Horolezci Vlado Štrba a Zoli Pál boli už v Káthmandu. My, podporná skupina, stále ešte v základnom tábore pod Everestom. Všetko naruby. Mediálny ošiaľ z riskantnej záchrany na ťažkej ceste opadol. Nastal čas bilancovania, balenia a vysvetľovania. Náš miniatúrny kútik v základnom tábore sa stal miestom častých zastavení okoloidúcich, ktorí sa pýtali na detaily, čo sa s našimi dvoma stalo.
Okolo nás vrcholila horúčkovitá snaha ostatných výprav dosiahnuť vrchol. Šerpovia konečne preliezli cez Južné sedlo a zafixovali lanami cestu až na strechu sveta. Po dvoch rokoch vrcholových suchôt chcel ísť hore každý, kto len trochu vládal. Samozrejme, tou „ľahšou“ cestou. Po zafixovanej normálke a s kyslíkom na chrbte. Za posledný týždeň nášho pobytu pod Mount Everestom takto na vrchol vyšliapalo viac ako 400 lezcov. Žiaľ, minimálne traja, no možno až piati za vrcholovú horúčku zaplatili životom. Everest je stále hora smrti.
Ani v základnom tábore to nebola selanka, najmä vinou počasia. Prichádzajúci monzún dal o sebe vedieť, hmla, sneh a zima sa hlásili každý deň. Tráviť dlhé popoludnia, nekonečné večere a noci v mrznúcom stane začínalo byť otravné. Telo už druhý týždeň poriadne neregeneruje. Kým sedíte a ležíte, nič sa nedeje. No skúste si obliecť tie teplé páperové nohavice v stane alebo zbehnúť naliať teplú vodu do termosky! Dychčíte ako maratónec na dvadsiatom ôsmom kilometri.
Pri nálade nás drží dobrá kuchyňa. Čakáme na nosičov. Po nás prídu šerpovia, po veci našich lezcov jaky. To, že je naša výprava vo finále, zistíme jeden večer v jedálenskom stane. Kuchári predali plastové stoličky a stoly inej výprave. Je to jednoduchšie ako ich znášať dole. Posledné jedlá aj famóznu rozlúčkovú tortu s naším personálom jeme preto na zrolovaných karimatkách na zemi. Kým máme rum, znášame to dobre.
V predvečer nášho odchodu prestalo popoludní snežiť. Hmla na chvíľu povolila a vysoko nad nami sa nad útržkami mrakov zaleskli končiare. V prírodnom amfiteátri ľadovca Khumbu vyzerali v kontraste s tmavomodrou temnotou ako zo zlata. Najprv Khumbutse, potom sedlo Lho La, vrchol Changtse a nakoniec predvrchol Everestu s azúrovou oblohou s Nuptse. Prišli sme sem po viac ako štvrťstoročí odkliať Boningtonovu cestu, svoje tajomstvá nám však zatiaľ nevydala.
Na druhý deň balíme veci. Sezóna vrcholí, náš sprievodca Onchhu našiel iba jedného nosiča. Je už starší, namiesto predných zubov sa na mňa usmieva prázdna medzera. Vytiahne lano, ktorým si obviaže tri dvadsaťpäťkilové vaky, nahodí ich na temeno hlavy a skrčený mizne na obzore. Svižne. Dobiehame ho až večer. Geológ Jano si na chrbát nakladá takmer pätnásť kíl hornín pozbieraných z masívu Everestu. V ten deň sa kvôli nim skoro fyzicky odpíše, ale kafkovské avantúry s horninami zažijeme až v hlavnom meste Nepálu.
Keď opúšťame spodnú časť tábora, prichádzajú zhora prví úspešní lezci, ktorí siahli na magický vrchol. Táborom sa ozýva potlesk a aplauz. Tak vyzerá lezeckých 15 minút slávy. Neskôr s Vladom a Zolom žartujeme, že si jej užili za svoju záchranu viac ako za vrchol.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.