Žijú skromne. Niežeby práve museli, ale rozhodli sa tak, pretože im to robí dobre. Chcú žiť pomalšie, voľnejšie, v súlade s prírodou a jej rytmami, v súlade so svojím svedomím, v presvedčení, že takto to je lepšie.
.lukáš je tridsiatnik. Žije v Bratislave, má priateľku a zatiaľ žiadne potomstvo. Na rozdiel od svojich rovesníkov, ktorí intenzívne uvažujú, kde a ako zarobiť čo najviac peňazí na hypotéku, na auto, na druhé auto, na všemožnú elektroniku či na dve dovolenky ročne, však myslí na iné.
.premyslený život
Peniaze, samozrejme, potrebuje aj on, len ich chce, podľa vlastných slov, rozumnejšie využívať. Zatiaľ býva u rodičov, ale keď konečne našetrí, chce si kúpiť malý domček niekde na dedine blízko hlavného mesta. Tvrdí, že na vidieku sú lepšie vzťahy, život nie je taký uponáhľaný a vďaka internetu môže aj v novom domove pre nadáciu, v ktorej pracuje, robiť rovnako dobre, ako keby tam každý deň dochádzal. Jeho snom je veľká záhrada, kde chce raz pestovať ovocné stromy a zeleninu a kde bude chovať nejaké domáce zvieratá.
Svoju budúcnosť má Lukáš premyslenú. Nepatrí ani nechce patriť k fanatikom, ktorí si myslia, že tým, že nebudú mať deti, zachránia svet. On deti chce, avšak predstavuje si, že ich vychová inak ako väčšina rodičov. Nebude ich zahŕňať hmotnými statkami, ale bude v nich prebúdzať vzťah k prírode. Nechce im ukazovať divy sveta, ale intenzívne si želá, aby spoznali vlastnú krajinu.
Problémom je, že Lukášova partnerka jeho nadšenie až tak intenzívne nezdieľa. „Pochopil som, že prať v potoku už asi v dnešnej dobe nebude. V tom s ňou, samozrejme, súhlasím, ale občas sa mi zdá, že by mohla mať o niečo menšie nároky,“ hovorí. Priateľka si, na rozdiel od Lukáša, kladie aj otázky, či by predsa len nebolo dobré mať doma aj televízor, nejaké tie plastové vecičky či dokonca staršie auto...
.tichá revolúcia
Lukáš nie je jediný, kto si vysníval idylu bez zbytočných hmotných statkov. Túžba po jednoduchosti a skromnosti nie je výmyslom dnešnej doby. Bol to predsa Diogenes, ktorý vraj žil v sude a keď uvidel malého chlapca piť vodu z dlane, zahodil svoj pohár so slovami: „Dieťa ma prekonalo v jednoduchosti.“ A bol to svätý František, ktorý napriek prevažujúcej praxi v cirkvi hlásal návrat k chudobe a odmietal sa postaviť na čelo rehole.
V romantickej literatúre, v rozprávkach i v komunistickej mytológii, boli na strane dobra vždy tí chudobnejší a skromnejší, kým tí, ktorí žili nad pomery, boli vyobliekaní a tlstí, predstavovali ich pravý opak. Lukáš je iný len v tom, že za jeho snahou byť skromný stojí presvedčenie o tom, že len takto možno niečo urobiť s ekologickou krízou.
O tom, že existuje skupina podobne zmýšľajúcich ľudí už pred tridsiatimi rokmi, hovoril americký politológ Roland Inglehart. Ten na základe reprezentatívneho výskumu obyvateľstva v priemyselne vyspelých štátoch dospel k názoru, že v týchto spoločnostiach postupne dochádza k presunu akcentu z materiálnych na nemateriálne potreby. Inglehart túto zmenu, keď čoraz viacerým ľuďom záleží na sebarealizácii, životnom prostredí či humánnejšej spoločnosti, nazval „tichou revolúciou“.
Pekne sa to číta, problémom onoho výskumu však bolo, že „tichá revolúcia“ bola založená len na tom, že ľudia odpovedali na otázky v dotazníku. Ale medzi tým, ako by človek chcel žiť a ako žiť môže, byť podstatný rozdiel.
.len nutné veci
Zmapovať príbehy ľudí, ktorí sa rozhodli zmeniť nielen reči, ale celý život, sa na začiatku deväťdesiatych rokov pokúsila aj česká sociologička Hana Librová. Týchto dobrovoľne skromných opísala v knihe Pestrí a zelení. Najčastejšie išlo o ľudí vo veku 25 – 40 rokov, ktorí mali, prípadne plánovali veľké rodiny, mali nadpriemerné vzdelanie a dávali prednosť životu v malom meste alebo na vidieku.
Skromnosť týchto ľudí nespočívala v tom, že by veľa zarábali a málo míňali. Dôvodom bol ich nízky príjem, pretože dotyční si vybrali radšej prácu, ktorá ich napĺňa. Librová sa napríklad počas výskumu nestretla ani s jednou rodinou, kde by boli zamestnaní obaja rodičia.
Pre dobrovoľne skromné rodiny bolo typické, že odmietali „spotrebu pre spotrebu“, nepodliehali módnym trendom v obliekaní, v ich domovoch bolo nápadné malé množstvo nábytku a elektrických spotrebičov, kým auto vlastnila polovica domácností, bicykle mali všetky. Skromné rodiny sa skromne aj stravovali (ako píše Librová, zjavný bol príklon k starej kuchyni chudobných vrstiev) a veľa potravín si vypestovali sami, väčšinou
nechodili na zahraničné dovolenky a zdržanlivo dokonca hodnotili sexuálnu slobodu.
.stúpajúca spotreba
Lukáš priznáva, že sa pri premýšľaní o vlastnej budúcnosti čiastočne inšpiroval aj spomínanou knihou. Otázkou zostáva, či by sa mu páčili aj závery knihy Vlažní a váhaví, v ktorej Librová opísala skúmané domácnosti po desiatich rokoch.
Jednou z najvýraznejších zmien v živote dobrovoľne skromných rodín bolo, že zatiaľ čo v roku 1992 boli všetky ženy v domácnosti, v roku 2002 už boli zamestnané (iste aj vďaka tomu, že mnohé ich deti už odrástli). Ešte väčšou zmenou bolo, že práve ženy sa zmenili na tvorkyne životného spôsobu rodiny. Zreteľné to podľa Librovej bolo v troch domácnostiach, v ktorých muži začali pochybovať, či je dobrovoľná skromnosť tým najlepším, čo mohli pre svoju rodinu urobiť.
Niektoré zmeny sú však ešte viditeľnejšie. Librová píše: „Sami respondenti a respondentky pripúšťajú, že po tom, ako žena nastúpila do práce a po tom, čo idú ich remeselné či umelecké výrobky na odbyt, už nie sú z hľadiska ekologicky priaznivej šetrnosti a skromnosti takí vzoroví.“ Po desiatich rokoch mali, až na jednu výnimku, auto všetky rodiny. A to aj tí, ktorí sa v roku 1992 o automobiloch vyjadrovali s dešpektom. Okrem všeobecne zdieľaného dôvodu – odľahlého bydliska a nedostatočnej verejnej dopravy – rozhodla u niektorých „skromných“ jedna okolnosť: auto je potrebné na prepravu ich remeselných výrobkov. A nakoniec skromní nepohrdli ani počítačom, mobilným telefónom, bohatším vybavením kuchyne či zahraničnými dovolenkami. Ich deti síce občas ešte zažívali pocit istej vylúčenosti, keď sa so spolužiakmi nemohli rozprávať o televíznych seriáloch, ale už neboli také odlišné ako kedysi.
„Neprispôsobili sa pestrí okolitej spoločnosti?“ pýta sa na konci výskumu Librová. Niektorí nie, ale spotreba väčšiny z nich, hoci stále zostáva pod priemerom, oproti minulosti viditeľne stúpla. Možno to bolo nevyhnutné. Ako píše autorka: „Skromnosť i ekologické cnosti sú ohrozené, keď prídu do domácnosti peniaze.“ Pre ľudí, ktorí by sa chceli vydať touto cestou, to teda neznie veľmi povzbudivo.
.lukáš je tridsiatnik. Žije v Bratislave, má priateľku a zatiaľ žiadne potomstvo. Na rozdiel od svojich rovesníkov, ktorí intenzívne uvažujú, kde a ako zarobiť čo najviac peňazí na hypotéku, na auto, na druhé auto, na všemožnú elektroniku či na dve dovolenky ročne, však myslí na iné.
.premyslený život
Peniaze, samozrejme, potrebuje aj on, len ich chce, podľa vlastných slov, rozumnejšie využívať. Zatiaľ býva u rodičov, ale keď konečne našetrí, chce si kúpiť malý domček niekde na dedine blízko hlavného mesta. Tvrdí, že na vidieku sú lepšie vzťahy, život nie je taký uponáhľaný a vďaka internetu môže aj v novom domove pre nadáciu, v ktorej pracuje, robiť rovnako dobre, ako keby tam každý deň dochádzal. Jeho snom je veľká záhrada, kde chce raz pestovať ovocné stromy a zeleninu a kde bude chovať nejaké domáce zvieratá.
Svoju budúcnosť má Lukáš premyslenú. Nepatrí ani nechce patriť k fanatikom, ktorí si myslia, že tým, že nebudú mať deti, zachránia svet. On deti chce, avšak predstavuje si, že ich vychová inak ako väčšina rodičov. Nebude ich zahŕňať hmotnými statkami, ale bude v nich prebúdzať vzťah k prírode. Nechce im ukazovať divy sveta, ale intenzívne si želá, aby spoznali vlastnú krajinu.
Problémom je, že Lukášova partnerka jeho nadšenie až tak intenzívne nezdieľa. „Pochopil som, že prať v potoku už asi v dnešnej dobe nebude. V tom s ňou, samozrejme, súhlasím, ale občas sa mi zdá, že by mohla mať o niečo menšie nároky,“ hovorí. Priateľka si, na rozdiel od Lukáša, kladie aj otázky, či by predsa len nebolo dobré mať doma aj televízor, nejaké tie plastové vecičky či dokonca staršie auto...
.tichá revolúcia
Lukáš nie je jediný, kto si vysníval idylu bez zbytočných hmotných statkov. Túžba po jednoduchosti a skromnosti nie je výmyslom dnešnej doby. Bol to predsa Diogenes, ktorý vraj žil v sude a keď uvidel malého chlapca piť vodu z dlane, zahodil svoj pohár so slovami: „Dieťa ma prekonalo v jednoduchosti.“ A bol to svätý František, ktorý napriek prevažujúcej praxi v cirkvi hlásal návrat k chudobe a odmietal sa postaviť na čelo rehole.
V romantickej literatúre, v rozprávkach i v komunistickej mytológii, boli na strane dobra vždy tí chudobnejší a skromnejší, kým tí, ktorí žili nad pomery, boli vyobliekaní a tlstí, predstavovali ich pravý opak. Lukáš je iný len v tom, že za jeho snahou byť skromný stojí presvedčenie o tom, že len takto možno niečo urobiť s ekologickou krízou.
O tom, že existuje skupina podobne zmýšľajúcich ľudí už pred tridsiatimi rokmi, hovoril americký politológ Roland Inglehart. Ten na základe reprezentatívneho výskumu obyvateľstva v priemyselne vyspelých štátoch dospel k názoru, že v týchto spoločnostiach postupne dochádza k presunu akcentu z materiálnych na nemateriálne potreby. Inglehart túto zmenu, keď čoraz viacerým ľuďom záleží na sebarealizácii, životnom prostredí či humánnejšej spoločnosti, nazval „tichou revolúciou“.
Pekne sa to číta, problémom onoho výskumu však bolo, že „tichá revolúcia“ bola založená len na tom, že ľudia odpovedali na otázky v dotazníku. Ale medzi tým, ako by človek chcel žiť a ako žiť môže, byť podstatný rozdiel.
.len nutné veci
Zmapovať príbehy ľudí, ktorí sa rozhodli zmeniť nielen reči, ale celý život, sa na začiatku deväťdesiatych rokov pokúsila aj česká sociologička Hana Librová. Týchto dobrovoľne skromných opísala v knihe Pestrí a zelení. Najčastejšie išlo o ľudí vo veku 25 – 40 rokov, ktorí mali, prípadne plánovali veľké rodiny, mali nadpriemerné vzdelanie a dávali prednosť životu v malom meste alebo na vidieku.
Skromnosť týchto ľudí nespočívala v tom, že by veľa zarábali a málo míňali. Dôvodom bol ich nízky príjem, pretože dotyční si vybrali radšej prácu, ktorá ich napĺňa. Librová sa napríklad počas výskumu nestretla ani s jednou rodinou, kde by boli zamestnaní obaja rodičia.
Pre dobrovoľne skromné rodiny bolo typické, že odmietali „spotrebu pre spotrebu“, nepodliehali módnym trendom v obliekaní, v ich domovoch bolo nápadné malé množstvo nábytku a elektrických spotrebičov, kým auto vlastnila polovica domácností, bicykle mali všetky. Skromné rodiny sa skromne aj stravovali (ako píše Librová, zjavný bol príklon k starej kuchyni chudobných vrstiev) a veľa potravín si vypestovali sami, väčšinou
nechodili na zahraničné dovolenky a zdržanlivo dokonca hodnotili sexuálnu slobodu.
.stúpajúca spotreba
Lukáš priznáva, že sa pri premýšľaní o vlastnej budúcnosti čiastočne inšpiroval aj spomínanou knihou. Otázkou zostáva, či by sa mu páčili aj závery knihy Vlažní a váhaví, v ktorej Librová opísala skúmané domácnosti po desiatich rokoch.
Jednou z najvýraznejších zmien v živote dobrovoľne skromných rodín bolo, že zatiaľ čo v roku 1992 boli všetky ženy v domácnosti, v roku 2002 už boli zamestnané (iste aj vďaka tomu, že mnohé ich deti už odrástli). Ešte väčšou zmenou bolo, že práve ženy sa zmenili na tvorkyne životného spôsobu rodiny. Zreteľné to podľa Librovej bolo v troch domácnostiach, v ktorých muži začali pochybovať, či je dobrovoľná skromnosť tým najlepším, čo mohli pre svoju rodinu urobiť.
Niektoré zmeny sú však ešte viditeľnejšie. Librová píše: „Sami respondenti a respondentky pripúšťajú, že po tom, ako žena nastúpila do práce a po tom, čo idú ich remeselné či umelecké výrobky na odbyt, už nie sú z hľadiska ekologicky priaznivej šetrnosti a skromnosti takí vzoroví.“ Po desiatich rokoch mali, až na jednu výnimku, auto všetky rodiny. A to aj tí, ktorí sa v roku 1992 o automobiloch vyjadrovali s dešpektom. Okrem všeobecne zdieľaného dôvodu – odľahlého bydliska a nedostatočnej verejnej dopravy – rozhodla u niektorých „skromných“ jedna okolnosť: auto je potrebné na prepravu ich remeselných výrobkov. A nakoniec skromní nepohrdli ani počítačom, mobilným telefónom, bohatším vybavením kuchyne či zahraničnými dovolenkami. Ich deti síce občas ešte zažívali pocit istej vylúčenosti, keď sa so spolužiakmi nemohli rozprávať o televíznych seriáloch, ale už neboli také odlišné ako kedysi.
„Neprispôsobili sa pestrí okolitej spoločnosti?“ pýta sa na konci výskumu Librová. Niektorí nie, ale spotreba väčšiny z nich, hoci stále zostáva pod priemerom, oproti minulosti viditeľne stúpla. Možno to bolo nevyhnutné. Ako píše autorka: „Skromnosť i ekologické cnosti sú ohrozené, keď prídu do domácnosti peniaze.“ Pre ľudí, ktorí by sa chceli vydať touto cestou, to teda neznie veľmi povzbudivo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.