyjednávači by teda mali hrať skôr pomocnú úlohu a nechať ostatné, tak vyspelé, ako aj rozvojové krajiny, aby sa vo väčšine otázok týkajúcich sa kontroly rizík a regulácií ujali vedenia.
Je však pravdepodobné, že v jednej veci Čína svoj hlas pozdvihne – v otázke amerického dolára ako svetovej rezervnej meny. Čína bola v minulosti kritizovaná za údajnú manipuláciu svojho menového kurzu, pretože svoju menu nerevalvovala v takom rozsahu, aký požadovali USA. Čína by teda mohla žiadať napríklad novelizáciu mandátu Medzinárodného menového fondu alebo doplnenie „kapitoly“ k pracovnej agende MMF, ktorá zdisciplinuje americkú ponuku peňazí a akumuláciu dlhu. Z pohľadu Číny nestačí od ostatných iba požadovať, aby sa prispôsobili devalvácii doláru.
Keďže Čína je rozvojovou krajinou s príjmami vo výške 2 500 dolárov na hlavu a 35 percent pracovných síl stále ešte zamestnáva poľnohospodárstvo, kde si robotníci zarobia iba 600 dolárov ročne, jej domáce problémy zostávajú obrovské. Rozvoj teda bude i naďalej najvyššou prioritou, a to vrátane rozvoja vlastného finančného trhu.
Dobrou správou je, že si Čína uvedomuje, ako veľmi jej v posledných 30 rokoch prospeli otvorenosť a prechod na trhové hospodárstvo. Z cesty k plnej účasti na celosvetovom trhu už niet návratu, navzdory súčasnej kríze. Skutočnou výzvou pre Čínu bude nájsť v nadchádzajúcom roku spôsob, ako sa vyrovnať so silnejúcim globálnym protekcionizmom v čase, keď sa finančná kríza a ekonomická recesia budú do svojich hlavných zahraničných trhov zahrýzať čoraz hlbšie.
Autor je profesor ekonómie na Pekinskej univerzite a v Čínskej akadémii spoločenských vied a riaditeľ Národného ústavu ekonomického výskumu Čínskej reformnej nadácie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.