Bude to rok ako iné – opäť v ňom stretneme krásu aj prázdnotu vlastného života, kus neba i hrsť pekla. Ten 365-krát nerozhodnutý spor. Len v triumfe lži vo verejnom živote akoby bolo vopred jasno. Je?
Tento rok si znovu zvolíme prezidenta. Bude to trápna voľba – po Kováčovi, Schusterovi a Pretekárovi to bude v hlave štátu znovu dunieť ničotou. Sme zakliati? Nie. To len štáty dlhodobo žijú z myšlienok, na ktorých vznikli. Ak prezidenti aspoň trochu reprezentujú povahu svojej krajiny, potom sa z duší, slov a činov všetkých doterajších hláv dá čítať neuveriteľná úbohosť tohto štátu. Ak je v základoch Slovenska naozaj len to, čo z neho dnes vyžaruje a čo od začiatku reprezentujú všetky jeho hlavy, teda názorový zmätok, celoživotný oportunizmus a dych vyrážajúca infantilita každého prezidentského prejavu, potom bude treba Slovensko zakladať nanovo. Nie to, čo leží na mape. To sa už nezmení. To, čo leží v nás. Potrebujeme založiť krajinu novembrových snov, nie krajinu ponovembrových lží. Dá sa to, ale nebude to zajtra. Z poctivého budovania lepšieho Slovenska sa nevyklameme kecami našich prostonárodných lúpežníkov o tisícročných snoch, ale ani odvážnymi reformami západných ctiteľov menšieho zla. Chce to už konečne väčšie dobro. A viac charakteru. Inak bude voľba prezidenta vždy len takou veľkou hanbou, k akej práve spejeme.
Tento rok si opäť trochu nakradneme. Čo trochu, vrchovato. Budeme to už tretí rok volať sociálna politika, ale opäť (ako predtým za dobrými reformami) bude za slovami vlády o solidarite najmä temný kšeft a nafukovanie ega tých, čo cez politiku a funkcie hľadajú vlastnú hodnotu. Nenájdu ju, zúfalci priemeru, lebo vo funkciách žiadna ľudská hodnota neleží. Ale groše nájdu. Miliardy grošov, ktorými na chvíľu prekryjú púšť vlastnej duše. O tomto, nie o férovosti, budú tendre na mýto, diaľnice, Hrad, nástenky a eurofondy. Lebo práve takto, primitívne až hrôza, sme si tu postupne ustlali – hovoríme politika, a myslíme faulovanie súperov, hovoríme zákon, a myslíme jeho obídenie, hovoríme sociálnosť a pomoc slabým, a myslíme prachy pre našich silných. Trčí z toho slama provincie, páchne z toho síra sebectva, ale je to úspešné. Aj tento rok bude.
Tento rok budeme prvýkrát platiť eurom. Je to dosť veľká zmena, ale nechala nás chladnými. Nehádali sme sa, či chceme euro hneď, alebo až neskôr, ako to robia v Česku. Nepreli sme sa, či naša mena nie je dokonca lepšou opciou, než euro, ako to robia v Británii. Euro sme prijali tichí a odovzdaní, bez náznaku názoru. Takto osudovo berieme všetko z Bruselu. Lisabonskú zmluvu, opatrenia proti kríze, boj proti klimatickým zmenám. Činíme tak s presvedčením, že Európa vie vždy viac, než my vidiečania, takže súhlasom s ňou sa nemôžeme pomýliť. Táto fatálna rezignácia na vlastný rozum, vlastné nápady a vlastnú hrdosť bude aj tento rok pokračovať. Ďalší novembrový ideál – krajina hrdých a samostatných ľudí – tým bude prizabitý. Paradoxne, v mene európskeho sna z toho istého Novembra.
Ale ani tento rok nie je všetko vopred stratené. Naopak, všetko, dokonca aj sen z Novembra, je úplne otvorený. Pretože o povahe tejto krajiny ani tento rok nerozhodnú politici, médiá, a dokonca ani výsledok troch volieb. Určí ju 5 miliónov ľudí, a ich každodenné rozhodnutia.
Tieto riadky píšem zo zamrznutej Oravy. Drsný, ale krásny kút. Tu v zubereckom lese som práve zažil rodinu Richarda Janoštína, ktorá oživila nádherný skanzen. Nie pre prachy, len pre lásku ku kultúre. Odvtedy je plný ľudí. Tisícov ľudí. A najmä detí, ktoré spoznávajú, odkiaľ sú. Tu, v tichu a ústraní, sa tvorí lepšie Slovensko.
Nový prezident nebude dobrý, neprestane korupcia, ani preferencie sa príliš nezmenia. Aj tak však možno začať v roku 2009 úplne všetko meniť.
Stačí mať sen – a srdce zo Zuberca.
Tento rok si znovu zvolíme prezidenta. Bude to trápna voľba – po Kováčovi, Schusterovi a Pretekárovi to bude v hlave štátu znovu dunieť ničotou. Sme zakliati? Nie. To len štáty dlhodobo žijú z myšlienok, na ktorých vznikli. Ak prezidenti aspoň trochu reprezentujú povahu svojej krajiny, potom sa z duší, slov a činov všetkých doterajších hláv dá čítať neuveriteľná úbohosť tohto štátu. Ak je v základoch Slovenska naozaj len to, čo z neho dnes vyžaruje a čo od začiatku reprezentujú všetky jeho hlavy, teda názorový zmätok, celoživotný oportunizmus a dych vyrážajúca infantilita každého prezidentského prejavu, potom bude treba Slovensko zakladať nanovo. Nie to, čo leží na mape. To sa už nezmení. To, čo leží v nás. Potrebujeme založiť krajinu novembrových snov, nie krajinu ponovembrových lží. Dá sa to, ale nebude to zajtra. Z poctivého budovania lepšieho Slovenska sa nevyklameme kecami našich prostonárodných lúpežníkov o tisícročných snoch, ale ani odvážnymi reformami západných ctiteľov menšieho zla. Chce to už konečne väčšie dobro. A viac charakteru. Inak bude voľba prezidenta vždy len takou veľkou hanbou, k akej práve spejeme.
Tento rok si opäť trochu nakradneme. Čo trochu, vrchovato. Budeme to už tretí rok volať sociálna politika, ale opäť (ako predtým za dobrými reformami) bude za slovami vlády o solidarite najmä temný kšeft a nafukovanie ega tých, čo cez politiku a funkcie hľadajú vlastnú hodnotu. Nenájdu ju, zúfalci priemeru, lebo vo funkciách žiadna ľudská hodnota neleží. Ale groše nájdu. Miliardy grošov, ktorými na chvíľu prekryjú púšť vlastnej duše. O tomto, nie o férovosti, budú tendre na mýto, diaľnice, Hrad, nástenky a eurofondy. Lebo práve takto, primitívne až hrôza, sme si tu postupne ustlali – hovoríme politika, a myslíme faulovanie súperov, hovoríme zákon, a myslíme jeho obídenie, hovoríme sociálnosť a pomoc slabým, a myslíme prachy pre našich silných. Trčí z toho slama provincie, páchne z toho síra sebectva, ale je to úspešné. Aj tento rok bude.
Tento rok budeme prvýkrát platiť eurom. Je to dosť veľká zmena, ale nechala nás chladnými. Nehádali sme sa, či chceme euro hneď, alebo až neskôr, ako to robia v Česku. Nepreli sme sa, či naša mena nie je dokonca lepšou opciou, než euro, ako to robia v Británii. Euro sme prijali tichí a odovzdaní, bez náznaku názoru. Takto osudovo berieme všetko z Bruselu. Lisabonskú zmluvu, opatrenia proti kríze, boj proti klimatickým zmenám. Činíme tak s presvedčením, že Európa vie vždy viac, než my vidiečania, takže súhlasom s ňou sa nemôžeme pomýliť. Táto fatálna rezignácia na vlastný rozum, vlastné nápady a vlastnú hrdosť bude aj tento rok pokračovať. Ďalší novembrový ideál – krajina hrdých a samostatných ľudí – tým bude prizabitý. Paradoxne, v mene európskeho sna z toho istého Novembra.
Ale ani tento rok nie je všetko vopred stratené. Naopak, všetko, dokonca aj sen z Novembra, je úplne otvorený. Pretože o povahe tejto krajiny ani tento rok nerozhodnú politici, médiá, a dokonca ani výsledok troch volieb. Určí ju 5 miliónov ľudí, a ich každodenné rozhodnutia.
Tieto riadky píšem zo zamrznutej Oravy. Drsný, ale krásny kút. Tu v zubereckom lese som práve zažil rodinu Richarda Janoštína, ktorá oživila nádherný skanzen. Nie pre prachy, len pre lásku ku kultúre. Odvtedy je plný ľudí. Tisícov ľudí. A najmä detí, ktoré spoznávajú, odkiaľ sú. Tu, v tichu a ústraní, sa tvorí lepšie Slovensko.
Nový prezident nebude dobrý, neprestane korupcia, ani preferencie sa príliš nezmenia. Aj tak však možno začať v roku 2009 úplne všetko meniť.
Stačí mať sen – a srdce zo Zuberca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.