Rok 2008 sa chýli ku koncu a mnoho Európanov začalo hovoriť o konci kapitalizmu. Zabúdajú, že kapitalizmus v Európe už v 30. rokoch raz ustúpil – často násilným spôsobom – centrálnemu plánovaniu a korporativizmu a v 80. rokoch bol oživený iba v hŕstke krajín.
Vo svetle súčasnej finančnej krízy – poslednej v rade kríz, ktoré kapitalizmus zažil – je fér klásť si otázku, či výhody kapitalizmu, ak nejaké sú, prevažujú jeho náklady. Hoci sa Marx vyznal zo značného obdivu ku kapitalizmu, dnes sa objavujú tvrdenia, že to dobré v ňom obsiahnuté – totiž podnikateľského ducha – možno geneticky upraviť na iný typ systému, a to bez deštruktivity, ku ktorej je kapitalizmus náchylný.
Kapitalizmus bol spočiatku obdivovaný za to, že je „progresívny“, ako to formuloval Marx. Ak raz vzrástla produktivita, znovu už neklesala. A keď sa okolo roku 1820 začal postupne rodiť finančný kapitalizmus, nastal vzostup produktivity v jednej európskej krajine za druhou – vo Veľkej Británii, Belgicku, Francúzsku, Nemecku a Rakúsku. Produktivita sa ešte viac zrýchlila aj v Spojených štátoch, kde začala rásť už skôr. Skromné historické dátumy, ktoré sú k dispozícii na analýzu, naznačujú, že zhruba okolo roku 1820 nabrali podobný smer aj mzdy (očistené o inflačný rozmach v predchádzajúcich desaťročiach i o defláciu v nasledujúcich desaťročiach).
Dnes existuje rešpektovaná názorová škola, ktorá spochybňuje, že rast produktivity nad rámec nesmierne vysokých úrovní, ktoré dnes zažívame, má významnú hodnotu v porovnaní s obrovskými nákladmi, ktoré sa vo väčšine diskusií považujú za danú vec. Podľa môjho názoru i empirického výskumu však táto módna hypotéza nemôže obstáť.
Predovšetkým treba povedať, že Európania si kapitalizmus predstavujú ako„voľný trh“ – laissez-faire. Kapitalizmus však znamená otvorenosť voči inováciám zdola. Ako taký neohrozuje ničí prospech ani bohatstvo.
Spomenutá módna hypotéza popiera dokonca aj ten najzjavnejší prínos. Pripúšťam, že mzdy mojich preplatených priateľov sú dosť vysoké, aby pokryly prakticky všetky ich potreby v dohľadnej budúcnosti. Dokonca aj môj plat na pokrytie mojich potrieb stačí. Zvyšovanie produktivity však takmer vždy vedie v celej ekonomike k zvyšovaniu miezd. A zvyšovanie všeobecnej mzdovej úrovne má sociálnu hodnotu, ktorá je nesmierne prínosná.
Tento rast umožňuje viacerým ľuďom vyhnúť sa nudnej, otupujúcej alebo úmornej práci v prospech podnecujúcich, pútavých a myseľ rozširujúcich činností. „Temné satanské mlyny“ Marxovej éry sú preč nie vďaka väčším štátnym reguláciám, ale vďaka vyššej produktivite.
Ďalším problémom tejto módnej hypotézy je skutočnosť, že väčšina údajných nákladov je iluzórnych či priamo vymyslených. Predstavu, že dobre fungujúci kapitalizmus prispieva k slabému trhu práce, čo vedie k vyššej nezamestnanosti a nižšej miere zapojenia pracovnej sily, nemožno ničím podložiť. Inovácie, ktoré stimuluje a sprostredkúva kapitalizmus, naopak pracovné miesta vytvárajú – v podobe nových firiem zakladaných s cieľom rozvíjať nové nápady, ale i marketingu a manažmentu, ktorý musí s novými organizáciami a nástrojmi držať krok.
Predstava, podľa ktorej obyčajných ľudí súži myšlienka, že iní ľudia sú mimoriadne bohatí, je takisto v módnych kruhoch priživovaná bez predloženia akýchkoľvek dôkazov. Väčšina ľudí je natoľko praktická, aby chápala, že keď napríklad musia ísť do nemocnice na testy, záleží len na tom, či tam pre nich majú správny diagnostický prístroj, a nie na tom, či niekde inde majú pre iných ľudí prístroj lepší.
Iste, kapitalizmus vytvára rozvrat a neistotu. Nemali by sme však strácať zo zreteľa druhú stranu tejto mince. Kapitalizmus je jedinečný v tom, ako stimuluje podnikateľov, aby vymýšľali nové komerčne využiteľné nápady, rozvíjali ich pre trh a vyvolávali nadšenie u spotrebiteľov objavujúcich nové veci.
Možno najväčší úspech dosiahol kapitalizmus pri premene pracoviska z rutinného a tím aj nudného miesta na miesto plné zmien, duševných podnetov, výziev, riešení problémov, bádaní a niekedy aj objavov. Iste, montážna linka otupujúca mozog bola rysom kapitalizmu od továrne na špendlíky, o ktorej písal v roku 1776 Adam Smith, až po obrovské výrobné linky Henryho Forda v 20. rokoch 20. storočia. Ani komunistické Rusko a socialistická Európa sa však bez montážnych liniek nedokázali obísť. A vďaka rastu produktivity sa dnes čoraz väčší podiel pracovných miest nachádza mimo továrne a farmy.
Do konca 19. storočia už Európa od Viedne a Berlína až po Paríž a Londýn oslavovala premenu podnikateľského života. Všetci, samozrejme, videli, že toto nadšenie a participácia bolo dosiahnuté za cenu istého nepohodlia a úzkosti. Väčšina ľudí si však návrat do pokojnej minulosti nepriala.
K návratu napriek tomu došlo, hoci aj nie úmyselne, keď centrálne plánovačské a korporativistické zmeny v hospodárskych inštitúciách podviazali inovácie a ambície – výsledkom bolo, že sa pracovné miesto v Európe znovu stalo rovnako otupujúcim ako v minulosti.
Kultivovaní ľudia s dobrými úmyslami dnes naznačujú, že môžeme oživiť podnikateľského ducha, ale spôsobom, ktorý ho vloží do novej ekonomiky orientovanej na sociálne investície – na boj proti globálnemu otepľovaniu, rozvoj energetických úspor, a tak ďalej. Problém tohto typu uvažovania však podľa mňa tkvie v tom, že zbyrokratizuje ekonomiku, prenesie veľkú časť výdajov na vládne inštitúcie a vyvolá v mnohých firmách závislosť od vládnych zákaziek.
To by samo osebe nemusel byť problém. Problém to však bude, pokiaľ sa tým zároveň udusí schopnosť jednotlivcov vytvárať inovácie pre otvorený trh. V 30. rokoch sa uskutočnil jeden prirodzený experiment, ktorý túto tézu otestoval: čerstvo zbyrokratizované západoeurópske ekonomiky čo do počtu inovácií značne pokrivkávali za relatívne nezbyrokratizovanou ekonomikou americkou.
Rok 2008 bol teda pre svetovú ekonomiku rokom výziev, ale som si istý, že krajiny, ktoré si cenia inovácie, urobia najlepšie, ak si kapitalizmus ponechajú.
Autor je riaditeľ Centra pre kapitalizmus a spoločnosť pri Kolumbijskej univerzite. V roku 2006 získal Nobelovu cenu za ekonómiu.
Vo svetle súčasnej finančnej krízy – poslednej v rade kríz, ktoré kapitalizmus zažil – je fér klásť si otázku, či výhody kapitalizmu, ak nejaké sú, prevažujú jeho náklady. Hoci sa Marx vyznal zo značného obdivu ku kapitalizmu, dnes sa objavujú tvrdenia, že to dobré v ňom obsiahnuté – totiž podnikateľského ducha – možno geneticky upraviť na iný typ systému, a to bez deštruktivity, ku ktorej je kapitalizmus náchylný.
Kapitalizmus bol spočiatku obdivovaný za to, že je „progresívny“, ako to formuloval Marx. Ak raz vzrástla produktivita, znovu už neklesala. A keď sa okolo roku 1820 začal postupne rodiť finančný kapitalizmus, nastal vzostup produktivity v jednej európskej krajine za druhou – vo Veľkej Británii, Belgicku, Francúzsku, Nemecku a Rakúsku. Produktivita sa ešte viac zrýchlila aj v Spojených štátoch, kde začala rásť už skôr. Skromné historické dátumy, ktoré sú k dispozícii na analýzu, naznačujú, že zhruba okolo roku 1820 nabrali podobný smer aj mzdy (očistené o inflačný rozmach v predchádzajúcich desaťročiach i o defláciu v nasledujúcich desaťročiach).
Dnes existuje rešpektovaná názorová škola, ktorá spochybňuje, že rast produktivity nad rámec nesmierne vysokých úrovní, ktoré dnes zažívame, má významnú hodnotu v porovnaní s obrovskými nákladmi, ktoré sa vo väčšine diskusií považujú za danú vec. Podľa môjho názoru i empirického výskumu však táto módna hypotéza nemôže obstáť.
Predovšetkým treba povedať, že Európania si kapitalizmus predstavujú ako„voľný trh“ – laissez-faire. Kapitalizmus však znamená otvorenosť voči inováciám zdola. Ako taký neohrozuje ničí prospech ani bohatstvo.
Spomenutá módna hypotéza popiera dokonca aj ten najzjavnejší prínos. Pripúšťam, že mzdy mojich preplatených priateľov sú dosť vysoké, aby pokryly prakticky všetky ich potreby v dohľadnej budúcnosti. Dokonca aj môj plat na pokrytie mojich potrieb stačí. Zvyšovanie produktivity však takmer vždy vedie v celej ekonomike k zvyšovaniu miezd. A zvyšovanie všeobecnej mzdovej úrovne má sociálnu hodnotu, ktorá je nesmierne prínosná.
Tento rast umožňuje viacerým ľuďom vyhnúť sa nudnej, otupujúcej alebo úmornej práci v prospech podnecujúcich, pútavých a myseľ rozširujúcich činností. „Temné satanské mlyny“ Marxovej éry sú preč nie vďaka väčším štátnym reguláciám, ale vďaka vyššej produktivite.
Ďalším problémom tejto módnej hypotézy je skutočnosť, že väčšina údajných nákladov je iluzórnych či priamo vymyslených. Predstavu, že dobre fungujúci kapitalizmus prispieva k slabému trhu práce, čo vedie k vyššej nezamestnanosti a nižšej miere zapojenia pracovnej sily, nemožno ničím podložiť. Inovácie, ktoré stimuluje a sprostredkúva kapitalizmus, naopak pracovné miesta vytvárajú – v podobe nových firiem zakladaných s cieľom rozvíjať nové nápady, ale i marketingu a manažmentu, ktorý musí s novými organizáciami a nástrojmi držať krok.
Predstava, podľa ktorej obyčajných ľudí súži myšlienka, že iní ľudia sú mimoriadne bohatí, je takisto v módnych kruhoch priživovaná bez predloženia akýchkoľvek dôkazov. Väčšina ľudí je natoľko praktická, aby chápala, že keď napríklad musia ísť do nemocnice na testy, záleží len na tom, či tam pre nich majú správny diagnostický prístroj, a nie na tom, či niekde inde majú pre iných ľudí prístroj lepší.
Iste, kapitalizmus vytvára rozvrat a neistotu. Nemali by sme však strácať zo zreteľa druhú stranu tejto mince. Kapitalizmus je jedinečný v tom, ako stimuluje podnikateľov, aby vymýšľali nové komerčne využiteľné nápady, rozvíjali ich pre trh a vyvolávali nadšenie u spotrebiteľov objavujúcich nové veci.
Možno najväčší úspech dosiahol kapitalizmus pri premene pracoviska z rutinného a tím aj nudného miesta na miesto plné zmien, duševných podnetov, výziev, riešení problémov, bádaní a niekedy aj objavov. Iste, montážna linka otupujúca mozog bola rysom kapitalizmu od továrne na špendlíky, o ktorej písal v roku 1776 Adam Smith, až po obrovské výrobné linky Henryho Forda v 20. rokoch 20. storočia. Ani komunistické Rusko a socialistická Európa sa však bez montážnych liniek nedokázali obísť. A vďaka rastu produktivity sa dnes čoraz väčší podiel pracovných miest nachádza mimo továrne a farmy.
Do konca 19. storočia už Európa od Viedne a Berlína až po Paríž a Londýn oslavovala premenu podnikateľského života. Všetci, samozrejme, videli, že toto nadšenie a participácia bolo dosiahnuté za cenu istého nepohodlia a úzkosti. Väčšina ľudí si však návrat do pokojnej minulosti nepriala.
K návratu napriek tomu došlo, hoci aj nie úmyselne, keď centrálne plánovačské a korporativistické zmeny v hospodárskych inštitúciách podviazali inovácie a ambície – výsledkom bolo, že sa pracovné miesto v Európe znovu stalo rovnako otupujúcim ako v minulosti.
Kultivovaní ľudia s dobrými úmyslami dnes naznačujú, že môžeme oživiť podnikateľského ducha, ale spôsobom, ktorý ho vloží do novej ekonomiky orientovanej na sociálne investície – na boj proti globálnemu otepľovaniu, rozvoj energetických úspor, a tak ďalej. Problém tohto typu uvažovania však podľa mňa tkvie v tom, že zbyrokratizuje ekonomiku, prenesie veľkú časť výdajov na vládne inštitúcie a vyvolá v mnohých firmách závislosť od vládnych zákaziek.
To by samo osebe nemusel byť problém. Problém to však bude, pokiaľ sa tým zároveň udusí schopnosť jednotlivcov vytvárať inovácie pre otvorený trh. V 30. rokoch sa uskutočnil jeden prirodzený experiment, ktorý túto tézu otestoval: čerstvo zbyrokratizované západoeurópske ekonomiky čo do počtu inovácií značne pokrivkávali za relatívne nezbyrokratizovanou ekonomikou americkou.
Rok 2008 bol teda pre svetovú ekonomiku rokom výziev, ale som si istý, že krajiny, ktoré si cenia inovácie, urobia najlepšie, ak si kapitalizmus ponechajú.
Autor je riaditeľ Centra pre kapitalizmus a spoločnosť pri Kolumbijskej univerzite. V roku 2006 získal Nobelovu cenu za ekonómiu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.