Krok za krokom

z akej rodiny pochádza súčasná európska šéfka personalistiky firmy Henkel?

Zo zmiešanej. Každý z mojich starých rodičov bol iného pôvodu. Jedna stará mama bola Slovenka a starý otec bol Rusín, druhá stará mama bola Maďarka a starý otec bol Nemec. Okrem toho pochádzam z troch rôznych religióznych prostredí. To malo dva výrazné dôsledky. Jednak to, že rešpekt k ľuďom iného pôvodu bol u nás úplnou samozrejmosťou, a jednak to, že sme si rozumeli vo viacerých jazykoch. Výnimkou bol len otec, ktorý vedel ešte aj starogrécky, čomu sme my ostatní nerozumeli.

všetci vedeli po nemecky, po maďarsky aj po slovensky, ako bývalo dobrým zvykom v starých prešpurských rodinách?

Nie všetci, ja som napríklad vedela len po slovensky a po maďarsky. Za ďalší jazyk vďačím predvídavosti mojej mamy, ktorá ma dala – v časoch, keď to vôbec nebolo bežné – do školy, kde sa už od druhej triedy učila angličtina. Otec bol lekár, mama psychologička, a v našej rodine sa vzdelanie vždy považovalo za významnú hodnotu. Dve veci, ktoré sme od rodičov dostali aj s bratom už v detstve, boli úcta k vzdelaniu a dôvera vo vlastné schopnosti.

spomínaný mladší brat – Jozef Haľko – je dnes pomocný biskup bratislavskej arcidiecézy. Boli ste v detstve vedení v prísne katolíckom duchu?

Obidvaja sme mali základnú výchovu v kresťanskom zmysle, ale v tomto rámci to bola výchova veľmi demokratická. Bratovo nasmerovanie bolo jeho osobným rozhodnutím. Pôvodne študoval ekonómiu a v poslednom ročníku sa rozhodol to nechať a ísť na teológiu.

ako ste spolu vychádzali v detstve a ako vychádzate teraz?

Ako deti sme spolu vychádzali veľmi dobre a vedeli sme o sebe skoro všetko. Posledných viac ako dvadsať rokov žijeme každý v inej krajine a máme každý iné zamestnanie, takže o niektorých veciach navzájom nevieme a o niektorých nediskutujeme. Rešpektujeme navzájom názory toho druhého, aj keď tie názory nie sú vždy rovnaké. A určite je to stále jeden z mojich najbližších ľudí.

Na rozdiel od brata, sestra vo svojom štúdiu išla viac v rodinnej tradícii...

Áno. Pôvodne som chcela študovať medicínu, ale to nevyšlo. Raz som sa o to aj pokúsila, ale nedostala som sa. Potom som pol roka pracovala v detskej nemocnici, lebo som sa chcela prihlásiť znovu, ale nakoniec som sa rozhodla pre psychológiu a tú som aj vyštudovala. Bolo to v dobe, keď sme sa o západnej psychológii mohli niečo naučiť len cez jej oficiálnu kritiku, ale mali sme dobrých profesorov, ktorí nás naučili veľa užitočných vecí.

a po štúdiu prišla štandardná práca psychológa?

Sedem rokov som pracovala ako detská psychologička v poradni. Za tých sedem rokov som sa naučila najmä to, že keď sa povie, že dieťa má problém, tak v skutočnosti je to veľmi často len symptóm toho, čo je v rodine. Veľa práce detského psychológa preto spočíva v práci s rodičmi. S ich očakávaniami, s ich spôsobmi výchovy, s dynamikou ich vzťahov. Aby sa pomohlo dieťaťu, bolo veľakrát treba v prvom rade pomôcť rodine.

a rodičia boli ochotní spolupracovať aj potom, keď sa ukázalo, že sú možno súčasťou problému?

Väčšinou áno. Zaujímavé pritom bolo, že väčšinou lepšie spolupracovali rodičia s vyšším vzdelaním. Boli otvorenejší k argumentom, ale postupne som sa naučila prispôsobiť argumentáciu tak, aby mi rozumeli rôzne typy rodičov. A ďalšia vec, ktorú som sa v tom poradenstve naučila, je to, že nie pre každú situáciu existuje ideálne riešenie. Alebo ak aj existuje, tak sa nie vždy dá uskutočniť. Niekedy sa treba naučiť vystačiť s tým, čo sa ovplyvniť a uskutočniť dá.

bola to napĺňajúca práca?

Bola to náročná, ale krásna práca.

a predsa prišiel koniec. Prečo?

Mala som tridsať rokov a zarábala som, rovnako ako skoro všetci moji kolegovia, 1 800 korún (60 eur) mesačne. Čiže som si nemohla dovoliť zaplatiť nijaké ďalšie vzdelanie, ktoré by zásadným spôsobom zmenilo moju kvalifikáciu. Napríklad smerom k psychoterapii. A vedela som, že keď si kvalifikáciu nezvýšim, tak niekedy možno pred päťdesiatkou sa budem môcť stať vedúcou oddelenia. A to bola celá perspektíva. Takže keď sa v roku 1989 zmenil systém, tak som vedela, že chcem skúsiť niečo iné.

čo konkrétne?

Nemala som nijakú konkrétnu predstavu, chcela som zmenu a perspektívu. Čítala som inzeráty v novinách a medzitým, aby som mala nejaký príjem, tak som predávala v zelovoci.