Úderom silvestrovskej polnoci sa začal nový deň, nový rok a nová éra v živote našej krajiny. Slovenská koruna po šestnástich rokoch definitívne odchádza do skartovačiek a Slovensko sa stalo šestnástou krajinou eurozóny.
To, že peňaženky budú ťažšie (zásadne nám do života pribudne mincí, pretože najnižšia nominálna hodnota papierového eura je 5 čiže asi 150 korún, kým doteraz to bola naša zelená dvacka), je asi jediná istota, ktorú po prijatí eura budeme mať. Všetko ostatné sú len očakávania, z ktorých niektoré vyjdú a niektoré sa ukážu ako mylné. Zostáva dúfať, že menej chýb v prognózach robili optimisti.
Predchádzajúce tri vety napísal autor tohto textu presne pred rokom – a ani dnes, chvíľu po dni s veľkým €, na nich vlastne ani nie je príliš čo meniť.
.zvláštne veci
Celý proces prijímania eura prebehol pomerne pokojne – až by niekto mohol mať na jazyku otázku, kdeže bola tá intenzívna informačná kampaň za približne 260 miliónov korún, ktorej sa vraj „nebude dať uniknúť“?
Niekoľko vecí však bolo vskutku zvláštnych. Malichernou, ale symptomatickou je, že oficiálna konverzná kartička, ktorá pri pohybe striedavo ukazuje sumy v korunách a eurách, a ktorú v rámci infokampane dostali hádam všetky domácnosti, je oveľa horšia než napríklad podobná kartička obchodného reťazca Billa. Zaujímavé je aj to, že len za prvé tri štvrťroky minulého roka vzrástli vklady obyvateľov v bankách o 51 miliárd korún a na konci roka intenzívne vkladanie peňazí pokračovalo. Ľudia chceli, aby sa ich koruny automaticky a bezplatne prekonvertovali na eurá – to neprekvapilo. Rozsah „pančuchovej“ ekonomiky však už trochu prekvapuje, najmä ak zostaneme pri predpoklade, že organizovaný zločin ešte stále musí svoje nelegálne zdroje skrývať a nemôže ich len tak uložiť na účty svojich bossov. Otázka, prečo majú ľudia sklon mať tak veľa peňazí uložených po kredencoch, vo vankúšoch a inde v domácnosti, a nie napríklad v banke, celkom isto stojí za ďalšie skúmanie.
Prečo sa ľudia nervózne tlačili, aby mesiac pred koncom roka zakúpili „štartovacie balíčky“ s eurami v hodnote asi 500 korún? A prečo na konci roka stáli v bankách v radoch na eurá, ktoré sa „dali zohnať“ (!) vo vybraných bankách dokonca aj sviatočného 1. januára? To sú otázky, na ktoré sa len ťažko dajú nájsť nejaké pochopiteľné odpovede. Jedine, že by kampaň tak nejako míňala cieľ vysvetliť podstatu celej operácie práve tým, ktorí majú sklon robiť podobné veci.
.citeľná výhoda
Ekonóm Juraj Kotian, ktorý je šéfom ekonomického výskumu pre strednú a východnú Európu vo viedenskej Erste Bank, lakonicky konštatuje, že príchod eura preňho nie je príliš silným zážitkom. „Som na euro už zvyknutý, podobne ako desaťtisíce Slovákov, pracujúcich v niektorej z krajín eurozóny,“ vysvetľuje ekonóm, ktorý už druhý rok trávi pracovný čas v rakúskom hlavnom meste. Ešte nedávno hlavná obava – že inflácia bude po prijatí eura privysoká podobne ako napríklad v Slovinsku – je dnes podľa Juraja Kotiana neaktuálna. „Inflačné riziká sú dnes minimálne, najmä pre nižšie ceny komodít a potravín,“ vysvetľuje. Keď však opadnú protiinflačné tlaky, spôsobené recesiou veľkých ekonomík, môže sa to trochu zmeniť. „Dlhodobo bude inflácia asi o jeden až dva percentuálne body vyššia než priemer eurozóny, a to hlavne pre rast cien v sektore služieb,“ dodáva Kotian.
Prijatie eura je však pre krajinu – najmä v porovnaní s ostatnými štátmi strednej a východnej Európy – podľa jeho názoru citeľná výhoda. „Slovensko má dnes najnižšiu rizikovú prirážku spomedzi okolitých krajín bývalého východného bloku a všeobecne je vnímané ako stabilnejšia krajina v schopnosti splácať svoje záväzky,“ vysvetľuje, ako prijatie eura mení pohľad zahraničia na Slovensko.
Práve väčšia stabilita a dôveryhodnosť spolu so znížením transakčných nákladov, ktoré pri obchodovaní s ostatnými krajinami eurozóny teraz odpadnú, sú podstatou úvahy, že prijatie eura prispeje k zrýchleniu hospodárskeho rastu Slovenska. Podľa centrálnej banky by tento príspevok mohol dosiahnuť až jedno percento HDP. Aj keď len ťažko uveriť tomu, že pre väčšinu investorov je stabilita eura dôležitejšia ako napríklad dobrý daňový systém či dodržiavanie zmlúv a vymáhateľnosť práva, je možné, že ak sa euro pripojí k doterajším investičným výhodám Slovenska – najmä pomerne jednoduchému daňovému systému a lacnej pracovnej sile – môže prispieť k vyššej atraktivite krajiny. Toto očakávanie, niekedy vydávané ako hlavná výhoda eura, je presne v tej spomínanej kategórii očakávaní, ktoré môžu vyjsť alebo sa ukázať ako mylné.
.posledný mohykán
Ekonóm Vladimír Zlacký, ktorý okrem iného študoval politické ekonómiu na americkom Harvarde, bol jedným z posledných pár slovenských ekonómov, ktorí zotrvávali na názore, že pre Slovensko by bolo lepšie s eurom počkať, aj keď už sa zdalo všetko rozhodnuté. Jeho hlavným argumentom bolo, že ak krajina stratí vlastnú menu, pripraví sa tým o možnosť zmierňovať dôsledky dobiehania cenovej úrovne bohatších štátov prostredníctvom výmenného kurzu. Ako výmenný kurz v tomto zmysle pomáha, sme napokon videli všetci – koruna voči americkému doláru či euru za posledné roky posilnila natoľko, že dovážané tovary z dolárových a eurových krajín pre nás výrazne zlacneli.
Dnes, keď veľké európske ekonomiky obchádza recesia a aj my zažívame v priebehu dvoch rokov spomalenie rastu z vyše 10 percent HDP niekam k 3 percentám (a možno aj menej), však zrazu hrozba vysokého rastu cien – ešte pred rokom dominantná obava všetkých ekonómov v súvislosti s prijatím eura – prakticky zmizla. Privysokej inflácie či výrazného prehriatia ekonomiky, ktoré je nebezpečné preto, že býva predzvesťou veľmi tvrdého pristátia ekonomiky (ako vidíme dnes v Pobaltských republikách), sa dnes nikto neobáva. „Áno, z tohto pohľadu prišla kríza možno pre Slovensko vo vhodnom čase,“ hovorí Vladimír Zlacký, podľa ktorého „rok alebo dva to nebude problém“, ale zostáva otázka, „čo bude potom, keď sa veci vrátia do normálu?“.
Dobrou ukážkou toho, prečo sú vlastná menová politika a výmenný kurz dôležité pre ekonomiky, akou je aj tá naša, je podľa Vladimíra Zlackého vývoj výmenných kurzov v strednej Európe. V posledných mesiacoch sa vplyvom finančnej krízy okolité meny voči euru výrazne prepadli, čo však neplatilo pre slovenskú korunu, ktorá má od leta určený konverzný kurz, a preto sa jej výmenný kurz do konca roka takmer nehýbal. „Vyhli sme sa dočasnému znehodnoteniu meny, ktoré postihlo ostatné postkomunistické štáty regiónu,“ pripúšťa Zlacký, podľa ktorého však aj toto znehodnotenie má svoj význam. „Im to v skutočnosti z krízy pomôže, pretože im to zlacňuje exporty, čiže pomáha to domácim firmám predávať v zahraničí,“ vysvetľuje.
Euro už je našou menou, ale podľa Vladimíra Zlackého nie je dôvod, aby menil svoje presvedčenie, že pre krajinu by bolo bývalo lepšie s jeho prijatím počkať, kým jeho ekonomická výkonnosť nebude bližšie priemeru eurozóny.
.premárnený príbeh
Slovensko má za sebou príbeh, ktorý je pre ostatné krajiny eurozóny pomerne fascinujúci. Z krajiny, ktorej ťažká transformácia bola ešte skomplikovaná mečiarizmom, čo na sklonku minulého desaťročia priviedol štát na pokraj bankrotu, je dnes najrýchlejšie rastúca ekonomika Európy. Predchádzajúca vláda tu uskutočnila reformy, po akých v iných štátoch často túžia, ibaže ich nedokážu presadiť. Boli to najmä reformy, ktoré robili vo veciach poriadok, zmiernili najväčšie deformácie a zatraktívnili krajinu pre investorov. Z toho všetkého dnes žijeme a bez toho by sme o eurozóne mohli len snívať.
Dnes však máme vládu, ktorá považuje prijatie eura primárne za svoj vlastný úspech. A v tej vláde máme ministra financií, ktorý sa medzi svojimi kolegami znemožňuje tak, že úplne premrháva obrovský potenciál slovenskej success-story. Ján Počiatek v časoch finančnej krízy nechodí na kľúčové európske rokovania, s ostatnými partnermi takmer nekomunikuje, nezaujíma sa o dianie, a preto je podľa veľmi detailných informácií .týždňa postupne vyraďovaný aj z kuloárnych rokovaní, ktoré sú často rozhodujúce a v ktorých by navyše mohla aj malá krajina ako Slovensko pri svojom príbehu a dobrom ministrovi financií presadiť svoje názory do oveľa väčšej miery, než by zodpovedalo našej veľkosti.
Navyše dostal do veľmi trápnej situácie celú krajinu tým, že pri určovaní konverzného kurzu sa stal dôvodne podozrivý, že niekomu naznačil viac než mal. Je vlastne jedno, čo finančníkom na jachte v Monaku, ktorí na výraznom posune centrálnej parity následne veľmi zarobili, povedal alebo nepovedal – viaceré bruselské zdroje .týždňu potvrdili, že v očiach západných partnerov táto epizóda dôveryhodnosť a vážnosť Slovenska veľmi poškodila.
Aj toto je súčasťou príbehu o eure, a malo by sa o ňom hovoriť tým viac, že od novoročného štvrtkového rána sa naša menová a do istej miery aj hospodárska politika bude spoluurčovať v európskych inštitúciách, v ktorých bude mať Slovensko hlások o to slabší, o čo viac hanby tam budú najvyšší predstavitelia krajiny robiť.
.jediná istota
Máme euro. Ekonómovia vedia, čo sú to náklady stratených príležitostí, a preto možno viac než ostatní tušia, že už len ťažko budeme niekedy vedieť posúdiť, či by nebolo bývalo lepšie s jeho prijatím počkať.
Teraz budeme mať úplne iné starosti. Budeme si musieť zvyknúť na úplne iné nominálne hodnoty (rohlík bude stáť pár centov, mlieko bude za menej ako jedno euro, lacné auto desaťtisíc) a tiež na veľa mincí.
Stále teda platí: To, že peňaženky budú ťažšie, je asi jediná istota, ktorú po prijatí eura budeme mať. Všetko ostatné sú len očakávania, z ktorých niektoré vyjdú a niektoré sa ukážu ako mylné. Zostáva dúfať, že menej chýb v prognózach robili optimisti.
To, že peňaženky budú ťažšie (zásadne nám do života pribudne mincí, pretože najnižšia nominálna hodnota papierového eura je 5 čiže asi 150 korún, kým doteraz to bola naša zelená dvacka), je asi jediná istota, ktorú po prijatí eura budeme mať. Všetko ostatné sú len očakávania, z ktorých niektoré vyjdú a niektoré sa ukážu ako mylné. Zostáva dúfať, že menej chýb v prognózach robili optimisti.
Predchádzajúce tri vety napísal autor tohto textu presne pred rokom – a ani dnes, chvíľu po dni s veľkým €, na nich vlastne ani nie je príliš čo meniť.
.zvláštne veci
Celý proces prijímania eura prebehol pomerne pokojne – až by niekto mohol mať na jazyku otázku, kdeže bola tá intenzívna informačná kampaň za približne 260 miliónov korún, ktorej sa vraj „nebude dať uniknúť“?
Niekoľko vecí však bolo vskutku zvláštnych. Malichernou, ale symptomatickou je, že oficiálna konverzná kartička, ktorá pri pohybe striedavo ukazuje sumy v korunách a eurách, a ktorú v rámci infokampane dostali hádam všetky domácnosti, je oveľa horšia než napríklad podobná kartička obchodného reťazca Billa. Zaujímavé je aj to, že len za prvé tri štvrťroky minulého roka vzrástli vklady obyvateľov v bankách o 51 miliárd korún a na konci roka intenzívne vkladanie peňazí pokračovalo. Ľudia chceli, aby sa ich koruny automaticky a bezplatne prekonvertovali na eurá – to neprekvapilo. Rozsah „pančuchovej“ ekonomiky však už trochu prekvapuje, najmä ak zostaneme pri predpoklade, že organizovaný zločin ešte stále musí svoje nelegálne zdroje skrývať a nemôže ich len tak uložiť na účty svojich bossov. Otázka, prečo majú ľudia sklon mať tak veľa peňazí uložených po kredencoch, vo vankúšoch a inde v domácnosti, a nie napríklad v banke, celkom isto stojí za ďalšie skúmanie.
Prečo sa ľudia nervózne tlačili, aby mesiac pred koncom roka zakúpili „štartovacie balíčky“ s eurami v hodnote asi 500 korún? A prečo na konci roka stáli v bankách v radoch na eurá, ktoré sa „dali zohnať“ (!) vo vybraných bankách dokonca aj sviatočného 1. januára? To sú otázky, na ktoré sa len ťažko dajú nájsť nejaké pochopiteľné odpovede. Jedine, že by kampaň tak nejako míňala cieľ vysvetliť podstatu celej operácie práve tým, ktorí majú sklon robiť podobné veci.
.citeľná výhoda
Ekonóm Juraj Kotian, ktorý je šéfom ekonomického výskumu pre strednú a východnú Európu vo viedenskej Erste Bank, lakonicky konštatuje, že príchod eura preňho nie je príliš silným zážitkom. „Som na euro už zvyknutý, podobne ako desaťtisíce Slovákov, pracujúcich v niektorej z krajín eurozóny,“ vysvetľuje ekonóm, ktorý už druhý rok trávi pracovný čas v rakúskom hlavnom meste. Ešte nedávno hlavná obava – že inflácia bude po prijatí eura privysoká podobne ako napríklad v Slovinsku – je dnes podľa Juraja Kotiana neaktuálna. „Inflačné riziká sú dnes minimálne, najmä pre nižšie ceny komodít a potravín,“ vysvetľuje. Keď však opadnú protiinflačné tlaky, spôsobené recesiou veľkých ekonomík, môže sa to trochu zmeniť. „Dlhodobo bude inflácia asi o jeden až dva percentuálne body vyššia než priemer eurozóny, a to hlavne pre rast cien v sektore služieb,“ dodáva Kotian.
Prijatie eura je však pre krajinu – najmä v porovnaní s ostatnými štátmi strednej a východnej Európy – podľa jeho názoru citeľná výhoda. „Slovensko má dnes najnižšiu rizikovú prirážku spomedzi okolitých krajín bývalého východného bloku a všeobecne je vnímané ako stabilnejšia krajina v schopnosti splácať svoje záväzky,“ vysvetľuje, ako prijatie eura mení pohľad zahraničia na Slovensko.
Práve väčšia stabilita a dôveryhodnosť spolu so znížením transakčných nákladov, ktoré pri obchodovaní s ostatnými krajinami eurozóny teraz odpadnú, sú podstatou úvahy, že prijatie eura prispeje k zrýchleniu hospodárskeho rastu Slovenska. Podľa centrálnej banky by tento príspevok mohol dosiahnuť až jedno percento HDP. Aj keď len ťažko uveriť tomu, že pre väčšinu investorov je stabilita eura dôležitejšia ako napríklad dobrý daňový systém či dodržiavanie zmlúv a vymáhateľnosť práva, je možné, že ak sa euro pripojí k doterajším investičným výhodám Slovenska – najmä pomerne jednoduchému daňovému systému a lacnej pracovnej sile – môže prispieť k vyššej atraktivite krajiny. Toto očakávanie, niekedy vydávané ako hlavná výhoda eura, je presne v tej spomínanej kategórii očakávaní, ktoré môžu vyjsť alebo sa ukázať ako mylné.
.posledný mohykán
Ekonóm Vladimír Zlacký, ktorý okrem iného študoval politické ekonómiu na americkom Harvarde, bol jedným z posledných pár slovenských ekonómov, ktorí zotrvávali na názore, že pre Slovensko by bolo lepšie s eurom počkať, aj keď už sa zdalo všetko rozhodnuté. Jeho hlavným argumentom bolo, že ak krajina stratí vlastnú menu, pripraví sa tým o možnosť zmierňovať dôsledky dobiehania cenovej úrovne bohatších štátov prostredníctvom výmenného kurzu. Ako výmenný kurz v tomto zmysle pomáha, sme napokon videli všetci – koruna voči americkému doláru či euru za posledné roky posilnila natoľko, že dovážané tovary z dolárových a eurových krajín pre nás výrazne zlacneli.
Dnes, keď veľké európske ekonomiky obchádza recesia a aj my zažívame v priebehu dvoch rokov spomalenie rastu z vyše 10 percent HDP niekam k 3 percentám (a možno aj menej), však zrazu hrozba vysokého rastu cien – ešte pred rokom dominantná obava všetkých ekonómov v súvislosti s prijatím eura – prakticky zmizla. Privysokej inflácie či výrazného prehriatia ekonomiky, ktoré je nebezpečné preto, že býva predzvesťou veľmi tvrdého pristátia ekonomiky (ako vidíme dnes v Pobaltských republikách), sa dnes nikto neobáva. „Áno, z tohto pohľadu prišla kríza možno pre Slovensko vo vhodnom čase,“ hovorí Vladimír Zlacký, podľa ktorého „rok alebo dva to nebude problém“, ale zostáva otázka, „čo bude potom, keď sa veci vrátia do normálu?“.
Dobrou ukážkou toho, prečo sú vlastná menová politika a výmenný kurz dôležité pre ekonomiky, akou je aj tá naša, je podľa Vladimíra Zlackého vývoj výmenných kurzov v strednej Európe. V posledných mesiacoch sa vplyvom finančnej krízy okolité meny voči euru výrazne prepadli, čo však neplatilo pre slovenskú korunu, ktorá má od leta určený konverzný kurz, a preto sa jej výmenný kurz do konca roka takmer nehýbal. „Vyhli sme sa dočasnému znehodnoteniu meny, ktoré postihlo ostatné postkomunistické štáty regiónu,“ pripúšťa Zlacký, podľa ktorého však aj toto znehodnotenie má svoj význam. „Im to v skutočnosti z krízy pomôže, pretože im to zlacňuje exporty, čiže pomáha to domácim firmám predávať v zahraničí,“ vysvetľuje.
Euro už je našou menou, ale podľa Vladimíra Zlackého nie je dôvod, aby menil svoje presvedčenie, že pre krajinu by bolo bývalo lepšie s jeho prijatím počkať, kým jeho ekonomická výkonnosť nebude bližšie priemeru eurozóny.
.premárnený príbeh
Slovensko má za sebou príbeh, ktorý je pre ostatné krajiny eurozóny pomerne fascinujúci. Z krajiny, ktorej ťažká transformácia bola ešte skomplikovaná mečiarizmom, čo na sklonku minulého desaťročia priviedol štát na pokraj bankrotu, je dnes najrýchlejšie rastúca ekonomika Európy. Predchádzajúca vláda tu uskutočnila reformy, po akých v iných štátoch často túžia, ibaže ich nedokážu presadiť. Boli to najmä reformy, ktoré robili vo veciach poriadok, zmiernili najväčšie deformácie a zatraktívnili krajinu pre investorov. Z toho všetkého dnes žijeme a bez toho by sme o eurozóne mohli len snívať.
Dnes však máme vládu, ktorá považuje prijatie eura primárne za svoj vlastný úspech. A v tej vláde máme ministra financií, ktorý sa medzi svojimi kolegami znemožňuje tak, že úplne premrháva obrovský potenciál slovenskej success-story. Ján Počiatek v časoch finančnej krízy nechodí na kľúčové európske rokovania, s ostatnými partnermi takmer nekomunikuje, nezaujíma sa o dianie, a preto je podľa veľmi detailných informácií .týždňa postupne vyraďovaný aj z kuloárnych rokovaní, ktoré sú často rozhodujúce a v ktorých by navyše mohla aj malá krajina ako Slovensko pri svojom príbehu a dobrom ministrovi financií presadiť svoje názory do oveľa väčšej miery, než by zodpovedalo našej veľkosti.
Navyše dostal do veľmi trápnej situácie celú krajinu tým, že pri určovaní konverzného kurzu sa stal dôvodne podozrivý, že niekomu naznačil viac než mal. Je vlastne jedno, čo finančníkom na jachte v Monaku, ktorí na výraznom posune centrálnej parity následne veľmi zarobili, povedal alebo nepovedal – viaceré bruselské zdroje .týždňu potvrdili, že v očiach západných partnerov táto epizóda dôveryhodnosť a vážnosť Slovenska veľmi poškodila.
Aj toto je súčasťou príbehu o eure, a malo by sa o ňom hovoriť tým viac, že od novoročného štvrtkového rána sa naša menová a do istej miery aj hospodárska politika bude spoluurčovať v európskych inštitúciách, v ktorých bude mať Slovensko hlások o to slabší, o čo viac hanby tam budú najvyšší predstavitelia krajiny robiť.
.jediná istota
Máme euro. Ekonómovia vedia, čo sú to náklady stratených príležitostí, a preto možno viac než ostatní tušia, že už len ťažko budeme niekedy vedieť posúdiť, či by nebolo bývalo lepšie s jeho prijatím počkať.
Teraz budeme mať úplne iné starosti. Budeme si musieť zvyknúť na úplne iné nominálne hodnoty (rohlík bude stáť pár centov, mlieko bude za menej ako jedno euro, lacné auto desaťtisíc) a tiež na veľa mincí.
Stále teda platí: To, že peňaženky budú ťažšie, je asi jediná istota, ktorú po prijatí eura budeme mať. Všetko ostatné sú len očakávania, z ktorých niektoré vyjdú a niektoré sa ukážu ako mylné. Zostáva dúfať, že menej chýb v prognózach robili optimisti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.