Mnohí z nich sú bez vody, bez elektriny a bez tepla. Takmer štvrť milióna gruzínskych utečencov z Abcházska žije od občianskej vojny v roku 1993 v nepredstaviteľných podmienkach. V tmavých dierach, ako krysy. Zabudnutí vládou aj medzinárodným spoločenstvom.
.pod Kaukazom už šestnásť rokov pokračuje jedna z najväčších tragédií súčasnej Európy. Odhaduje sa, že IDP žijú v päťsto kolektívnych centrách; v zdevastovaných budovách bývalých kolchozov, škôl, pionierskych táborov či dokonca kúpeľov. IDP je pekne znejúca anglická skratka, čosi ako IBM. Internal displaced persons nie sú pritom ani utečenci, pretože utiecť sa dá podľa medzinárodnej klasifikácie iba do zahraničia. Sú to vnútorní vysídlenci. Majú okrem iného tú obrovskú smolu, že ich vyhnali z domovov v Abcházsku do Gruzínska a podľa medzinárodného spoločenstva ide naďalej o jeden štát. Nezávislosť Abcházska uznalo vlani v lete po vojne v Južnom Osetsku iba Rusko, Nikaragua a palestínske hnutie Hamas. Tým chudákom, čo žijú ako krysy, to však môže byť srdečne jedno – stali sa figúrkami na šachovnici cynickej politiky. Vrátiť sa domov, to im neumožní vláda neexistujúceho štátu a ich vlastná gruzínska vláda im nezabezpečí dôstojné podmienky, pretože ich naďalej nezodpovedne drží v ilúzii, že raz sa vrátia domov.
„Bol to pre mňa šok,“ hovorí šéfka gruzínskej misie českej organizácie Člověk v tísni Karolína Pličková a pokračuje: „Pol roka tu v Tbilisi chodím denne na päť koordinačných porád humanitárnych organizácií, kde sú v tabuľkách vykazované dve kategórie. Noví IDP, čo je 100-tisíc utečencov z vojny v lete 2008 a starí IDP, čo je 220-tisíc utečencov z Abcházska. Prvým sa poskytuje masívna pomoc, druhým nie. Je to do neba volajúca nespravodlivosť. Nevedela som si tú hrôzu predstaviť, kým som sa nevybrala osobne na abcházske hranice. Okná bez skiel, prepadnuté podlahy a stropy...“
Po augustovej vojne sa uskutočnila medzinárodná donorská konferencia, na ktorej štáty EÚ prisľúbili Gruzínsku pomoc vo výške troch miliárd eur. Pekné gesto, avšak pokrytecké. Najmä ak si uvedomíme, že medzinárodné spoločenstvo naďalej zlyháva pri riešení zamrznutých konfliktov pod Kaukazom. V záverečnom dokumente konferencie sa objavila formulácia, že peniaze majú byť určené obetiam rusko-gruzínskeho konfliktu, čo môže znamenať, že IDP z Abcházska sa to týkať nebude, pretože rusko-gruzínsky konflikt bol v inom separatistickom regióne, v Južnom Osetsku. Podľa Pličkovej by peniaze z EÚ mali byť jednoznačne podmienené pomocou gruzínskej vlády aj pre utečencov z Abcházska.
.ja zdes
Očakával som ju skôr, no prvú frčku do krku som uvidel až v podaní spolucestujúceho v nočnom vlaku z Tbilisi do Zugdidi, mesta na abcházsko-gruzínskej hranici. Podľa legendy táto milá tradícia vznikla za cára, ktorý zaviedol prohibíciu a mužikovia svoju chuť na samohonku nemohli dať najavo verbálne, iba posunkom. Tak vznikla frčka. Na východ od Čiernej nad Tisou ide o univerzálne zrozumiteľný odkaz: „Vypime si!“
Znie to zrejme banálne, no rýchlik išiel pomaly. Necelých tristo kilometrov za osem hodín. Obľúbená maršrutka, teda mikrobus, čo zastaví kdekoľvek, by bola rýchlejšia, no vzhľadom na riskantný štýl jazdy vodiča nebezpečnejšia. Spolucestujúceho v dvojlôžkovom kupé, mierne pripitého päťdesiatnika, s ktorým ma čakala perspektíva spoločnej noci, som sklamal. Nielenže som nepil, no ani nefajčil. Úplný blázon sa zo mňa vykľul v jeho očiach tým, že do Zugdidi idem kvôli utečencom. Striedavo si ma s nedôverou premeriaval a chodil na chodbu fajčiť. Pri meste Kaspi a dedine Igoeti, kde sa v lete ruské tanky dostali najbližšie k Tbilisi, k nám do kupé pozval neznámeho mladého muža. Sadol si na ležadlo a mlčky na mňa civel. Čierna kožená bunda, čierne nohavice. Nevdojak som si spomenul na slová Laca Cingela, jediného Slováka, ktorý je v službách OBSE a EÚ v Gruzínsku už šesť rokov. Vravel, že ako prvé mu udreli do očí dve typické farby oblečenia tunajších mužov aj žien. Matná čierna a lesklá čierna.
„Aj on je utečenec. Nemá peniaze na lístok. Pomôžeš mu, aby nedostal pokutu?“ vravel spolucestujúci o novopríchodzom. Usmial som sa. Obaja muži takisto. V Stalinovom rodisku Gori mlčiaci utečenec vystúpil, bez pokuty. V tej chvíli som to ešte nevedel, no o pár dní budú v tomto meste nostalgicky oslavovať 130. výročie narodenia jedného z najväčších zlosynov novodobých dejín. A diváci ruskej štátnej televízie tohto Gruzínca v ankete označia za tretiu najvýznamnejšiu historickú osobnosť ruských dejín. Vot tak.
Nemohol som spať. Išiel som na chodbu a cez okná, ktoré sa v prekúrenom vozni nedali otvoriť, som hľadel do tmy čiernej ako všetci ľudia naokolo. Kdesi v diaľke, cez deň asi na dohľad, ležali kopce Južného Osetska. Spolucestujúci, z ktorého sa vykľul zugdidský archivár s platom 120 lari (asi 55 eur) postupne vytriezvel, úhľadne si zložil šaty, vypil minerálku a zaspal. Predtým mi ešte stihol povedať, že tie lepšie časy už boli, za komunizmu. Veta, ktorú tu počujete od každého, kto si na komunizmus pamätá. A ručím vám, že čoskoro sa tomu prestanete čudovať.
„Zug – di – di,“ zakričala pred šiestou nadránom dežurnaja vo vozni. Pred vojnou trať viedla až do prímorského letoviska Suchumi, hlavného mesta Abcházska. Dnes je tu konečná. Brzdy zakvílili, vlak zarachotil a zastal. Ja zdes, pomyslel som si v duchu, spomínajúc na príbeh siedmich Slovákov z Kazachstanu, ktorí mi pred siedmimi rokmi na Mikuláša ráno nečakane zazvonili pred domom.
.kde Kukuri, tam kuľtura
Dobrí ľudia zo Slovensko-gruzínskeho spolku v Bratislave mi dali kontakt na dobrých ľudí z mimovládky Academy for Peace and Development v Tbilisi, ktorí mi dali kontakt na dobrých ľudí z mimovládky Atinati v Zugdidi. A tí mi dali tip na ubytovanie na súkromí a poskytli šoféra, ktorý ma mal najbližšie dni sprevádzať na cestách po IDP centrách. Každý druhý obyvateľ tohto stotisícového mesta je totiž IDP.
„Ty Andrej? Ja Kukuri, šafjor,“ predstavil sa chudý vyšší starší muž na peróne. Husto pršalo, takže pocit z periférie bol umocnený. Nastúpili sme do Lady Niva. Kukuriho ruky kmitali na zarosenom čelnom skle rýchlejšie ako stierače. Nasledoval slalom medzi krátermi na ceste. Za oknom sa mihali sochy, paneláky, široké bulváre – a palmy. Subtropický postkomunizmus. Kukuri mal zvláštny dar, ktorý som si spočiatku mylne vysvetlil ako samonasieranie. Neskôr som pochopil, že je to vlastne prejav jeho dobroprajnej veselosti. Nevedel som, či je opitý (bolo iba štvrť na sedem ráno), každú myšlienku však začínal hovoriť potichu, pričom skončil krikom. Nadával na všetko. Kritike sa nevyhol ani Míša, ako tu familiárne všetci vravia mladému a podľa nich neskúsenému prezidentovi Saakašvilimu. Oceňujú, že okrem iného sfunkčnil skorumpovanú políciu, ktorá za Ševarnadzeho slúžila skôr ako štátom organizovaný gang výpalníkov. Dnes majú nové autá, uniformy a sú k občanom slušní. Kamarát Američanov Míša však spackal vojnu s Rusmi a ubiedenému národu včera z televíznej obrazovky odkázal, aby ešte šesť mesiacov vydržali, že potom bude dobre. Kukuriho to dožralo. „Robí si z nás dobrý deň. Poviem ti jedno, bez suseda nemôžeš žiť. A kto je náš sused? Američania? Nie, Rusi!“
Vystúpili sme vo vilovej štvrti, kde boli palmy a vínna réva najzachovanejšie. Pani domáca, penzionovaná učiteľka angličtiny, už čakala vo dverách. Ocitol som sa v starosvetskom filme. Keď už sme pri tom, Slovensko tu poznajú najmä vďaka socialistickej lovestory Rača, láska moja. Domáca je vdova s dôchodkom 80 lari, čo nestačí ani na elektrinu, ktorú spotrebujú jej západní podnájomníci. Na druhej strane však platia 40 lari za noc a jedlo, takže biedu netrie. Radiátory má, ale studené. V celom krásnom dome, ktorý s vysokými stropmi, maďarským nábytkom, replikami biedermeierovských lámp na nočných stolíkoch a českými krištáľovými lustrami pripomína skanzen RVHP, sa z úsporných dôvodov kúri iba v jednej miestnosti, a to pieckou na drevo. Aby vyžila, domáca doučuje pár hodín denne angličtinu. Inak sedí ustavične pred televízorom a cez satelit sleduje juhoamerické telenovely na ruských staniciach. Inklinácia k ruskej kultúre je tu silná nielen v lepších rodinách. Balkánske animozity, kde je nepredstaviteľné, aby kosovský Albánec sledoval srbskú televíziu, sú im cudzie. Manžel domácej bol za socializmu riaditeľom jednej čajovej fabriky, ktorá však po tom, ako nahnevané Rusko prestalo po vyhlásení gruzínskej nezávislosti v roku 1991 odoberať kedysi slávny gruzínsky čaj, skrachovala. Ten istý osud postihol aj väčšinu iných čajových fabrík a plantáží. Dnes Gruzínsko čaj dováža zo Srí Lanky. A na tunajších burinou zarastených plantážach sa pasú kravy.
Po dvoch hodinách spánku som sa pobral do centra mesta, kde sídli mimovládka Atinati. Opäť som sa ocitol vo filme, ale inom. Počítačmi vybavené miestnosti, plné mladých ľudí, vlastné rozhlasové štúdio, kurzy angličtiny, vlajky Spojených štátov a fotky zo spoločných akcií rozvešané na stenách, ktoré potvrdzujú nerozbornú družbu s americkým ľudom. A ten jazyk! Zvláštna zmes ruštiny a „mimovládkovského“ newspeaku. Výrazy „éto exchange“ alebo „u nas income“ si nešlo nezapamätať. Šofér Kukuri mi ponúkol čaj a vyslovil vetu, ktorú počas nasledujúcich dní opakoval často: „Kde Kukuri, tam kuľtura.“ Pridala sa k nám Maka, študentka angličtiny. V trojici sme navštívili niekoľko centier, kde žijú IDP.
.desať eur na mesiac
Stále husto lialo. Kukuriho Niva pokračovala pol hodiny v slalome medzi dierami na ceste, tentoraz až celkom na abcházsku hranicu. „Nabľudateľov“, ako tu po rusky hovoria členom Monitorovacej misie EÚ (EUMM), ktorí prišli v októbri, sme nestretli. Podobne ani deti, ktoré na niektorých miestach cez prísne stráženú hranicu chodia do školy. Posledná dedina sa volá Rukhi. Od Karolíny som vedel, že IDP žijú aj v hipodróme. Áno, čítate dobre, v hipodróme. O pôvodnom účele svedčia iba namaľované kone v okolí príjazdovej cesty.
Uvidel som tri veľké a jednu malú budovu, jedna z nich nemala strechu ani krov. Na vrchné poschodie pršalo, vo vchode bolo prepadnuté schodisko. Na oknách väčšinou igelit namiesto skla, prípadne nič, iba diera. O tom, že tu žijú ľudia, vypovedalo iba všadeprítomné vyprané oblečenie, ktoré sa sušilo rozvešané na šnúre na chodbách. Fajn, voda tu zrejme je. O bočnú stenu jednej z budov boli opreté konáre a tenké kmene stromov. Fajn, zrejme majú aj čím kúriť.
„Elektrinu už nemáme, vyčepali sme si na tento mesiac kvótu, ktorú dostávame od štátu,“ vravel Genadi Kakabadze, prvý IDP, ktorého sme tu stretli. Dodal, že na osobu a mesiac dostávajú od štátu 22 lari (v prepočte desať eur). V duchu rýchlo vypočítam, že to stačí iba na jeden chlieb za 65 stotiniek denne. Múku, olej, zemiaky, fazuľu ani iné základné potraviny si už nemôžu dovoliť. Z čoho teda žijú? Čiastočnú odpoveď poskytuje pohľad na kuríny či priviazané prasatá v zadnom trakte, úplnú zistenie, že v mnohých rodinách IDP sa nájde jeden muž-živiteľ, ktorý kdesi pracuje a posiela peniaze. Deti nie sú celkom bezprizorné, mali by mať možnosť chodiť do škôl. Chkadua Suliko mi však vravela, že jej syn do školy ísť nemôže. Nemá topánky.
Podobne ako iné centrá pre IDP, ani hipodróm nemá nijakého správcu. A nikto im nepomáha; z vlády, zo zahraničia ani z mimovládky. Sú ponechaní napospas osudu. Šestnásť rokov. Medzi tým, ako som v tmavých plesnivých miestnostiach a chodbách fotografoval, Maka mi zapisovala do notesa, čo by títo ľudia najviac potrebovali. Veci zo zoznamu sa v každej rodine opakujú. Nová strecha, okná, jedlo, drevo na kúrenie, deky, oblečenie pre deti. Pani Zugbaia Manana tlačí pred sebou invalidný vozík, na ktorom sú položené zarámované fotografie jej nebohého syna a jeho biele tenisky. Zomrel pred piatimi rokmi. Muža jej zabili počas vojny v Abcházsku. Ich dom podpálili, takže sa vlastne nemá kam vrátiť. Podobný osud postihol domy a byty väčšiny IDP. V lepšom prípade ich obsadili Abcházci, v horšom zničili a zapálili. V celom západnom Gruzínsku som pritom nestretol jediného IDP, ktorý by nepovedal odhodlane, že ak by mal tú možnosť, okamžite sa vráti domov. Pretože, kým Gruzínsko bolo rajskou záhradou ZSSR, úrodné Abcházsko s vinohradmi, citrusovými a čajovými plantážami bolo jej najkrajším kútom...
Z hipodrómu sme odišli s notesom plným mien, striech, okien, jedla, dreva na kúrenie, dek a oblečenia pre deti. Ako a kde však pomôcť, keď je takýchto a možno aj horších IDP centier v meste Zugdidi 106, v rajóne 172 a v celej krajine odhadom 500? Zúfalá, neriešiteľná situácia. Pokračovali sme v slalome medzi dierami do dediny Ingiri, kde žijú IDP v budovách bývalej technickej školy. „Vidíš tie domy? Všetky boli postavené ešte za Sovietskeho zväzu, v nezávislom Gruzínsku ani jeden!“ zvyšoval opäť hlas Kukuri a pokračoval: „Vidíš tie ruiny? Všetko sú to bývalé kolchozy a čajové fabriky!“ Na dôvažok vyslovil nepublikovateľnú nadávku. Jediné, čo tu ešte ako-tak funguje, je pestovanie orechov. V IDP centre v Ingiri bola iba o niečo lepšia situácia, viac okien má sklá a domy majú strechu. Vyhnanci si asi nevyčerpali mesačnú kvótu elektriny od štátu, lebo kde-tu svietili žiarovky. Pochopil som, prečo je problém s elektrinou. V stave deficitu dreva si tu kúria podomácky vyrobenými ohrievačmi, rôznymi špirálami s vysokým odberom, kde každú chvíľu hrozí prepuknutie požiaru.
.my živjom chujovo
Druhý deň ráno vyšlo slnko a svet hneď vyzeral lepšie. Aj keď, realita ostávala rovnako tristná. Usmiaty Kukuri prišiel v saku a so slnečnými okuliarmi. Urobil v kancelárii Atinati kávu a povedal mi: „Poznáš televíznu vežu Ostankino v Moskve? Kedysi som si mohol dovoliť ísť tam na kávu, dnes ťa nemôžem ani v Zugdidi pozvať na čaj.“ Dobrá nálada ma v tej chvíli prešla.
Neopúšťala ma neodbytná otázka. Dofrasa, čo robí pre tých chudákov vláda a medzinárodné spoločenstvo? Zašli sme teda s Makou na Leninovu ulicu 82, kde v peknom stráženom dome sídli miestny Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Jeho šéfom je sympatický Bosniak zo Sarajeva Srečko Neuman. V Zugdidi už pôsobí tri roky. „Máme obmedzené možnosti,“ zapálil si Neuman cigaretu a pokračoval: „UNHCR v roku 2006 inicioval, aby gruzínska vláda prijala dokument národnej stratégie pre IDP z Abcházska. Vláda s tým dlho otáľala, napokon ho prijala až teraz v lete, týždeň pred vojnou s Ruskom. Trváme na tom, že ľudia sa musia vrátiť do svojich domovov, čomu sa však Abcházsko bráni. Umožnilo to iba v prípade údolia Gali, kam sa vrátilo 45-tisíc Gruzíncov. Návrat ostatných vidím skepticky. Gruzínska vláda však prisľúbila v roku 2009 implementáciu prvých programov na výstavbu domov pre IDP.“
Lepšie sme s Makou nepochodili ani o pár ulíc ďalej, v regionálnej kancelárii ministerstva pre utečencov. Jej šéf Tengiz Lukava je sám gruzínskym utečencom, ktorý v roku 1992 ušiel z Abcházska. Paradoxne, aj on býva s rodinou v jednom z IDP centier, ktoré sa nachádza v škôlke v dedine vzdialenej tridsať kilometrov. Ako sme sa neskôr osobne presvedčili, majú tam zasklené okná, piecku na drevo, vodu aj elektrinu. No aj tak, ako sa môže riešiť situácia utečencov v krajine, kde je vysoký úradník ministerstva sám utečencom, ktorý žije v škôlke? „Plánujeme nejaké opatrenia, ale nepoviem vám zatiaľ, aké,“ povedal Lukava záhadne a pokračoval: „Prečo nešlo pre tých ľudí doteraz urobiť viac? Neviem, ja tu pracujem iba od roku 2007. V každom prípade vybavujeme dokumenty asi pre 80-tisíc IDP v rajóne a máme iba deväť zamestnancov. Nezvládame to.“ Na dôvažok Lukava prizná, že desať eur na mesiac a na osobu, ktoré IDP dostávajú, je málo, je to však dvojnásobok toho, čo im dával pred rokom. Inak, aj on by sa vraj vrátil domov do Abcházska, keby mohol.
Videli sme všeličo; hipodróm, školu, škôlku, internát. No najčudesnejšie IDP centrum bolo v dedine Čkaduaši. Bývalý prominentný pioniersky tábor. „Pamätám si, keď to ešte fungovalo. Bola som tu ako pionierka. Kdesi tu stála aj koncertná sieň,“ vravela Maka a ukázala na kopu tehál. Chodili sme od domu do domu, od dverí k dverám. Ja som fotografoval, Maka zapisovala. Drevo na kúrenie, sklá na okná, jedlo. Otrasné príbehy rodín bez mužov, opustených starých ľudí, čo si v tmavej kutici chovajú sliepky a čerstvo vyliahnuté kuriatka. Apatia, zúfalstvo. V tábore sa rozmohla TBC. Opitý mladý muž nás sprevádzal po budovách. Na chodbe jednej z nich boli na stenách maľby. Futbalista, Matka Božia, kostol a postava nahej ženy. „My živjom chujovo,“ zachechtal sa pijan.
.malenkyj Las Vegas
Ocitol som sa v rodine abcházskych IDP v druhom najväčšom gruzínskom meste Kutajsi, ktoré leží asi v tretine cesty zo Zugdidi smerom na Tbilisi. Boli na tom lepšie, bývali na poschodí rodinného domu, ktorý im poskytol ich strýko. V Suchumi mali z krásneho domu výhľad na more a otec tam bol direktorom kolchozu na citrusy. Museli ujsť zo dňa na deň. Zanechali všetko, aj tých päť služobných áut, z toho dva mercedesy, z toho jeden s automatickou prevodovkou. Čert však vezmi autá! Aj oni by sa vrátili domov, hneď. Počuli však, že ich dom zničili.
Rozprával som im, ako bola moja mama v rámci odborárskej rekreácie pred štvrťstoročím na unikátnej farme opíc v Suchumi. Chovali ich na ukážku pre turistov, ale aj na vedecké pokusy. „Áno, opice!“ zasmial sa pri prestretom stole, kde sme si ustavične na niečo pripíjali červeným vínom, otec kamaráta Zuru Cachnagiu. Veľavýznamne zmĺkol, aby dramaticky pokračoval: „Viete, čo sa s tými opicami stalo? Za občianskej vojny ich vypustili z klietok, voľne behali po meste a ozbrojenci na ne poľovali.“
Zura dnes pracuje ako predajca jedného mobilného operátora. Živí seba aj rodičov. Otec, bývalý direktor kolchozu, chodieva každé ráno predávať na trh kliešte a pilníky. Majú elektrinu, vodu a čoskoro, keď zoženú piecku na drevo. budú mať aj teplo. Aj oni každý večer sedia pred televízorom a sledujú ruské satelitné stanice. S prekvapením som pri jednej karaoke estráde, kde sa mladé devušky vlnili v rytme kopulačných pohybov, zistil, že ešte žije Ala Pugačovová. Moletná, ale stále vo forme. Dobrý bol aj profil „ďjáďu“ Míša Šafulinského. Ak som správne pochopil, ide o speváka, ktorý si zarobil milióny vystupovaním pre ruských mafiánov doma aj v zahraničí. Má okrem iného obrovskú vilu, obrovské auto, trpaslíka a vietnamského záhradníka.
Televízna estráda sa skončila výpadkom prúdu. Ráno sme išli so Zurom maršrutkou do neďalekého kúpeľného mesta Tskaltubo. V Kutajsi som si všimol množstvo podnikov označených ako slot club (herňa) či beauty club (salón krásy). Nevšimol som si však rozdiel v kráse zákazníčok pred ich príchodom a pri odchode. Po štvťhodinke sme boli na mieste. Ak som si dovčera myslel, že prominentný pioniersky tábor ako IDP centrum prekonal všetky mysliteľné hranice európskej biedy, tu som zistil, že to je omyl – nijaké hranice neexistujú. Tskaltubo tvorí 22 liečebných domov, mnohé z nich sú mramorové paláce, ktoré vybudovali za Stalina. Z Moskvy tu kvôli chýrnym procedúram vypravovali špeciálny vlak s rekreantmi. Kedysi.
Potom prišla nezávislosť Gruzínska v roku 1991, po nej občianska vojna s Abcházskom a 21 liečebných domov ľudia z okolia rozkradli. Jeden jediný, ktorý patrí armáde a volá sa Oasis, ustrážili pred rabovačkami vojaci a dnes slúži pôvodnému účelu. V ostatných bývajú tisíce IDP. V tme, zime a smrade z výkalov na schodoch. Na chodbách mramorových palácov sa mihajú prízraky, siluety a tiene tých, ktorí tu musia žiť. „Istý čas sa tomuto miestu hovorilo maľenkyj Las Vegas. Prezident Saakašvili si myslel, že tu budú herne a kasína pre bohatú klientelu. Pozval investorov z Kazachstanu. Keď sa však dozvedeli, v akom je to stave a že treba ako prvé pre IDP zabezpečiť nové bývanie, odskočili od projektu,“ vysvetľoval mi Zura na mieste, kde som počul tú najvýstižnejšiu vetu. Žijeme horšie ako mŕtvi.
.bez nádeje
„Bola to jedna z najrýchlejších humanitárnych akcií na svete. V priebehu troch mesiacov postavili stavebné čaty viac ako 5 500 nových domčekov,“ stáli sme pri novej dedine Cerovany, na trase medzi Tbilisi a Južným Osetskom a Tomáš Vlach z misie Člověka v tísni natáčal stand up pre Českú televíziu. Opäť som neveril vlastným očiam. Gruzínsko s pomocou medzinárodného spoločenstva v rekordnom čase pomohlo novým IDP, ktorí ušli po augustovej vojne z Južného Osetska. Ak to ide tu, prečo sa to nedá pre IDP z Abcházska?
Odpoveď zrejme tak rýchlo neposkytnú ani členovia 220-člennej pozorovateľskej misie EUMM, ktorú doslova v priebehu pár dní vytvorilo 22 z 27 krajín EÚ. Je medzi nimi niekoľko Čechov, Slovák zatiaľ ani jeden. Čo pozorujú? „Zatiaľ skôr iba načúvame,“ hovorí jeden z nich, Václav Valtr, ktorý pôsobí v Zugdidi a pokračuje: „Ľudia nás tu v októbri vítali ako osloboditeľov, pretože pár dní po našom príchode ruské vojská z abcházskej hranice odišli. Ľudia si tu však myslia, že poženieme Rusov aj z Abcházska a keď zistia, že na to nemáme sily, budú zrejme sklamaní.“
Prítomnosť EUMM má určite svoj význam, do Abcházska ani Južného Osetska ich nepustia. Šéf tejto misie Hansjörg Haber na tlačovke 24. októbra tragikomicky priznal, že nevedia ani, komu majú do Južného Osetska zavolať a nemajú nijaký telefonický kontakt. Tak teda aspoň pozorujú, čo je tiež nebezpečná činnosť, ako o tom svedčí aj incident z 10. novembra, keď v bezpečnostnej zóne pri Cchinvali neznámi ozbrojenci strieľali na auto s pozorovateľmi OBSE. Keby nemali nepriestrelné sklo, sú mŕtvi. Guľky mierili priamo na hrudník.
Svet sa zrejme bude ešte dlho dohadovať, čo sa vlastne v lete pod Kaukazom udialo. Či je viac vinný Saakašvili, alebo Putin, či spáchali genocídu Gruzínci, alebo Rusi. IDP to však nepomôže, aj naďalej budú žiť ako krysy. Ich osud je svetu naďalej ukradnutý. Príznačné je, že keď v máji 2008 Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu o právach gruzínskych vysídlencov na návrat do Abcházska, tak návrh rezolúcie predložený Gruzínskom sa na radosť Ruska stretol s nezáujmom – za bolo 14 krajín, 11 bolo proti a 105 sa hlasovania zdržalo. Gruzínsko márne žiada aj uskutočnenie medzinárodnej konfrenecie na túto tému v Moskve. Separatistické Abcházsko naďalej odmieta všetky návrhy na urovnanie konfliktu aj trojbodový plán nemeckého ministra zahraničia Franka-Waltera Steinmeiera. Abcházsky prezident Sergej Bagapš ho pre pasáž o návrate utečencov označil za neprijateľný s tým, že by hrozila nová vojna.
Verejná zbierka organizácie Človek v ohrození na pomoc utečencom v Gruzínsku. Číslo účtu 2660520502 / 1100 Variabilný symbol 1118 Ďakujeme!
.pod Kaukazom už šestnásť rokov pokračuje jedna z najväčších tragédií súčasnej Európy. Odhaduje sa, že IDP žijú v päťsto kolektívnych centrách; v zdevastovaných budovách bývalých kolchozov, škôl, pionierskych táborov či dokonca kúpeľov. IDP je pekne znejúca anglická skratka, čosi ako IBM. Internal displaced persons nie sú pritom ani utečenci, pretože utiecť sa dá podľa medzinárodnej klasifikácie iba do zahraničia. Sú to vnútorní vysídlenci. Majú okrem iného tú obrovskú smolu, že ich vyhnali z domovov v Abcházsku do Gruzínska a podľa medzinárodného spoločenstva ide naďalej o jeden štát. Nezávislosť Abcházska uznalo vlani v lete po vojne v Južnom Osetsku iba Rusko, Nikaragua a palestínske hnutie Hamas. Tým chudákom, čo žijú ako krysy, to však môže byť srdečne jedno – stali sa figúrkami na šachovnici cynickej politiky. Vrátiť sa domov, to im neumožní vláda neexistujúceho štátu a ich vlastná gruzínska vláda im nezabezpečí dôstojné podmienky, pretože ich naďalej nezodpovedne drží v ilúzii, že raz sa vrátia domov.
„Bol to pre mňa šok,“ hovorí šéfka gruzínskej misie českej organizácie Člověk v tísni Karolína Pličková a pokračuje: „Pol roka tu v Tbilisi chodím denne na päť koordinačných porád humanitárnych organizácií, kde sú v tabuľkách vykazované dve kategórie. Noví IDP, čo je 100-tisíc utečencov z vojny v lete 2008 a starí IDP, čo je 220-tisíc utečencov z Abcházska. Prvým sa poskytuje masívna pomoc, druhým nie. Je to do neba volajúca nespravodlivosť. Nevedela som si tú hrôzu predstaviť, kým som sa nevybrala osobne na abcházske hranice. Okná bez skiel, prepadnuté podlahy a stropy...“
Po augustovej vojne sa uskutočnila medzinárodná donorská konferencia, na ktorej štáty EÚ prisľúbili Gruzínsku pomoc vo výške troch miliárd eur. Pekné gesto, avšak pokrytecké. Najmä ak si uvedomíme, že medzinárodné spoločenstvo naďalej zlyháva pri riešení zamrznutých konfliktov pod Kaukazom. V záverečnom dokumente konferencie sa objavila formulácia, že peniaze majú byť určené obetiam rusko-gruzínskeho konfliktu, čo môže znamenať, že IDP z Abcházska sa to týkať nebude, pretože rusko-gruzínsky konflikt bol v inom separatistickom regióne, v Južnom Osetsku. Podľa Pličkovej by peniaze z EÚ mali byť jednoznačne podmienené pomocou gruzínskej vlády aj pre utečencov z Abcházska.
.ja zdes
Očakával som ju skôr, no prvú frčku do krku som uvidel až v podaní spolucestujúceho v nočnom vlaku z Tbilisi do Zugdidi, mesta na abcházsko-gruzínskej hranici. Podľa legendy táto milá tradícia vznikla za cára, ktorý zaviedol prohibíciu a mužikovia svoju chuť na samohonku nemohli dať najavo verbálne, iba posunkom. Tak vznikla frčka. Na východ od Čiernej nad Tisou ide o univerzálne zrozumiteľný odkaz: „Vypime si!“
Znie to zrejme banálne, no rýchlik išiel pomaly. Necelých tristo kilometrov za osem hodín. Obľúbená maršrutka, teda mikrobus, čo zastaví kdekoľvek, by bola rýchlejšia, no vzhľadom na riskantný štýl jazdy vodiča nebezpečnejšia. Spolucestujúceho v dvojlôžkovom kupé, mierne pripitého päťdesiatnika, s ktorým ma čakala perspektíva spoločnej noci, som sklamal. Nielenže som nepil, no ani nefajčil. Úplný blázon sa zo mňa vykľul v jeho očiach tým, že do Zugdidi idem kvôli utečencom. Striedavo si ma s nedôverou premeriaval a chodil na chodbu fajčiť. Pri meste Kaspi a dedine Igoeti, kde sa v lete ruské tanky dostali najbližšie k Tbilisi, k nám do kupé pozval neznámeho mladého muža. Sadol si na ležadlo a mlčky na mňa civel. Čierna kožená bunda, čierne nohavice. Nevdojak som si spomenul na slová Laca Cingela, jediného Slováka, ktorý je v službách OBSE a EÚ v Gruzínsku už šesť rokov. Vravel, že ako prvé mu udreli do očí dve typické farby oblečenia tunajších mužov aj žien. Matná čierna a lesklá čierna.
„Aj on je utečenec. Nemá peniaze na lístok. Pomôžeš mu, aby nedostal pokutu?“ vravel spolucestujúci o novopríchodzom. Usmial som sa. Obaja muži takisto. V Stalinovom rodisku Gori mlčiaci utečenec vystúpil, bez pokuty. V tej chvíli som to ešte nevedel, no o pár dní budú v tomto meste nostalgicky oslavovať 130. výročie narodenia jedného z najväčších zlosynov novodobých dejín. A diváci ruskej štátnej televízie tohto Gruzínca v ankete označia za tretiu najvýznamnejšiu historickú osobnosť ruských dejín. Vot tak.
Nemohol som spať. Išiel som na chodbu a cez okná, ktoré sa v prekúrenom vozni nedali otvoriť, som hľadel do tmy čiernej ako všetci ľudia naokolo. Kdesi v diaľke, cez deň asi na dohľad, ležali kopce Južného Osetska. Spolucestujúci, z ktorého sa vykľul zugdidský archivár s platom 120 lari (asi 55 eur) postupne vytriezvel, úhľadne si zložil šaty, vypil minerálku a zaspal. Predtým mi ešte stihol povedať, že tie lepšie časy už boli, za komunizmu. Veta, ktorú tu počujete od každého, kto si na komunizmus pamätá. A ručím vám, že čoskoro sa tomu prestanete čudovať.
„Zug – di – di,“ zakričala pred šiestou nadránom dežurnaja vo vozni. Pred vojnou trať viedla až do prímorského letoviska Suchumi, hlavného mesta Abcházska. Dnes je tu konečná. Brzdy zakvílili, vlak zarachotil a zastal. Ja zdes, pomyslel som si v duchu, spomínajúc na príbeh siedmich Slovákov z Kazachstanu, ktorí mi pred siedmimi rokmi na Mikuláša ráno nečakane zazvonili pred domom.
.kde Kukuri, tam kuľtura
Dobrí ľudia zo Slovensko-gruzínskeho spolku v Bratislave mi dali kontakt na dobrých ľudí z mimovládky Academy for Peace and Development v Tbilisi, ktorí mi dali kontakt na dobrých ľudí z mimovládky Atinati v Zugdidi. A tí mi dali tip na ubytovanie na súkromí a poskytli šoféra, ktorý ma mal najbližšie dni sprevádzať na cestách po IDP centrách. Každý druhý obyvateľ tohto stotisícového mesta je totiž IDP.
„Ty Andrej? Ja Kukuri, šafjor,“ predstavil sa chudý vyšší starší muž na peróne. Husto pršalo, takže pocit z periférie bol umocnený. Nastúpili sme do Lady Niva. Kukuriho ruky kmitali na zarosenom čelnom skle rýchlejšie ako stierače. Nasledoval slalom medzi krátermi na ceste. Za oknom sa mihali sochy, paneláky, široké bulváre – a palmy. Subtropický postkomunizmus. Kukuri mal zvláštny dar, ktorý som si spočiatku mylne vysvetlil ako samonasieranie. Neskôr som pochopil, že je to vlastne prejav jeho dobroprajnej veselosti. Nevedel som, či je opitý (bolo iba štvrť na sedem ráno), každú myšlienku však začínal hovoriť potichu, pričom skončil krikom. Nadával na všetko. Kritike sa nevyhol ani Míša, ako tu familiárne všetci vravia mladému a podľa nich neskúsenému prezidentovi Saakašvilimu. Oceňujú, že okrem iného sfunkčnil skorumpovanú políciu, ktorá za Ševarnadzeho slúžila skôr ako štátom organizovaný gang výpalníkov. Dnes majú nové autá, uniformy a sú k občanom slušní. Kamarát Američanov Míša však spackal vojnu s Rusmi a ubiedenému národu včera z televíznej obrazovky odkázal, aby ešte šesť mesiacov vydržali, že potom bude dobre. Kukuriho to dožralo. „Robí si z nás dobrý deň. Poviem ti jedno, bez suseda nemôžeš žiť. A kto je náš sused? Američania? Nie, Rusi!“
Vystúpili sme vo vilovej štvrti, kde boli palmy a vínna réva najzachovanejšie. Pani domáca, penzionovaná učiteľka angličtiny, už čakala vo dverách. Ocitol som sa v starosvetskom filme. Keď už sme pri tom, Slovensko tu poznajú najmä vďaka socialistickej lovestory Rača, láska moja. Domáca je vdova s dôchodkom 80 lari, čo nestačí ani na elektrinu, ktorú spotrebujú jej západní podnájomníci. Na druhej strane však platia 40 lari za noc a jedlo, takže biedu netrie. Radiátory má, ale studené. V celom krásnom dome, ktorý s vysokými stropmi, maďarským nábytkom, replikami biedermeierovských lámp na nočných stolíkoch a českými krištáľovými lustrami pripomína skanzen RVHP, sa z úsporných dôvodov kúri iba v jednej miestnosti, a to pieckou na drevo. Aby vyžila, domáca doučuje pár hodín denne angličtinu. Inak sedí ustavične pred televízorom a cez satelit sleduje juhoamerické telenovely na ruských staniciach. Inklinácia k ruskej kultúre je tu silná nielen v lepších rodinách. Balkánske animozity, kde je nepredstaviteľné, aby kosovský Albánec sledoval srbskú televíziu, sú im cudzie. Manžel domácej bol za socializmu riaditeľom jednej čajovej fabriky, ktorá však po tom, ako nahnevané Rusko prestalo po vyhlásení gruzínskej nezávislosti v roku 1991 odoberať kedysi slávny gruzínsky čaj, skrachovala. Ten istý osud postihol aj väčšinu iných čajových fabrík a plantáží. Dnes Gruzínsko čaj dováža zo Srí Lanky. A na tunajších burinou zarastených plantážach sa pasú kravy.
Po dvoch hodinách spánku som sa pobral do centra mesta, kde sídli mimovládka Atinati. Opäť som sa ocitol vo filme, ale inom. Počítačmi vybavené miestnosti, plné mladých ľudí, vlastné rozhlasové štúdio, kurzy angličtiny, vlajky Spojených štátov a fotky zo spoločných akcií rozvešané na stenách, ktoré potvrdzujú nerozbornú družbu s americkým ľudom. A ten jazyk! Zvláštna zmes ruštiny a „mimovládkovského“ newspeaku. Výrazy „éto exchange“ alebo „u nas income“ si nešlo nezapamätať. Šofér Kukuri mi ponúkol čaj a vyslovil vetu, ktorú počas nasledujúcich dní opakoval často: „Kde Kukuri, tam kuľtura.“ Pridala sa k nám Maka, študentka angličtiny. V trojici sme navštívili niekoľko centier, kde žijú IDP.
.desať eur na mesiac
Stále husto lialo. Kukuriho Niva pokračovala pol hodiny v slalome medzi dierami na ceste, tentoraz až celkom na abcházsku hranicu. „Nabľudateľov“, ako tu po rusky hovoria členom Monitorovacej misie EÚ (EUMM), ktorí prišli v októbri, sme nestretli. Podobne ani deti, ktoré na niektorých miestach cez prísne stráženú hranicu chodia do školy. Posledná dedina sa volá Rukhi. Od Karolíny som vedel, že IDP žijú aj v hipodróme. Áno, čítate dobre, v hipodróme. O pôvodnom účele svedčia iba namaľované kone v okolí príjazdovej cesty.
Uvidel som tri veľké a jednu malú budovu, jedna z nich nemala strechu ani krov. Na vrchné poschodie pršalo, vo vchode bolo prepadnuté schodisko. Na oknách väčšinou igelit namiesto skla, prípadne nič, iba diera. O tom, že tu žijú ľudia, vypovedalo iba všadeprítomné vyprané oblečenie, ktoré sa sušilo rozvešané na šnúre na chodbách. Fajn, voda tu zrejme je. O bočnú stenu jednej z budov boli opreté konáre a tenké kmene stromov. Fajn, zrejme majú aj čím kúriť.
„Elektrinu už nemáme, vyčepali sme si na tento mesiac kvótu, ktorú dostávame od štátu,“ vravel Genadi Kakabadze, prvý IDP, ktorého sme tu stretli. Dodal, že na osobu a mesiac dostávajú od štátu 22 lari (v prepočte desať eur). V duchu rýchlo vypočítam, že to stačí iba na jeden chlieb za 65 stotiniek denne. Múku, olej, zemiaky, fazuľu ani iné základné potraviny si už nemôžu dovoliť. Z čoho teda žijú? Čiastočnú odpoveď poskytuje pohľad na kuríny či priviazané prasatá v zadnom trakte, úplnú zistenie, že v mnohých rodinách IDP sa nájde jeden muž-živiteľ, ktorý kdesi pracuje a posiela peniaze. Deti nie sú celkom bezprizorné, mali by mať možnosť chodiť do škôl. Chkadua Suliko mi však vravela, že jej syn do školy ísť nemôže. Nemá topánky.
Podobne ako iné centrá pre IDP, ani hipodróm nemá nijakého správcu. A nikto im nepomáha; z vlády, zo zahraničia ani z mimovládky. Sú ponechaní napospas osudu. Šestnásť rokov. Medzi tým, ako som v tmavých plesnivých miestnostiach a chodbách fotografoval, Maka mi zapisovala do notesa, čo by títo ľudia najviac potrebovali. Veci zo zoznamu sa v každej rodine opakujú. Nová strecha, okná, jedlo, drevo na kúrenie, deky, oblečenie pre deti. Pani Zugbaia Manana tlačí pred sebou invalidný vozík, na ktorom sú položené zarámované fotografie jej nebohého syna a jeho biele tenisky. Zomrel pred piatimi rokmi. Muža jej zabili počas vojny v Abcházsku. Ich dom podpálili, takže sa vlastne nemá kam vrátiť. Podobný osud postihol domy a byty väčšiny IDP. V lepšom prípade ich obsadili Abcházci, v horšom zničili a zapálili. V celom západnom Gruzínsku som pritom nestretol jediného IDP, ktorý by nepovedal odhodlane, že ak by mal tú možnosť, okamžite sa vráti domov. Pretože, kým Gruzínsko bolo rajskou záhradou ZSSR, úrodné Abcházsko s vinohradmi, citrusovými a čajovými plantážami bolo jej najkrajším kútom...
Z hipodrómu sme odišli s notesom plným mien, striech, okien, jedla, dreva na kúrenie, dek a oblečenia pre deti. Ako a kde však pomôcť, keď je takýchto a možno aj horších IDP centier v meste Zugdidi 106, v rajóne 172 a v celej krajine odhadom 500? Zúfalá, neriešiteľná situácia. Pokračovali sme v slalome medzi dierami do dediny Ingiri, kde žijú IDP v budovách bývalej technickej školy. „Vidíš tie domy? Všetky boli postavené ešte za Sovietskeho zväzu, v nezávislom Gruzínsku ani jeden!“ zvyšoval opäť hlas Kukuri a pokračoval: „Vidíš tie ruiny? Všetko sú to bývalé kolchozy a čajové fabriky!“ Na dôvažok vyslovil nepublikovateľnú nadávku. Jediné, čo tu ešte ako-tak funguje, je pestovanie orechov. V IDP centre v Ingiri bola iba o niečo lepšia situácia, viac okien má sklá a domy majú strechu. Vyhnanci si asi nevyčerpali mesačnú kvótu elektriny od štátu, lebo kde-tu svietili žiarovky. Pochopil som, prečo je problém s elektrinou. V stave deficitu dreva si tu kúria podomácky vyrobenými ohrievačmi, rôznymi špirálami s vysokým odberom, kde každú chvíľu hrozí prepuknutie požiaru.
.my živjom chujovo
Druhý deň ráno vyšlo slnko a svet hneď vyzeral lepšie. Aj keď, realita ostávala rovnako tristná. Usmiaty Kukuri prišiel v saku a so slnečnými okuliarmi. Urobil v kancelárii Atinati kávu a povedal mi: „Poznáš televíznu vežu Ostankino v Moskve? Kedysi som si mohol dovoliť ísť tam na kávu, dnes ťa nemôžem ani v Zugdidi pozvať na čaj.“ Dobrá nálada ma v tej chvíli prešla.
Neopúšťala ma neodbytná otázka. Dofrasa, čo robí pre tých chudákov vláda a medzinárodné spoločenstvo? Zašli sme teda s Makou na Leninovu ulicu 82, kde v peknom stráženom dome sídli miestny Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Jeho šéfom je sympatický Bosniak zo Sarajeva Srečko Neuman. V Zugdidi už pôsobí tri roky. „Máme obmedzené možnosti,“ zapálil si Neuman cigaretu a pokračoval: „UNHCR v roku 2006 inicioval, aby gruzínska vláda prijala dokument národnej stratégie pre IDP z Abcházska. Vláda s tým dlho otáľala, napokon ho prijala až teraz v lete, týždeň pred vojnou s Ruskom. Trváme na tom, že ľudia sa musia vrátiť do svojich domovov, čomu sa však Abcházsko bráni. Umožnilo to iba v prípade údolia Gali, kam sa vrátilo 45-tisíc Gruzíncov. Návrat ostatných vidím skepticky. Gruzínska vláda však prisľúbila v roku 2009 implementáciu prvých programov na výstavbu domov pre IDP.“
Lepšie sme s Makou nepochodili ani o pár ulíc ďalej, v regionálnej kancelárii ministerstva pre utečencov. Jej šéf Tengiz Lukava je sám gruzínskym utečencom, ktorý v roku 1992 ušiel z Abcházska. Paradoxne, aj on býva s rodinou v jednom z IDP centier, ktoré sa nachádza v škôlke v dedine vzdialenej tridsať kilometrov. Ako sme sa neskôr osobne presvedčili, majú tam zasklené okná, piecku na drevo, vodu aj elektrinu. No aj tak, ako sa môže riešiť situácia utečencov v krajine, kde je vysoký úradník ministerstva sám utečencom, ktorý žije v škôlke? „Plánujeme nejaké opatrenia, ale nepoviem vám zatiaľ, aké,“ povedal Lukava záhadne a pokračoval: „Prečo nešlo pre tých ľudí doteraz urobiť viac? Neviem, ja tu pracujem iba od roku 2007. V každom prípade vybavujeme dokumenty asi pre 80-tisíc IDP v rajóne a máme iba deväť zamestnancov. Nezvládame to.“ Na dôvažok Lukava prizná, že desať eur na mesiac a na osobu, ktoré IDP dostávajú, je málo, je to však dvojnásobok toho, čo im dával pred rokom. Inak, aj on by sa vraj vrátil domov do Abcházska, keby mohol.
Videli sme všeličo; hipodróm, školu, škôlku, internát. No najčudesnejšie IDP centrum bolo v dedine Čkaduaši. Bývalý prominentný pioniersky tábor. „Pamätám si, keď to ešte fungovalo. Bola som tu ako pionierka. Kdesi tu stála aj koncertná sieň,“ vravela Maka a ukázala na kopu tehál. Chodili sme od domu do domu, od dverí k dverám. Ja som fotografoval, Maka zapisovala. Drevo na kúrenie, sklá na okná, jedlo. Otrasné príbehy rodín bez mužov, opustených starých ľudí, čo si v tmavej kutici chovajú sliepky a čerstvo vyliahnuté kuriatka. Apatia, zúfalstvo. V tábore sa rozmohla TBC. Opitý mladý muž nás sprevádzal po budovách. Na chodbe jednej z nich boli na stenách maľby. Futbalista, Matka Božia, kostol a postava nahej ženy. „My živjom chujovo,“ zachechtal sa pijan.
.malenkyj Las Vegas
Ocitol som sa v rodine abcházskych IDP v druhom najväčšom gruzínskom meste Kutajsi, ktoré leží asi v tretine cesty zo Zugdidi smerom na Tbilisi. Boli na tom lepšie, bývali na poschodí rodinného domu, ktorý im poskytol ich strýko. V Suchumi mali z krásneho domu výhľad na more a otec tam bol direktorom kolchozu na citrusy. Museli ujsť zo dňa na deň. Zanechali všetko, aj tých päť služobných áut, z toho dva mercedesy, z toho jeden s automatickou prevodovkou. Čert však vezmi autá! Aj oni by sa vrátili domov, hneď. Počuli však, že ich dom zničili.
Rozprával som im, ako bola moja mama v rámci odborárskej rekreácie pred štvrťstoročím na unikátnej farme opíc v Suchumi. Chovali ich na ukážku pre turistov, ale aj na vedecké pokusy. „Áno, opice!“ zasmial sa pri prestretom stole, kde sme si ustavične na niečo pripíjali červeným vínom, otec kamaráta Zuru Cachnagiu. Veľavýznamne zmĺkol, aby dramaticky pokračoval: „Viete, čo sa s tými opicami stalo? Za občianskej vojny ich vypustili z klietok, voľne behali po meste a ozbrojenci na ne poľovali.“
Zura dnes pracuje ako predajca jedného mobilného operátora. Živí seba aj rodičov. Otec, bývalý direktor kolchozu, chodieva každé ráno predávať na trh kliešte a pilníky. Majú elektrinu, vodu a čoskoro, keď zoženú piecku na drevo. budú mať aj teplo. Aj oni každý večer sedia pred televízorom a sledujú ruské satelitné stanice. S prekvapením som pri jednej karaoke estráde, kde sa mladé devušky vlnili v rytme kopulačných pohybov, zistil, že ešte žije Ala Pugačovová. Moletná, ale stále vo forme. Dobrý bol aj profil „ďjáďu“ Míša Šafulinského. Ak som správne pochopil, ide o speváka, ktorý si zarobil milióny vystupovaním pre ruských mafiánov doma aj v zahraničí. Má okrem iného obrovskú vilu, obrovské auto, trpaslíka a vietnamského záhradníka.
Televízna estráda sa skončila výpadkom prúdu. Ráno sme išli so Zurom maršrutkou do neďalekého kúpeľného mesta Tskaltubo. V Kutajsi som si všimol množstvo podnikov označených ako slot club (herňa) či beauty club (salón krásy). Nevšimol som si však rozdiel v kráse zákazníčok pred ich príchodom a pri odchode. Po štvťhodinke sme boli na mieste. Ak som si dovčera myslel, že prominentný pioniersky tábor ako IDP centrum prekonal všetky mysliteľné hranice európskej biedy, tu som zistil, že to je omyl – nijaké hranice neexistujú. Tskaltubo tvorí 22 liečebných domov, mnohé z nich sú mramorové paláce, ktoré vybudovali za Stalina. Z Moskvy tu kvôli chýrnym procedúram vypravovali špeciálny vlak s rekreantmi. Kedysi.
Potom prišla nezávislosť Gruzínska v roku 1991, po nej občianska vojna s Abcházskom a 21 liečebných domov ľudia z okolia rozkradli. Jeden jediný, ktorý patrí armáde a volá sa Oasis, ustrážili pred rabovačkami vojaci a dnes slúži pôvodnému účelu. V ostatných bývajú tisíce IDP. V tme, zime a smrade z výkalov na schodoch. Na chodbách mramorových palácov sa mihajú prízraky, siluety a tiene tých, ktorí tu musia žiť. „Istý čas sa tomuto miestu hovorilo maľenkyj Las Vegas. Prezident Saakašvili si myslel, že tu budú herne a kasína pre bohatú klientelu. Pozval investorov z Kazachstanu. Keď sa však dozvedeli, v akom je to stave a že treba ako prvé pre IDP zabezpečiť nové bývanie, odskočili od projektu,“ vysvetľoval mi Zura na mieste, kde som počul tú najvýstižnejšiu vetu. Žijeme horšie ako mŕtvi.
.bez nádeje
„Bola to jedna z najrýchlejších humanitárnych akcií na svete. V priebehu troch mesiacov postavili stavebné čaty viac ako 5 500 nových domčekov,“ stáli sme pri novej dedine Cerovany, na trase medzi Tbilisi a Južným Osetskom a Tomáš Vlach z misie Člověka v tísni natáčal stand up pre Českú televíziu. Opäť som neveril vlastným očiam. Gruzínsko s pomocou medzinárodného spoločenstva v rekordnom čase pomohlo novým IDP, ktorí ušli po augustovej vojne z Južného Osetska. Ak to ide tu, prečo sa to nedá pre IDP z Abcházska?
Odpoveď zrejme tak rýchlo neposkytnú ani členovia 220-člennej pozorovateľskej misie EUMM, ktorú doslova v priebehu pár dní vytvorilo 22 z 27 krajín EÚ. Je medzi nimi niekoľko Čechov, Slovák zatiaľ ani jeden. Čo pozorujú? „Zatiaľ skôr iba načúvame,“ hovorí jeden z nich, Václav Valtr, ktorý pôsobí v Zugdidi a pokračuje: „Ľudia nás tu v októbri vítali ako osloboditeľov, pretože pár dní po našom príchode ruské vojská z abcházskej hranice odišli. Ľudia si tu však myslia, že poženieme Rusov aj z Abcházska a keď zistia, že na to nemáme sily, budú zrejme sklamaní.“
Prítomnosť EUMM má určite svoj význam, do Abcházska ani Južného Osetska ich nepustia. Šéf tejto misie Hansjörg Haber na tlačovke 24. októbra tragikomicky priznal, že nevedia ani, komu majú do Južného Osetska zavolať a nemajú nijaký telefonický kontakt. Tak teda aspoň pozorujú, čo je tiež nebezpečná činnosť, ako o tom svedčí aj incident z 10. novembra, keď v bezpečnostnej zóne pri Cchinvali neznámi ozbrojenci strieľali na auto s pozorovateľmi OBSE. Keby nemali nepriestrelné sklo, sú mŕtvi. Guľky mierili priamo na hrudník.
Svet sa zrejme bude ešte dlho dohadovať, čo sa vlastne v lete pod Kaukazom udialo. Či je viac vinný Saakašvili, alebo Putin, či spáchali genocídu Gruzínci, alebo Rusi. IDP to však nepomôže, aj naďalej budú žiť ako krysy. Ich osud je svetu naďalej ukradnutý. Príznačné je, že keď v máji 2008 Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu o právach gruzínskych vysídlencov na návrat do Abcházska, tak návrh rezolúcie predložený Gruzínskom sa na radosť Ruska stretol s nezáujmom – za bolo 14 krajín, 11 bolo proti a 105 sa hlasovania zdržalo. Gruzínsko márne žiada aj uskutočnenie medzinárodnej konfrenecie na túto tému v Moskve. Separatistické Abcházsko naďalej odmieta všetky návrhy na urovnanie konfliktu aj trojbodový plán nemeckého ministra zahraničia Franka-Waltera Steinmeiera. Abcházsky prezident Sergej Bagapš ho pre pasáž o návrate utečencov označil za neprijateľný s tým, že by hrozila nová vojna.
Verejná zbierka organizácie Človek v ohrození na pomoc utečencom v Gruzínsku. Číslo účtu 2660520502 / 1100 Variabilný symbol 1118 Ďakujeme!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.