Je to síce len špekulácia, ale skúsme o nej pohovoriť. V niečom bude slovenská žurnalistika v nasledujúcom období Ficovej vlády pripomínať tú ruskú. Aj na Slovensku zrejme vzrastie spoločenský význam tlače a internetu ako nosičov žurnalistiky, ktorá má ešte ambíciu kontrolovať vládu, prinášať investigatívne témy a usvedčovať mocných z mnohých zlyhaní.
Slovenské televízie už zlyhávajú nielen v politických diskusiách, ale aj v objektivite či relevantnosti svojho spravodajstva. Komerčné televízie sú čoraz zábavnejšie a čoraz nepodstatnejšie pre politický život krajiny a formovanie kvalifikovaného názoru občana. To im ešte nemusíme veľmi vyčítať, ale istú spoločenskú zodpovednosť by mohli prejaviť aspoň tým, že by odmietli popularizovať politikov typu Slota či Harabin. Verejnoprávna televízia je čoraz obskúrnejšia. Pre jej manažment je už najdôležitejšou a hádam aj jedinou úlohou udržať tento kolos pri živote, teda zohnať preň ďalšie peniaze zo štátnej kasy. Väčšie ambície tu už ani nie sú.
Televízie teda nemajú záujem byť akýmsi „strážnym psom demokracie“, a majú na to viacero dôvodov. Sú tu peoplemetre, a tie citlivo zaznamenávajú, že „obyčajný divák“ sa už večer pri televízore nechce zaťažovať nejakými spletitými kauzami, pri ktorých politici čosi ukradli alebo občana iba bohapusto podviedli. Chce svoje paneláky, mafiánske historky, ordinácie či nejaké insitné talenty, pri ktorom mu zvlhnú unavené oči. Ak televízny divák chce angažovaného novinára, tak skôr ako pomocníka pri rôznych občianskych sporoch, kde sa postihnutý občan dobýja k spravodlivosti s kamerou vplyvnej televízie za chrbtom. A potom možno ešte privíta, keď televízia investigatívne pátra po tom, ako má zariadený byt najpopulárnejšia herečka.
Ale televízie majú aj iné dôvody na to, aby prenechali politické kauzy a náročnejšiu investigatívu tlačenej konkurencii. V nasledujúcich rokoch sa bude radikálne meniť televízny trh, digitalizácia zmení podmienky pre jednotlivých hráčov, a štát má stále silný vplyv na výslednú podobu televízneho biznisu. Tváriť sa, že sú tu celkom nezávislé regulačné orgány (licenčná rada, Telekomunikačný úrad...), je pri Ficovi čoraz ťažšie.
Takže, televízie škrtnime – ostáva tlač, najmä denníky a občas sa pridajú týždenníky. Denníky SME, Pravda, Hospodárske noviny, Plus jeden deň sú od vládnej moci nezávislejšie ako elektronické médiá. Tlač už dávno nie je odkázaná na štátne tlačiarne ani na reklamu od štátnych orgánov a firiem. Nemeckí, britskí, českí či slovenskí majitelia denníkov sú navyše protrhovo orientovaní podnikatelia, ktorí nemajú sympatie s ľavičiarskymi zásahmi do ekonomiky. Otázne je, do akej miery im bude vyhovovať ostrý konflikt s mocou, a či o takéto vyhranenie bude stáť aj čitateľ. Tento problém bude mať najmä Pravda. Vlani sa aj svojím formátom zmenila na akýsi ľudový denník so silným dôrazom na praktické informácie, ktoré čitateľ zužitkuje vo svojom každodennom živote.
Nepriateľom silnej nezávislej tlače sú dnes skôr čitatelia, ktorí čoraz menej kupujú tlačené médiá nebulvárneho rázu. Časť čitateľov sa natrvalo presunula k bulváru, časť na internet. Aspoň o túto časť stojí zabojovať. Vydavatelia tlače preto výrazne posilňujú svoje internetové stránky. V tomto smere je výrazne popredu denník SME, ktorý má aj vlastné videosprávy, videokomentáre, videoreportáže či politické diskusie. Na internete sa črtá možnosť relevantnej alternatívy za čoraz zábavnejšie komerčné televízie a za čoraz menej dôležitú verejnoprávnu televíziu.
Slovenské televízie už zlyhávajú nielen v politických diskusiách, ale aj v objektivite či relevantnosti svojho spravodajstva. Komerčné televízie sú čoraz zábavnejšie a čoraz nepodstatnejšie pre politický život krajiny a formovanie kvalifikovaného názoru občana. To im ešte nemusíme veľmi vyčítať, ale istú spoločenskú zodpovednosť by mohli prejaviť aspoň tým, že by odmietli popularizovať politikov typu Slota či Harabin. Verejnoprávna televízia je čoraz obskúrnejšia. Pre jej manažment je už najdôležitejšou a hádam aj jedinou úlohou udržať tento kolos pri živote, teda zohnať preň ďalšie peniaze zo štátnej kasy. Väčšie ambície tu už ani nie sú.
Televízie teda nemajú záujem byť akýmsi „strážnym psom demokracie“, a majú na to viacero dôvodov. Sú tu peoplemetre, a tie citlivo zaznamenávajú, že „obyčajný divák“ sa už večer pri televízore nechce zaťažovať nejakými spletitými kauzami, pri ktorých politici čosi ukradli alebo občana iba bohapusto podviedli. Chce svoje paneláky, mafiánske historky, ordinácie či nejaké insitné talenty, pri ktorom mu zvlhnú unavené oči. Ak televízny divák chce angažovaného novinára, tak skôr ako pomocníka pri rôznych občianskych sporoch, kde sa postihnutý občan dobýja k spravodlivosti s kamerou vplyvnej televízie za chrbtom. A potom možno ešte privíta, keď televízia investigatívne pátra po tom, ako má zariadený byt najpopulárnejšia herečka.
Ale televízie majú aj iné dôvody na to, aby prenechali politické kauzy a náročnejšiu investigatívu tlačenej konkurencii. V nasledujúcich rokoch sa bude radikálne meniť televízny trh, digitalizácia zmení podmienky pre jednotlivých hráčov, a štát má stále silný vplyv na výslednú podobu televízneho biznisu. Tváriť sa, že sú tu celkom nezávislé regulačné orgány (licenčná rada, Telekomunikačný úrad...), je pri Ficovi čoraz ťažšie.
Takže, televízie škrtnime – ostáva tlač, najmä denníky a občas sa pridajú týždenníky. Denníky SME, Pravda, Hospodárske noviny, Plus jeden deň sú od vládnej moci nezávislejšie ako elektronické médiá. Tlač už dávno nie je odkázaná na štátne tlačiarne ani na reklamu od štátnych orgánov a firiem. Nemeckí, britskí, českí či slovenskí majitelia denníkov sú navyše protrhovo orientovaní podnikatelia, ktorí nemajú sympatie s ľavičiarskymi zásahmi do ekonomiky. Otázne je, do akej miery im bude vyhovovať ostrý konflikt s mocou, a či o takéto vyhranenie bude stáť aj čitateľ. Tento problém bude mať najmä Pravda. Vlani sa aj svojím formátom zmenila na akýsi ľudový denník so silným dôrazom na praktické informácie, ktoré čitateľ zužitkuje vo svojom každodennom živote.
Nepriateľom silnej nezávislej tlače sú dnes skôr čitatelia, ktorí čoraz menej kupujú tlačené médiá nebulvárneho rázu. Časť čitateľov sa natrvalo presunula k bulváru, časť na internet. Aspoň o túto časť stojí zabojovať. Vydavatelia tlače preto výrazne posilňujú svoje internetové stránky. V tomto smere je výrazne popredu denník SME, ktorý má aj vlastné videosprávy, videokomentáre, videoreportáže či politické diskusie. Na internete sa črtá možnosť relevantnej alternatívy za čoraz zábavnejšie komerčné televízie a za čoraz menej dôležitú verejnoprávnu televíziu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.