Ján Štrasser: Hahaiku

5-7-5. Päť slabík opíše situáciu, ďalších sedem v nej vyhmatne otázku či problém a nakoniec zostáva presne päť slabík na odpoveď či riešenie. Všetko len naznačené. Skôr paradox než múdra sentencia.Haiku, jeden z vrcholov básnického majstrovstva, miniatúra, ktorá vrhá tieň vlastný monumentom, 17 slabík, ktoré musia obsiahnuť múdrosť filozofickej knižnice. A okrem toho musia ešte aj pekne znieť. Haiku, samozrejme, píšu najmä Japonci. A Ján Štrasser ako Japonec ani len nevyzerá. Napriek tomu majú jeho haiku všetko, čo majú mať a ešte bonus navyše: je v nich bratislavská jesenná melanchólia, múdra skepsa a láskavá irónia – teda všetko veci, ktorým veľmi dobre rozumieme. Už v predposlednej zbierke Staré železo to bolo cítiť, no v tejto knižke 17-slabičných šperkov sa to blíži dokonalosti: pokojný smútok starnúceho muža vo svete, ktorý je stále jeho vlastný, no už mu akosi prestáva rozumieť. Času je stále menej, aj vzrušenia a prekvapení, človek sa stáva vlastným nepriateľom. Ešte to však dokáže reflektovať, ešte ho to nevháňa do víru úzkostí, ale už celkom isto tuší chladné dni, ktoré majú prísť. „Po nás potopa? / To by sa nám hodilo, / je však pred nami.“ Nenápadne krásna knižka. Presná, stručná, výstižná. 17 slabík. Viac netreba.
J F. R. & G., 2008