Na jar 2008 stál ruský prezident Vladimír Putin na vrchole sveta. Ceny ropy a plynu dosahovali raketových výšok a príjmy z ich vývozu prúdili do pokladnice Kremľa. Kedysi silná ruská armáda, ktorá po páde komunizmu v roku 1991 skolabovala, sa budovala nanovo.
A Putinom vybraný nástupca Dmitrij Medvedev sa dostal k moci, zatiaľ čo sám Putin sa uspokojil s funkciou premiéra.
Spojené štáty boli navyše pre špičkového politika, ktorý má zálusk na globálne vedenie, dokonalým proťajškom. Nesúdržná zahraničná politika Bushovej administratívy totiž zahŕňala i plán vybudovať v Poľsku a Českej republike protiraketový štít, čo Putinovi umožnilo oživiť rozdeľovanie Európy na starú a novú, ktoré sa začalo vojnou v Iraku a zjavne zvýšilo vplyv Ruska na tento kontinent.
Zdanlivé vojenské oživenie Ruska navyše zohralo rolu pri povzbudení domácej ekonomiky. Predaj zbraní v hodnote blížiacej sa 8 miliardám dolárov znovu na globálnej úrovni konkuroval Veľkej Británii a USA a zásielky ruských zbraní putovali takmer do 80 krajín vrátane Venezuely, Číny, Indie, Alžírska, Iránu, Malajzie a Srbska. Tieto zákazky boli pri tom často úzko spojené s Putinovou zahraničnou asertivitou a ruská armáda cvičila na mnohých miestach vôbec prvýkrát – napríklad vo Venezuele, kde akoby sa pripravovala na ďalšiu kubánsku raketovú krízu, pričom Hugo Chávez sa zhostil roly Fidela Castra.
Veci sa javili tak dobre, že Rusko náhle zistilo, že možno vôbec prvýkrát od raných dôb sovietskej éry skutočne disponuje akousi „mäkkou silou“. Prvýkrát to vyšlo najavo, keď Medzinárodný olympijský výbor prisúdil organizovanie zimných olympijských hier v roku 2014 čiernomorskému letovisku Soči. V roku 2007 oslovil Putin MOV (v angličtine) a presvedčivo tvrdil, že hry „zohrajú významnú rolu v budúcnosti Ruska. Pomôžu pri transformácii Ruska, ako mladej demokracie.“
V máji 2008 porazilo Rusko vo finále majstrovstva sveta v hokeji Kanadu a získalo titul. V júni takmer vyhralo futbalové majstrovstvá Európy, keď v semifinále podľahlo Španielsku. Nasledovala hudobná súťaž Eurovízia, každoročné súperenie (len zriedkakedy prvotriednych) európskych popových spevákov, kde Rus Dima Bilan získal prvú cenu za hudobný klip „Believe“. Pomohlo to oživiť aj pocit národej hrdosti, ktorý sa z Kremľa rozšíril do ulíc.
Rusi majú vo zvyku reagovať na dobré i zlé udalosti čiernym humorom a ani udalosti roku 2008 neboli výnimkou. Jeden vtip pekne vystihuje nadutú pýchu Putina i jeho kremeľských spojencov: Putin a Medvedev v ňom diskutujú o svojom čerstvo nadobudnutom pocite nepremožiteľnosti. „Eurovízia, hokej, futbal, hladké odovzdanie prezidentského úradu – tomu hovorím šťastná séria,“ mudruje Medvedev. „Iste, je čas rozpútať tretiu svetovú vojnu,“ rozplýva sa Putin. Pýcha však ako obyčajne predchádza pád.
Tento pád sa začal udalosťou, ktorú Putin vnímal ako obrovský triumf – jeho augustovou bleskovou vojnou proti Gruzínsku. Áno, Kremľu sa podarilo rozmetať na kusy nádej nafúkaného Michaila Saakašviliho na opätovné zjednotenie svojej krajiny silou. Svet však vnímal útok Ruska proti takému malému protivníkovi ako snahu gangsterského štátu získať späť stratené impérium.
Všetky istoty v Európe po studenej vojne sa rozplynuli a spolu s nimi aj Putinova povesť spoľahlivého správcu ruskej ekonomiky. Kapitál začal odtekať z krajiny, čo by možno nemalo taký význam, keby v septembri nebola skolabovala svetová ekonomika. To sa však stalo a spolu s ňou skolabovala aj ekonomika ruská.
Rezervy, ktoré Rusko nahromadilo počas niekoľkých rokov ropného boomu, sa začali navždy rozplývať. A vzhľadom na kolaps cien ropy nebude tento zdroj príjmov hneď tak doplnený. To by sa mohlo ukázať ako zničujúce, pretože všetky fiškálne predpoklady Ruska boli založené na niekoľko rokov pretrvávajúcich vysokých cenách ropy.
Putin sa snaží zažehnať krízu utrácaním. Toto úsilie však pravdepodobne nebude stačiť, pretože ťažkopádnej a štátom ovládanej ekonomike – s bývalými agentmi KGB usadenými vo vrcholových funkciách väčšiny štátnych spoločností – chýba pružnosť i dostatočná diverzifikácia, aby sa rýchlo zotavila.
Vzhľadom na fakt, že medzi Východom a Západom panuje najväčšia nevraživosť od konca studenej vojny, navyše obchodní partneri Ruska dychtivo hľadajú iné možnosti, čo môže znamenať, že Putin poškodil aj dlhodobé vyhliadky Ruska na zotavenie ťahané exportom.
Vojna v Gruzínsku pritom nepopudila iba Západ, ale aj Čínu, ktorá má kľúčový strategický záujem na udržaní geostrategického usporiadania nastaveného po skončení studenej vojny. Čína skrátka nestojí o to, vidieť na svojich hraniciach obnovenie Sovietskeho sväzu.
Okrem znepriatelenia Číny odhalila vojna v Gruzínsku aj lživosť vojenského prezbrojenia Ruska. Iste, ruská armáda by mohla rozdrviť Gruzínsko i väčšinu svojich niekdajších sovietskych susedov, ale jej výkon v Gruzínsku ukazuje, že zostáva rovnako nemotorným a zle motivovaným kolosom, akým bola v 90. rokoch.
V čele Ameriky už nebude stáť prezident, na ktorého celý svet nadával, a Putin tak stratil jeden z kľúčových nástrojov, ktorý mu pomáhal vylepšovať medzinárodné postavenie Ruska. Pichať Busha do oka bola vec, ktorú veľa ľudí, najmä v Európe, vítalo. Keď však Medvedev deň po amerických prezidentských voľbách privítal elegantného a obľúbeného novozvoleného prezidenta Baracka Obamu hrozbami vybudovania raketových základní na európskych hraniciach, znovu tým pred svetom odhalil neohrabané metódy Kremľa.
Autorka vyučuje medzinárodné vzťahy na New School University a pôsobí ako vysokopostavená členka Svetového politického inštitútu v New Yorku. Je autorka knihy Imagining Nabokov: Russia Between Art and Politics (Ako si predstaviť Nabokova: Rusko medzi umením a politikou).
A Putinom vybraný nástupca Dmitrij Medvedev sa dostal k moci, zatiaľ čo sám Putin sa uspokojil s funkciou premiéra.
Spojené štáty boli navyše pre špičkového politika, ktorý má zálusk na globálne vedenie, dokonalým proťajškom. Nesúdržná zahraničná politika Bushovej administratívy totiž zahŕňala i plán vybudovať v Poľsku a Českej republike protiraketový štít, čo Putinovi umožnilo oživiť rozdeľovanie Európy na starú a novú, ktoré sa začalo vojnou v Iraku a zjavne zvýšilo vplyv Ruska na tento kontinent.
Zdanlivé vojenské oživenie Ruska navyše zohralo rolu pri povzbudení domácej ekonomiky. Predaj zbraní v hodnote blížiacej sa 8 miliardám dolárov znovu na globálnej úrovni konkuroval Veľkej Británii a USA a zásielky ruských zbraní putovali takmer do 80 krajín vrátane Venezuely, Číny, Indie, Alžírska, Iránu, Malajzie a Srbska. Tieto zákazky boli pri tom často úzko spojené s Putinovou zahraničnou asertivitou a ruská armáda cvičila na mnohých miestach vôbec prvýkrát – napríklad vo Venezuele, kde akoby sa pripravovala na ďalšiu kubánsku raketovú krízu, pričom Hugo Chávez sa zhostil roly Fidela Castra.
Veci sa javili tak dobre, že Rusko náhle zistilo, že možno vôbec prvýkrát od raných dôb sovietskej éry skutočne disponuje akousi „mäkkou silou“. Prvýkrát to vyšlo najavo, keď Medzinárodný olympijský výbor prisúdil organizovanie zimných olympijských hier v roku 2014 čiernomorskému letovisku Soči. V roku 2007 oslovil Putin MOV (v angličtine) a presvedčivo tvrdil, že hry „zohrajú významnú rolu v budúcnosti Ruska. Pomôžu pri transformácii Ruska, ako mladej demokracie.“
V máji 2008 porazilo Rusko vo finále majstrovstva sveta v hokeji Kanadu a získalo titul. V júni takmer vyhralo futbalové majstrovstvá Európy, keď v semifinále podľahlo Španielsku. Nasledovala hudobná súťaž Eurovízia, každoročné súperenie (len zriedkakedy prvotriednych) európskych popových spevákov, kde Rus Dima Bilan získal prvú cenu za hudobný klip „Believe“. Pomohlo to oživiť aj pocit národej hrdosti, ktorý sa z Kremľa rozšíril do ulíc.
Rusi majú vo zvyku reagovať na dobré i zlé udalosti čiernym humorom a ani udalosti roku 2008 neboli výnimkou. Jeden vtip pekne vystihuje nadutú pýchu Putina i jeho kremeľských spojencov: Putin a Medvedev v ňom diskutujú o svojom čerstvo nadobudnutom pocite nepremožiteľnosti. „Eurovízia, hokej, futbal, hladké odovzdanie prezidentského úradu – tomu hovorím šťastná séria,“ mudruje Medvedev. „Iste, je čas rozpútať tretiu svetovú vojnu,“ rozplýva sa Putin. Pýcha však ako obyčajne predchádza pád.
Tento pád sa začal udalosťou, ktorú Putin vnímal ako obrovský triumf – jeho augustovou bleskovou vojnou proti Gruzínsku. Áno, Kremľu sa podarilo rozmetať na kusy nádej nafúkaného Michaila Saakašviliho na opätovné zjednotenie svojej krajiny silou. Svet však vnímal útok Ruska proti takému malému protivníkovi ako snahu gangsterského štátu získať späť stratené impérium.
Všetky istoty v Európe po studenej vojne sa rozplynuli a spolu s nimi aj Putinova povesť spoľahlivého správcu ruskej ekonomiky. Kapitál začal odtekať z krajiny, čo by možno nemalo taký význam, keby v septembri nebola skolabovala svetová ekonomika. To sa však stalo a spolu s ňou skolabovala aj ekonomika ruská.
Rezervy, ktoré Rusko nahromadilo počas niekoľkých rokov ropného boomu, sa začali navždy rozplývať. A vzhľadom na kolaps cien ropy nebude tento zdroj príjmov hneď tak doplnený. To by sa mohlo ukázať ako zničujúce, pretože všetky fiškálne predpoklady Ruska boli založené na niekoľko rokov pretrvávajúcich vysokých cenách ropy.
Putin sa snaží zažehnať krízu utrácaním. Toto úsilie však pravdepodobne nebude stačiť, pretože ťažkopádnej a štátom ovládanej ekonomike – s bývalými agentmi KGB usadenými vo vrcholových funkciách väčšiny štátnych spoločností – chýba pružnosť i dostatočná diverzifikácia, aby sa rýchlo zotavila.
Vzhľadom na fakt, že medzi Východom a Západom panuje najväčšia nevraživosť od konca studenej vojny, navyše obchodní partneri Ruska dychtivo hľadajú iné možnosti, čo môže znamenať, že Putin poškodil aj dlhodobé vyhliadky Ruska na zotavenie ťahané exportom.
Vojna v Gruzínsku pritom nepopudila iba Západ, ale aj Čínu, ktorá má kľúčový strategický záujem na udržaní geostrategického usporiadania nastaveného po skončení studenej vojny. Čína skrátka nestojí o to, vidieť na svojich hraniciach obnovenie Sovietskeho sväzu.
Okrem znepriatelenia Číny odhalila vojna v Gruzínsku aj lživosť vojenského prezbrojenia Ruska. Iste, ruská armáda by mohla rozdrviť Gruzínsko i väčšinu svojich niekdajších sovietskych susedov, ale jej výkon v Gruzínsku ukazuje, že zostáva rovnako nemotorným a zle motivovaným kolosom, akým bola v 90. rokoch.
V čele Ameriky už nebude stáť prezident, na ktorého celý svet nadával, a Putin tak stratil jeden z kľúčových nástrojov, ktorý mu pomáhal vylepšovať medzinárodné postavenie Ruska. Pichať Busha do oka bola vec, ktorú veľa ľudí, najmä v Európe, vítalo. Keď však Medvedev deň po amerických prezidentských voľbách privítal elegantného a obľúbeného novozvoleného prezidenta Baracka Obamu hrozbami vybudovania raketových základní na európskych hraniciach, znovu tým pred svetom odhalil neohrabané metódy Kremľa.
Autorka vyučuje medzinárodné vzťahy na New School University a pôsobí ako vysokopostavená členka Svetového politického inštitútu v New Yorku. Je autorka knihy Imagining Nabokov: Russia Between Art and Politics (Ako si predstaviť Nabokova: Rusko medzi umením a politikou).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.