V rozhovore pre TA SR sa nedávno prvýkrát podrobnejšie vyjadril k svojmu zdravotnému stavu a k spôsobu informovania o svojej chorobe: „Boli poskytné verejnosti základné informácie, ktoré poskytnuté byť mali. Treba si však uvedomiť, že zdravie politika nie je nejaký verejný majetok... Ja nemám žiadny dôvod ísť do nejakých detailov.“
Robert Fico sa však v tejto veci mýli. Zdravie vrcholového politika, ktorý má navyše v rukách exekutívu, nie je celkom jeho osobnou záležitosťou.
Prinášame príbehy troch politikov, ktorí v momente, keď prijímali kľúčové rozhodnutia, neboli zdraví a ich zlé rozhodnutia ovplyvňovala aj choroba. A nikto ich nedokázal presvedčiť, aby sa svojej funkcie radšej vzdali. Ani lekári, ktorí v takomto prípade bývajú odstavení. „Vládni pacienti sú často presvedčení o svojej neomylnosti,“ napísali v knižke o chorobách československých prezidentov Zdeňka Psůtková a Zdeněk Vachala. „Patria k mocným tohto sveta, a preto si myslia, že rozumejú všetkému, rozumejú aj medicíne lepšie než lekár sám.“ Obaja pripomínajú aj to, že postavenie oficiálneho vládneho lekára je chúlostivé a táto osoba je medzi niekoľkými mlynskými kameňmi. „Je to jednak pacient sám, jednak jeho rodina, potom vláda, národ, takzvané ‚štátne’ či ‚vyššie’ záujmy a podobne.“
reagan a Kennedy
V Spojených štátoch berú zdravie vrcholových politikov vážne. Už otcovia zakladatelia, ktorí na konci 18. storočia písali ústavu vo Filadelfii, sa obávali toho, že by mladá republika zostala bez výkonnej moci. K prezidentovi teda pridali viceprezidenta, ktorého jedinou úlohou je čakať, či prezident dožije koniec svojho volebného obdobia.
Zdravotný stav kandidátov na prezidenta sa stal legitímnou témou práve bežiacej kampane. Pre európskeho pozorovateľa to môže vyzerať obsesívne, no stále ide o hlavného veliteľa západnej civilizácie.
Posadnutosť kontrolou zdravotného stavu sa do verejného priestoru dostala pre kandidatúru Ronalda Reagana. Niežeby si to bol želal, ale keď v roku 1980 zápasil o Biely dom s úradujúcim demokratom Jimmym Carterom, tiahlo mu na sedemdesiat. Otázka, či nie je na úrad príliš starý, sa tak jeho odporcom ponúkla na zlatom podnose. Predsa len, v Kremli dožíval Brežnev, Sovieti sa angažovali v Afganistane a Amerika bola geopoliticky v defenzíve. Najvyšší veliteľ ozbrojených síl, ktorý rozhodoval aj o použití jadrových zbraní, musel byť prinajmenšom pri zmysloch.
Keď už ako štyridsiaty prezident USA Reagan v roku 1981 prežil atentát, jeho okolie si všimlo, že občas zabúda na mená spolupracovníkov a dôležité udalosti. Dopočul sa to aj jeho demokratický oponent z roku 1984 – Walter Mondale. V roku 1984 v živom televíznom dueli kandidátov moderátor konfrontoval Reagana s otázkou, či už nie je na funkciu prezidenta príliš starý. Ten útok vrátil: „Nebudem robiť z veku otázku tejto kampane. Nebudem zneužívať mladosť a neskúsenosť môjho oponenta na politické účely.“
Po tejto debate sa ho už na vek nikto nespýtal, no Reagan transparentne zverejňoval podrobné lekárske správy.
Naopak, utajovaním svojho zdravotného stavu vynikal prezident John Fitzgerald Kennedy. Mimoriadne nebezpečné to bolo v roku 1962, keď v čase kubánskej krízy išlo nielen o bezpečnosť krajiny, ale celého slobodného sveta. Kennedy bol chronicky chorý už ako senátor. V nemocnici bol viac ako v úrade. Trikrát sa jeho stav zhoršil tak, že dostal posledné pomazanie. Najväčším tajomstvom bola Addisonova choroba a jej rôzne následky a komplikácie. Množstvo liekov, ktoré na ňu a proti chronickým bolestiam musel brať, mu zatemňovali myseľ, vytvárali závislosť narkomana a zvyšovali sexuálne libido tak, že mu v Bielom dome neprekážala ani milenka, ktorá bola elitnou východonemeckou špiónkou. Jeden z jeho doktorov poznamenal, že keby naordinoval rovnakú dennú dávku liekov obyčajnému dôstojníkovi letectva, podľa predpisov nebude môcť hovoriť s pilotmi ani len cez vysielačku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.