Bol som pri tom. Prežíval som to naplno, cítil som, že som malinkým ozubeným kolieskom v tom zázraku, ktorý v našom malom Slovensku toľké roky „fachčil“. Pred 12 rokmi som tam prestúpil z Trikoty z nášho nedotknuteľného Vrbového. Keď som to prežil, zistil som, že inde môže byť tisíckrát lepšie, ako tam, kde som si dovtedy myslel, že už lepšie byť nemôže.
Odtrhol som sa od Vrbového a začal si naplno užívať prácu v atómovej elektrárni. Stavy dovtedy nepoznané, ako napríklad radosť z príchodu do roboty, alebo nešťastie, že už je fajront, sa stali skutočnosťou. Nie, nerobím si žarty. V atómovej elektrárni je totiž na prvom mieste bezpečnosť. A k tej patrí pokoj, rozvaha, žiadne unáhlenosti. SAMKO: Stoj, mysli a konaj, tak nás učili na školeniach a mne sa to tak zapáčilo, že sa tak dokonca volá môj druhorodený syn. A zrazu si to vypneme. Predstavte si, že si dám do servisu auto, nabúcham do neho nejaké koruny nech si ešte dobre zajazdím, a potom ho odveziem so všetkou poctou do zberu. To sa stalo s našou milovanou atómovou, ako ju nazývame s pánom bratom na koncertoch Vrbovských víťazov.
Pred dvoma rokmi na Silvestra som si dokonca vymenil zmenu, keď sa vypínal 1. blok, aby som okúsil, aké to je, zažiť to na vlastnej koži.
Tento rok, keď sa vypínal druhý blok, som sa s našou milovanou atómovou rozlúčil na nočnej zmene, na poslednej zmene, kde ešte bolo všetko pripojené a vyrábalo sa. Pocit? Ja som veľmi citlivý človek a všetko prežívam dosť intenzívne. V tú poslednú nočnú som sa lúčil nahlas. Aj som povedal Zbohom! Vedel som, že je to poslednýkrát. Obišiel som si točiacu sa turbínu s kamarátom OSO-om (operátor sekundárneho okruku) na turbíne číslo 3 000, čo znamenalo počet otáčok, vytlačili sme si na pamiatku graf, ako sa znižoval výkon, zaspomínali sme si... Niečo pekné odchádza a ja si môžem len tajne priať, aby to dopadlo ako pri opúšťaní Trikoty... Nerozmýšľam, čo bude, len skladám klobúk pred machrami, ktorí takéto sci-fi dokázali vymyslieť! Ten pocit, keď som si behal po reaktore, po tom malom šerblíku, v ktorom je pichnutých pár tyčiniek a ono to dokáže vyrobiť toľko energie? Neuveriteľné, fascinujúce...
Naša milovaná atómová doslúžila. Zajtra idem prvýkrát v živote na rannú do vypnutej atómovej... No, ale to môže byť takisto zaujímavé, však? Teším sa na ďalšiu revolúciu v mojom živote. Tak Branislav, šup nachystať „štikaciu kartu“ a šľaháme!
Autor je hudobník, spisovateľ a merací technik v Atómovej elektrárni.
Odtrhol som sa od Vrbového a začal si naplno užívať prácu v atómovej elektrárni. Stavy dovtedy nepoznané, ako napríklad radosť z príchodu do roboty, alebo nešťastie, že už je fajront, sa stali skutočnosťou. Nie, nerobím si žarty. V atómovej elektrárni je totiž na prvom mieste bezpečnosť. A k tej patrí pokoj, rozvaha, žiadne unáhlenosti. SAMKO: Stoj, mysli a konaj, tak nás učili na školeniach a mne sa to tak zapáčilo, že sa tak dokonca volá môj druhorodený syn. A zrazu si to vypneme. Predstavte si, že si dám do servisu auto, nabúcham do neho nejaké koruny nech si ešte dobre zajazdím, a potom ho odveziem so všetkou poctou do zberu. To sa stalo s našou milovanou atómovou, ako ju nazývame s pánom bratom na koncertoch Vrbovských víťazov.
Pred dvoma rokmi na Silvestra som si dokonca vymenil zmenu, keď sa vypínal 1. blok, aby som okúsil, aké to je, zažiť to na vlastnej koži.
Tento rok, keď sa vypínal druhý blok, som sa s našou milovanou atómovou rozlúčil na nočnej zmene, na poslednej zmene, kde ešte bolo všetko pripojené a vyrábalo sa. Pocit? Ja som veľmi citlivý človek a všetko prežívam dosť intenzívne. V tú poslednú nočnú som sa lúčil nahlas. Aj som povedal Zbohom! Vedel som, že je to poslednýkrát. Obišiel som si točiacu sa turbínu s kamarátom OSO-om (operátor sekundárneho okruku) na turbíne číslo 3 000, čo znamenalo počet otáčok, vytlačili sme si na pamiatku graf, ako sa znižoval výkon, zaspomínali sme si... Niečo pekné odchádza a ja si môžem len tajne priať, aby to dopadlo ako pri opúšťaní Trikoty... Nerozmýšľam, čo bude, len skladám klobúk pred machrami, ktorí takéto sci-fi dokázali vymyslieť! Ten pocit, keď som si behal po reaktore, po tom malom šerblíku, v ktorom je pichnutých pár tyčiniek a ono to dokáže vyrobiť toľko energie? Neuveriteľné, fascinujúce...
Naša milovaná atómová doslúžila. Zajtra idem prvýkrát v živote na rannú do vypnutej atómovej... No, ale to môže byť takisto zaujímavé, však? Teším sa na ďalšiu revolúciu v mojom živote. Tak Branislav, šup nachystať „štikaciu kartu“ a šľaháme!
Autor je hudobník, spisovateľ a merací technik v Atómovej elektrárni.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.