Už viac ako 10 rokov sa na Slovensku vyberá od vysokoškolákov – externistov nelegálne školné. Tisíce študentov platia za štúdium od tisícok až po desiatky tisícov korún ročne. Každý to vie a nikto s tým nič nerobí. Zvláštne, nie?
Celkovo sa na nelegálnom školnom vyberie odhadom viac ako pol miliardy korún za rok. Máme tu teda tisíce platiacich študentov a stovky miliónov korún vybraných na nelegálnom školnom za štúdium takmer na všetkých verejných vysokých školách. Ako je možné, že čosi také na Slovensku existuje?
.obchádzanie zákona
Núka sa niekoľko jednoduchých odpovedí. Napríklad, že je to víťazstvo neviditeľnej ruky trhu, ktorá vyrovnáva dopyt s ponukou takto, keď to inak (legálne) nejde. Alebo že verejné vysoké školy boli dlhodobo podfinancované a potrebovali získať peniaze od študentov, keďže štát im ich neposkytol. Ale také jednoduché to v skutočnosti nie je, čo potvrdzujú aj výsledky výskumu, ktorý na tému príčin a okolností vyberania poplatkov od externých študentov uskutočnil Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI). Výskum bol realizovaný v rámci rozsiahlejšieho výskumného projektu Transparency International podporeného Agentúrou pre vedu a výskum. Vyplynulo z neho, že dôvody dlhodobého a masového porušovania zákona o vysokých školách (pri vyberaní poplatkov) sú komplexnejšie, než sa väčšinou prezentuje. A tiež to, že aj napriek legalizácii školného za externé štúdium v roku 2007 sa zákon v tejto veci zrejme bude porušovať naďalej.
Napokon, deje sa to už viac ako desaťročie. Zákon o vysokých školách sa obchádza cez iné právne normy – Občiansky a Obchodný zákonník. Študenti externého štúdia platia v súlade s uvedenými zákonmi buď formou „darov“ vysokej škole, alebo cez zmluvu s treťou osobou (občianskym združením, firmou, nadáciou a podobne) za takzvané technické alebo iné zabezpečenie externého štúdia.
Začiatkom roka 2002 týždenník TREND uverejnil prieskum o externom štúdiu, v ktorom uvádzal, že len 14 zo 63 fakúlt, ktoré vtedy priznali vyberanie školného od externistov, ho vyberalo prostredníctvom darov od študentov vysokej školy. Vo zvyšných prípadoch študenti platili organizáciám vyberajúcim školné za štúdium, poskytované vysokou školou. Koľko z prostriedkov uhradených na účty týchto organizácií bolo potom poskytnutých fakulte, ktorá odborne zabezpečovala dané štúdium, nie je nikde zachytené. Dá sa však povedať, že vyberanie školného organizáciami, v ktorých bývajú zastúpení ľudia z tej-ktorej školy, a ktoré využívajú niekedy fyzické, ale vždy hlavne duševné vlastníctvo vysokej školy, je jasným konfliktom záujmov a vytvára priestor na zneužívanie verejnej vysokej školy na súkromný prospech.
.ako sa to začalo
Dvierka na vyberanie nelegálneho školného pootvorili najmä dve zmeny, ktoré sa udiali v prvom zákone o vysokých školách, ktorý tu platil od roku 1990 do roku 2002. V roku 1996 bola v zákone prvýkrát zavedená možnosť získavať pre vysoké školy dary a zároveň vypadlo ustanovenie, ktoré hovorilo o výhradnom práve školy na poskytovanie vysokoškolského vzdelania. Dary sa teda začali využívať ako jeden zo spôsobov vyberania nelegálneho školného a zrušenie výhradného práva školy na poskytovanie vzdelania zasa umožnilo vstup iných organizácií do poskytovania vysokoškolského vzdelávania či – lepšie povedané – do vyberania školného.
V roku 1999 bolo v zákone o vysokých školách zakotvené, že denné štúdium je bezplatné. O externom štúdiu však zákon nehovoril nič. Niektorí predstavitelia VŠ a dokonca aj súdy to interpretovali tak, že externé štúdium môže byť spoplatnené.
Nepriamym indikátorom vzniku a rozmachu platenia za externé štúdium je dlhodobý a naozaj robustný nárast počtu študentov v externej forme štúdia, ktorý sa začína v roku 1997, čiže po spomínanej zmene zákona z roku 1996. Kým za sedem rokov po roku 1990 zaznamenala táto forma štúdia nárast počtu študentov približne z 10 na 16-tisíc, za ďalších sedem rokov (od roku 1997) sa počet externých študentov zvýšil takmer na 50-tisíc a ďalej rástol až do doterajšieho maxima vyše 60-tisíc (v roku 2006).
.rozsah platenia
O existencii nelegálne plateného externého štúdia svedčia aj súdne rozhodnutia v sporoch študentov s vysokými školami či s firmami, ako aj početné vyjadrenia samotných študentov a členov akademickej obce získaných v rámci výskumu. Výskum zdokumentoval päť súdnych sporov – v troch prípadoch sa študenti domáhali vrátenia peňazí zaplatených na školnom a v dvoch prípadoch sa, naopak, vysoká škola, respektíve organizácia vyberajúca školné, usilovala získať dlžnú časť školného od študentov.
Rozsah platenia za externé štúdium ilustrujú aj údaje, ktoré ministerstvo školstva získalo v roku 2002 priamo od škôl – tie informovali, že v akademickom roku 2001/2002 takmer 72 percent študentov externej formy štúdia platilo školné (a celkovo sa na ňom vybralo takmer 385 miliónov korún. Jedine na VŠVU, Akadémii umení v Banskej Bystrici a na Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach sa školné podľa týchto údajov nevyberalo. Dôvodom zrejme bolo, že tieto školy nemali žiadnych externých študentov. Uvedené čísla sú skôr indikatívne a je pravdepodobné, že platiacich externistov bolo viac, ako aj to, že sumy za školné boli vyššie, než zistilo ministerstvo školstva. Napríklad právnická fakulta UMB uviedla, že jej študenti školné neplatia. Existujú však minimálne dva súdne prípady študentov, ktorí za štúdium na tejto fakulte platili. Exminister školstva Martin Fronc sa v roku 2003 dostal do sporu s bývalým rektorom UMB Milanom Murgašom práve pre podmieňovanie zápisu študentov na túto fakultu zaplatením „nákladov na technické zabezpečenie štúdia“ Akadémii vzdelávania. Pokiaľ by sme predpokladali, že pomer študentov platiacich za externé štúdium je minimálne taký istý, ako bol zdokumentovaný pred siedmimi rokmi, tak v roku 2007 by platilo približne 43-tisíc externistov a prostriedky vyzbierané na školnom by určite výrazne presiahli pol miliardy korún. Viacerí respondenti oslovení počas výskumu uviedli, že školné od externistov sa vyberá za štúdium na všetkých VŠ ponúkajúcich externé štúdium.
.môžu za to všetci
Ak sa porušovanie zákona deje tak dlho a tak očividne, namieste je otázka, prečo s tým nikto nič neurobil. Ako sa teda správali aktéri tejto „hry“ s vyberaním školného?
Rektori vysokých škôl aj dekani fakúlt boli do vyberania školného zaangažovaní na rôznych školách rôznym spôsobom. Určite však boli o jeho existencii prinajmenšom informovaní, o čom svedčí aj štatistika vyberania školného, ktorú ministerstvu poskytli v roku 2002 školy. Napokon, rektori či dekani verejne proti porušovaniu zákona o vysokých školách nevystupovali. Naopak, ich vyjadrenia mali skôr charakter výziev voči ministerstvu, aby platenie za externé štúdium legalizovalo.
V prípadoch, keď školné nebolo platené priamo školám, ale tretím osobám, mali na legitimizácii porušovania zákona učitelia a predstavitelia vysokých škôl skôr osobný než inštitucionálny záujem, keďže nie je jasné, koľko z vybraného školného následne škola naozaj získala. Rozširovanie poplatkov, prirodzene, zužovalo skupinu ľudí priamo z akademickej obce, ktorí by sa proti obchádzaniu zákona postavili, keďže väčšia časť z nich stále bola v platenom externom štúdiu priamo angažovaná.
Prečo sa proti plateniu nelegálneho školného významnejšie nevzbúrili sami študenti? Správali sa racionálne. Mali záujem získať vysokoškolský diplom a ponuka nepokrývala ich dopyt. V prípade externého štúdia najmä dopyt po flexibilnejšej forme vzdelávania, než akú ponúka denné štúdium, čo naznačuje aj fakt, že väčšina novoprijatých študentov na externom štúdiu je staršia ako čerství absolventi strednej školy, a teda ide skôr o ľudí, ktorí chcú získať vzdelanie popri zamestnaní. Ak by sa v súvislosti s vyberaním školného postavili proti vysokej škole, išli by sami proti sebe. Vysoká škola by ich buď nenechala doštudovať, alebo by obmedzila poskytovanie externého štúdia, čiže by tak mohli ohroziť naplnenie svojho cieľa.
Ďalším významným faktorom bola absencia inej možnosti. Okrem verejných vysokých škôl, nelegálne vyberajúcich poplatky, tu nebola alternatíva. Súkromných vysokých škôl začalo pribúdať až po schválení zákona o vysokých školách v roku 2002, ktorý liberalizoval ich vznik. A reálnou alternatívou voči verejným vysokým školám sa stali až v posledných dvoch rokoch. Pasivite študentov navyše pomáhal aj fakt, že žiadna škola či organizácia zapojená do vyberania školného nikdy nebola za porušovanie zákona potrestaná ministerstvom ani súdom. Externí študenti tiež v akademických senátoch, ako aj v Študentskej rade vysokých škôl nemali reprezentantov a ich kontakt so samotnou VŠ, prípadne dennými študentmi, bol veľmi obmedzený.
.čo robili ministri?
Ministri školstva sa po roku 1999 usilovali sprísniť pravidlá po ich uvoľnení v rokoch 1996 a 1999. Legislatívne zmeny boli zamerané na čo najpresnejšie opísanie práv, ktoré má len vysoká škola (prijímanie, poskytovanie, organizovanie a zabezpečovanie vzdelávania, udeľovanie titulov), na vymedzenie toho, kto nie je oprávnený poskytovať vzdelanie a určenie sankcií pre právnické osoby, ktoré by toto ustanovenie porušili. Zákon tiež zakázal podmienenie prijatia na VŠ požadovaním „daru“ a zaviedol mechanizmy na obmedzenie činnosti samosprávnych orgánov fakulty alebo vysokej školy, ktorá by konala v rozpore so zákonom. Posledná relevantná novela zákona o vysokých školách z roku 2007 skombinovala zvyšovanie reštriktívnosti zákona (sprísnila tresty pre právnické osoby vyberajúce školné) s čiastočnou liberalizáciu systému (regulovane zlegalizovala školné za externé štúdium). Liberalizácia je však limitovaná počtom externých študentov, ktorých môžu vysoké školy prijať, ako aj výškou školného, ktoré môžu od externistov požadovať.
Napriek množstvu nových pravidiel a mechanizmov na potláčanie vyberania nelegálneho školného ani jeden z nich nebol využitý a žiadna vysoká škola či iná právnická osoba vyberajúca školné nebola za takmer sedem rokov platnosti zákona potrestaná za porušovanie zákona. Zákon teda takmer vôbec nebol vymáhaný.
.polícia a súdy
Za nevymáhanie zákona sú zodpovedné aj prokuratúra, polícia a súdy. Prokuratúra a polícia sa obchádzaním zákona o vysokých školách v podstate nezaoberali. Súdy, naopak, oba zákony o vysokých školách reinterpretovali tak, že vyberanie školného legitimizovali. Zákon o vysokých školách vykladali tak, akoby umožňoval vyberanie školného od externistov alebo úplne prehliadali jeho obchádzanie. Žiaden zo súdnych sporov zatiaľ nebol rozhodnutý v prospech študenta, naopak, dva z piatich súdov (Krajský súd v Nitre a Okresný súd v Trnave) dokonca spochybňovali študentov a ich motívy súdiť sa. Jeden zo súdnych sporov, ktorý je súdom medzi bývalou študentkou práva a Trnavskou univerzitou, je dnes na Najvyššom a na Ústavnom súde. Rozhodnutie v prospech študentky by mohlo spustiť úspešné súdne spory tisícov bývalých či súčasných externých študentov s ich vysokými školami. Súdy by totiž museli rešpektovať princíp právnej istoty, ktorý znamená, že právo musí byť uplatňované rovnako na všetkých ľudí. Víťazstvo v tomto súdnom spore by znamenalo spochybnenie všetkých prípadov, ktoré ešte nie sú premlčané a týkali sa vyberania školného prostredníctvom daru vysokej škole.
.zlé motivácie
Je veľa dôvodov predpokladať, že vyberanie nelegálneho školného bude pokračovať. Na jednej strane budú „dobiehať“ zmluvy podpísané pred novelou zákona z roku 2007, keďže ministerstvo školstva sa proti nim nechystá aktívne zakročiť. Zároveň však zrejme vznikajú a budú vznikať aj nové zmluvy na platenie nelegálneho školného. Najmä preto, že novoprijatá legislatíva nereflektuje motívy jednotlivých účastníkov plateného externého štúdia a že nenastal žiadny posun v posilnení vymáhania uplatňovania zákona.
Zlegalizovanie poplatkov za externé štúdium nijakým spôsobom neodráža záujmy tretích osôb, ktoré poplatky vyberali. Tieto organizácie by zlegalizovaním školného jednoducho mali prísť o svoj biznis. I keď minister sprísnil postih vyberania poplatkov za externé štúdium tretími osobami, bez jeho vymáhania akékoľvek sprísňovanie postihov nemá žiadny efekt. Vyberanie poplatkov od externistov firmami či iným typom organizácií preto nemá dôvod zaniknúť.
Motiváciu pokračovať vo vyberaní nelegálneho školného majú aj vysoké školy. Súčasný zákon totiž nielen umožňuje vyberanie školného za externé štúdium, ale zároveň ministerstvu školstva dáva právo každoročne stanovovať strop pre školné. Tento strop je stanovený podľa reálnych nákladov, ale neodzrkadľuje záujem študentov o daný odbor a ich ochotu platiť za štúdium. Horný limit je problematický najmä v súvislosti s odborom práva, keďže je príliš nízky v porovnaní s výškou nelegálneho školného, ktoré bolo vyberané za štúdium práva v minulosti. Ďalším problematickým bodom zavedeného školného je, že pokiaľ škola prizná vyberanie školného, príde o dotáciu od ministerstva školstva na externých študentov, čo však môže byť pre školu výhodnejší scenár.
Posledná novela zákona o vysokých školách tiež nepriamo zlegalizovala vyberanie školného formou darov, ktoré používali školy na vyberanie nelegálneho školného. Novela totiž hovorí, že takéto dary budú z hľadiska ministerstva započítavané do príjmov školy rovnako ako pri vyberaní školného. Takže, ak sa ministerstvo dozvie o vyberaní darov od študentov, zrejme danej škole zníži dotácie, ale nebude ju trestať za to, že vyberá peniaze nad rámec zákonom regulovaného školného.
.budú platiť aj denní?
Čo je horšie, okrem pokračovania doterajšieho vyberania školného za externé štúdium sa môže objaviť aj vyberanie nelegálneho školného pri dennom štúdiu. Opäť v dôsledku poslednej novely z roku 2007, ktorá ustanovila, že na to, aby VŠ bola zaradená medzi univerzity alebo ostatné vysoké školy, nesmie prijať viac ako 50 percent študentov na externé štúdium. Výsledkom môže byť formálne onálepkovanie reálne externých študentov za denných. Keďže škola nebude chcieť prísť o príjmy, ktoré by mala z externého štúdia, vzniká tak predpoklad, že začne vyberať školné aj od formálne denných študentov, a neskôr možno od všetkých. Prečo by tak neurobila, keď v minulosti nebol problém vyberať školné na externom štúdiu, hoci to zákon neumožňoval? V obchádzaní zákona by tu nebol nijaký rozdiel.
Dlhodobé a masové nedodržiavanie (akéhokoľvek) zákona, spojené s jeho nevymáhaním však nie je problematické len pre vysokoškolský systém, ale aj pre právny štát. Podľa čoho majú občania rozlišovať, či porušovanie iných častí tohto a ďalších zákonov je v poriadku, alebo nie? Oslabovanie princípov vlády zákona je vecou, ktorá významom presahuje problémy vysokého školstva. O dôvod viac niečo s tým konečne urobiť.
Autorka je analytička Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť.
Analýza je dostupná na stránke governance.sk
Celkovo sa na nelegálnom školnom vyberie odhadom viac ako pol miliardy korún za rok. Máme tu teda tisíce platiacich študentov a stovky miliónov korún vybraných na nelegálnom školnom za štúdium takmer na všetkých verejných vysokých školách. Ako je možné, že čosi také na Slovensku existuje?
.obchádzanie zákona
Núka sa niekoľko jednoduchých odpovedí. Napríklad, že je to víťazstvo neviditeľnej ruky trhu, ktorá vyrovnáva dopyt s ponukou takto, keď to inak (legálne) nejde. Alebo že verejné vysoké školy boli dlhodobo podfinancované a potrebovali získať peniaze od študentov, keďže štát im ich neposkytol. Ale také jednoduché to v skutočnosti nie je, čo potvrdzujú aj výsledky výskumu, ktorý na tému príčin a okolností vyberania poplatkov od externých študentov uskutočnil Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI). Výskum bol realizovaný v rámci rozsiahlejšieho výskumného projektu Transparency International podporeného Agentúrou pre vedu a výskum. Vyplynulo z neho, že dôvody dlhodobého a masového porušovania zákona o vysokých školách (pri vyberaní poplatkov) sú komplexnejšie, než sa väčšinou prezentuje. A tiež to, že aj napriek legalizácii školného za externé štúdium v roku 2007 sa zákon v tejto veci zrejme bude porušovať naďalej.
Napokon, deje sa to už viac ako desaťročie. Zákon o vysokých školách sa obchádza cez iné právne normy – Občiansky a Obchodný zákonník. Študenti externého štúdia platia v súlade s uvedenými zákonmi buď formou „darov“ vysokej škole, alebo cez zmluvu s treťou osobou (občianskym združením, firmou, nadáciou a podobne) za takzvané technické alebo iné zabezpečenie externého štúdia.
Začiatkom roka 2002 týždenník TREND uverejnil prieskum o externom štúdiu, v ktorom uvádzal, že len 14 zo 63 fakúlt, ktoré vtedy priznali vyberanie školného od externistov, ho vyberalo prostredníctvom darov od študentov vysokej školy. Vo zvyšných prípadoch študenti platili organizáciám vyberajúcim školné za štúdium, poskytované vysokou školou. Koľko z prostriedkov uhradených na účty týchto organizácií bolo potom poskytnutých fakulte, ktorá odborne zabezpečovala dané štúdium, nie je nikde zachytené. Dá sa však povedať, že vyberanie školného organizáciami, v ktorých bývajú zastúpení ľudia z tej-ktorej školy, a ktoré využívajú niekedy fyzické, ale vždy hlavne duševné vlastníctvo vysokej školy, je jasným konfliktom záujmov a vytvára priestor na zneužívanie verejnej vysokej školy na súkromný prospech.
.ako sa to začalo
Dvierka na vyberanie nelegálneho školného pootvorili najmä dve zmeny, ktoré sa udiali v prvom zákone o vysokých školách, ktorý tu platil od roku 1990 do roku 2002. V roku 1996 bola v zákone prvýkrát zavedená možnosť získavať pre vysoké školy dary a zároveň vypadlo ustanovenie, ktoré hovorilo o výhradnom práve školy na poskytovanie vysokoškolského vzdelania. Dary sa teda začali využívať ako jeden zo spôsobov vyberania nelegálneho školného a zrušenie výhradného práva školy na poskytovanie vzdelania zasa umožnilo vstup iných organizácií do poskytovania vysokoškolského vzdelávania či – lepšie povedané – do vyberania školného.
V roku 1999 bolo v zákone o vysokých školách zakotvené, že denné štúdium je bezplatné. O externom štúdiu však zákon nehovoril nič. Niektorí predstavitelia VŠ a dokonca aj súdy to interpretovali tak, že externé štúdium môže byť spoplatnené.
Nepriamym indikátorom vzniku a rozmachu platenia za externé štúdium je dlhodobý a naozaj robustný nárast počtu študentov v externej forme štúdia, ktorý sa začína v roku 1997, čiže po spomínanej zmene zákona z roku 1996. Kým za sedem rokov po roku 1990 zaznamenala táto forma štúdia nárast počtu študentov približne z 10 na 16-tisíc, za ďalších sedem rokov (od roku 1997) sa počet externých študentov zvýšil takmer na 50-tisíc a ďalej rástol až do doterajšieho maxima vyše 60-tisíc (v roku 2006).
.rozsah platenia
O existencii nelegálne plateného externého štúdia svedčia aj súdne rozhodnutia v sporoch študentov s vysokými školami či s firmami, ako aj početné vyjadrenia samotných študentov a členov akademickej obce získaných v rámci výskumu. Výskum zdokumentoval päť súdnych sporov – v troch prípadoch sa študenti domáhali vrátenia peňazí zaplatených na školnom a v dvoch prípadoch sa, naopak, vysoká škola, respektíve organizácia vyberajúca školné, usilovala získať dlžnú časť školného od študentov.
Rozsah platenia za externé štúdium ilustrujú aj údaje, ktoré ministerstvo školstva získalo v roku 2002 priamo od škôl – tie informovali, že v akademickom roku 2001/2002 takmer 72 percent študentov externej formy štúdia platilo školné (a celkovo sa na ňom vybralo takmer 385 miliónov korún. Jedine na VŠVU, Akadémii umení v Banskej Bystrici a na Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach sa školné podľa týchto údajov nevyberalo. Dôvodom zrejme bolo, že tieto školy nemali žiadnych externých študentov. Uvedené čísla sú skôr indikatívne a je pravdepodobné, že platiacich externistov bolo viac, ako aj to, že sumy za školné boli vyššie, než zistilo ministerstvo školstva. Napríklad právnická fakulta UMB uviedla, že jej študenti školné neplatia. Existujú však minimálne dva súdne prípady študentov, ktorí za štúdium na tejto fakulte platili. Exminister školstva Martin Fronc sa v roku 2003 dostal do sporu s bývalým rektorom UMB Milanom Murgašom práve pre podmieňovanie zápisu študentov na túto fakultu zaplatením „nákladov na technické zabezpečenie štúdia“ Akadémii vzdelávania. Pokiaľ by sme predpokladali, že pomer študentov platiacich za externé štúdium je minimálne taký istý, ako bol zdokumentovaný pred siedmimi rokmi, tak v roku 2007 by platilo približne 43-tisíc externistov a prostriedky vyzbierané na školnom by určite výrazne presiahli pol miliardy korún. Viacerí respondenti oslovení počas výskumu uviedli, že školné od externistov sa vyberá za štúdium na všetkých VŠ ponúkajúcich externé štúdium.
.môžu za to všetci
Ak sa porušovanie zákona deje tak dlho a tak očividne, namieste je otázka, prečo s tým nikto nič neurobil. Ako sa teda správali aktéri tejto „hry“ s vyberaním školného?
Rektori vysokých škôl aj dekani fakúlt boli do vyberania školného zaangažovaní na rôznych školách rôznym spôsobom. Určite však boli o jeho existencii prinajmenšom informovaní, o čom svedčí aj štatistika vyberania školného, ktorú ministerstvu poskytli v roku 2002 školy. Napokon, rektori či dekani verejne proti porušovaniu zákona o vysokých školách nevystupovali. Naopak, ich vyjadrenia mali skôr charakter výziev voči ministerstvu, aby platenie za externé štúdium legalizovalo.
V prípadoch, keď školné nebolo platené priamo školám, ale tretím osobám, mali na legitimizácii porušovania zákona učitelia a predstavitelia vysokých škôl skôr osobný než inštitucionálny záujem, keďže nie je jasné, koľko z vybraného školného následne škola naozaj získala. Rozširovanie poplatkov, prirodzene, zužovalo skupinu ľudí priamo z akademickej obce, ktorí by sa proti obchádzaniu zákona postavili, keďže väčšia časť z nich stále bola v platenom externom štúdiu priamo angažovaná.
Prečo sa proti plateniu nelegálneho školného významnejšie nevzbúrili sami študenti? Správali sa racionálne. Mali záujem získať vysokoškolský diplom a ponuka nepokrývala ich dopyt. V prípade externého štúdia najmä dopyt po flexibilnejšej forme vzdelávania, než akú ponúka denné štúdium, čo naznačuje aj fakt, že väčšina novoprijatých študentov na externom štúdiu je staršia ako čerství absolventi strednej školy, a teda ide skôr o ľudí, ktorí chcú získať vzdelanie popri zamestnaní. Ak by sa v súvislosti s vyberaním školného postavili proti vysokej škole, išli by sami proti sebe. Vysoká škola by ich buď nenechala doštudovať, alebo by obmedzila poskytovanie externého štúdia, čiže by tak mohli ohroziť naplnenie svojho cieľa.
Ďalším významným faktorom bola absencia inej možnosti. Okrem verejných vysokých škôl, nelegálne vyberajúcich poplatky, tu nebola alternatíva. Súkromných vysokých škôl začalo pribúdať až po schválení zákona o vysokých školách v roku 2002, ktorý liberalizoval ich vznik. A reálnou alternatívou voči verejným vysokým školám sa stali až v posledných dvoch rokoch. Pasivite študentov navyše pomáhal aj fakt, že žiadna škola či organizácia zapojená do vyberania školného nikdy nebola za porušovanie zákona potrestaná ministerstvom ani súdom. Externí študenti tiež v akademických senátoch, ako aj v Študentskej rade vysokých škôl nemali reprezentantov a ich kontakt so samotnou VŠ, prípadne dennými študentmi, bol veľmi obmedzený.
.čo robili ministri?
Ministri školstva sa po roku 1999 usilovali sprísniť pravidlá po ich uvoľnení v rokoch 1996 a 1999. Legislatívne zmeny boli zamerané na čo najpresnejšie opísanie práv, ktoré má len vysoká škola (prijímanie, poskytovanie, organizovanie a zabezpečovanie vzdelávania, udeľovanie titulov), na vymedzenie toho, kto nie je oprávnený poskytovať vzdelanie a určenie sankcií pre právnické osoby, ktoré by toto ustanovenie porušili. Zákon tiež zakázal podmienenie prijatia na VŠ požadovaním „daru“ a zaviedol mechanizmy na obmedzenie činnosti samosprávnych orgánov fakulty alebo vysokej školy, ktorá by konala v rozpore so zákonom. Posledná relevantná novela zákona o vysokých školách z roku 2007 skombinovala zvyšovanie reštriktívnosti zákona (sprísnila tresty pre právnické osoby vyberajúce školné) s čiastočnou liberalizáciu systému (regulovane zlegalizovala školné za externé štúdium). Liberalizácia je však limitovaná počtom externých študentov, ktorých môžu vysoké školy prijať, ako aj výškou školného, ktoré môžu od externistov požadovať.
Napriek množstvu nových pravidiel a mechanizmov na potláčanie vyberania nelegálneho školného ani jeden z nich nebol využitý a žiadna vysoká škola či iná právnická osoba vyberajúca školné nebola za takmer sedem rokov platnosti zákona potrestaná za porušovanie zákona. Zákon teda takmer vôbec nebol vymáhaný.
.polícia a súdy
Za nevymáhanie zákona sú zodpovedné aj prokuratúra, polícia a súdy. Prokuratúra a polícia sa obchádzaním zákona o vysokých školách v podstate nezaoberali. Súdy, naopak, oba zákony o vysokých školách reinterpretovali tak, že vyberanie školného legitimizovali. Zákon o vysokých školách vykladali tak, akoby umožňoval vyberanie školného od externistov alebo úplne prehliadali jeho obchádzanie. Žiaden zo súdnych sporov zatiaľ nebol rozhodnutý v prospech študenta, naopak, dva z piatich súdov (Krajský súd v Nitre a Okresný súd v Trnave) dokonca spochybňovali študentov a ich motívy súdiť sa. Jeden zo súdnych sporov, ktorý je súdom medzi bývalou študentkou práva a Trnavskou univerzitou, je dnes na Najvyššom a na Ústavnom súde. Rozhodnutie v prospech študentky by mohlo spustiť úspešné súdne spory tisícov bývalých či súčasných externých študentov s ich vysokými školami. Súdy by totiž museli rešpektovať princíp právnej istoty, ktorý znamená, že právo musí byť uplatňované rovnako na všetkých ľudí. Víťazstvo v tomto súdnom spore by znamenalo spochybnenie všetkých prípadov, ktoré ešte nie sú premlčané a týkali sa vyberania školného prostredníctvom daru vysokej škole.
.zlé motivácie
Je veľa dôvodov predpokladať, že vyberanie nelegálneho školného bude pokračovať. Na jednej strane budú „dobiehať“ zmluvy podpísané pred novelou zákona z roku 2007, keďže ministerstvo školstva sa proti nim nechystá aktívne zakročiť. Zároveň však zrejme vznikajú a budú vznikať aj nové zmluvy na platenie nelegálneho školného. Najmä preto, že novoprijatá legislatíva nereflektuje motívy jednotlivých účastníkov plateného externého štúdia a že nenastal žiadny posun v posilnení vymáhania uplatňovania zákona.
Zlegalizovanie poplatkov za externé štúdium nijakým spôsobom neodráža záujmy tretích osôb, ktoré poplatky vyberali. Tieto organizácie by zlegalizovaním školného jednoducho mali prísť o svoj biznis. I keď minister sprísnil postih vyberania poplatkov za externé štúdium tretími osobami, bez jeho vymáhania akékoľvek sprísňovanie postihov nemá žiadny efekt. Vyberanie poplatkov od externistov firmami či iným typom organizácií preto nemá dôvod zaniknúť.
Motiváciu pokračovať vo vyberaní nelegálneho školného majú aj vysoké školy. Súčasný zákon totiž nielen umožňuje vyberanie školného za externé štúdium, ale zároveň ministerstvu školstva dáva právo každoročne stanovovať strop pre školné. Tento strop je stanovený podľa reálnych nákladov, ale neodzrkadľuje záujem študentov o daný odbor a ich ochotu platiť za štúdium. Horný limit je problematický najmä v súvislosti s odborom práva, keďže je príliš nízky v porovnaní s výškou nelegálneho školného, ktoré bolo vyberané za štúdium práva v minulosti. Ďalším problematickým bodom zavedeného školného je, že pokiaľ škola prizná vyberanie školného, príde o dotáciu od ministerstva školstva na externých študentov, čo však môže byť pre školu výhodnejší scenár.
Posledná novela zákona o vysokých školách tiež nepriamo zlegalizovala vyberanie školného formou darov, ktoré používali školy na vyberanie nelegálneho školného. Novela totiž hovorí, že takéto dary budú z hľadiska ministerstva započítavané do príjmov školy rovnako ako pri vyberaní školného. Takže, ak sa ministerstvo dozvie o vyberaní darov od študentov, zrejme danej škole zníži dotácie, ale nebude ju trestať za to, že vyberá peniaze nad rámec zákonom regulovaného školného.
.budú platiť aj denní?
Čo je horšie, okrem pokračovania doterajšieho vyberania školného za externé štúdium sa môže objaviť aj vyberanie nelegálneho školného pri dennom štúdiu. Opäť v dôsledku poslednej novely z roku 2007, ktorá ustanovila, že na to, aby VŠ bola zaradená medzi univerzity alebo ostatné vysoké školy, nesmie prijať viac ako 50 percent študentov na externé štúdium. Výsledkom môže byť formálne onálepkovanie reálne externých študentov za denných. Keďže škola nebude chcieť prísť o príjmy, ktoré by mala z externého štúdia, vzniká tak predpoklad, že začne vyberať školné aj od formálne denných študentov, a neskôr možno od všetkých. Prečo by tak neurobila, keď v minulosti nebol problém vyberať školné na externom štúdiu, hoci to zákon neumožňoval? V obchádzaní zákona by tu nebol nijaký rozdiel.
Dlhodobé a masové nedodržiavanie (akéhokoľvek) zákona, spojené s jeho nevymáhaním však nie je problematické len pre vysokoškolský systém, ale aj pre právny štát. Podľa čoho majú občania rozlišovať, či porušovanie iných častí tohto a ďalších zákonov je v poriadku, alebo nie? Oslabovanie princípov vlády zákona je vecou, ktorá významom presahuje problémy vysokého školstva. O dôvod viac niečo s tým konečne urobiť.
Autorka je analytička Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť.
Analýza je dostupná na stránke governance.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.