Hneď v prvý deň ma v Novej Hůrke ovanul hrejivý pocit domova, a tak vravím nemeckému kamarátovi: „Ha, teraz si menšina ty.“ Nech aspoň chvíľku zažijem iluzórnu nadradenosť. „Ale čo, ja som tu doma, nie ty, veď som pôvodom sudetský Nemec,“ odbil ma s typickou nemeckou pohotovosťou. Až v českej hospůdke potom pochopil, čo je to slovanská spontánnosť a čaro, keď tu od jedného stola zazneli nádherné ľudovky, tu k druhému si sadla skupinka dôchodcov len tak prezlečených za rozprávkové bytosti.
Sedem večne nepokojných detí sme hnali každý deň do šumavskej nedotknutej prírody, takže tie mestské lenivé potvory konečne pohladkali kozu a koníka, vyskákali sa v gumákoch v mokradiach a kalužiach, prešli skutočným pralesom s archaickou flórou, dokonca videli moju maličkosť srnčím skokom preskočiť cez hlbokú rieku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.