V Slovenskej národnej galérii prebieha veľká výstava Druhá ruská avantgarda – nonkonformisti zo zbierky Bar-Gera, ktorej kurátorkou je Katarína Bajcurová. Táto dôležitá výstava je pohľadom do fascinujúceho prostredia ruskej nezávislej umeleckej scény z doby komunizmu.
Keďže aj ináč pomerne dobre informovaný slovenský návštevník galérií vie o tejto scéne veľmi málo, rozhodli sme sa venovať jej priestor v dvoch po sebe idúcich vydaniach .týždňa.
Dejiny Ruska sú plné tragických zvratov, sebazničujúca sila však vie, paradoxne, národ posilniť a pretransformovať sa do pozitívnej energie. Rusi ako jeden z najväčších a zároveň aj najmladších národov Európy sa vyznačujú neuveriteľnou absorpčnou schopnosťou, silnou túžbou čo najskôr dobehnúť a predbehnúť staršie a kultúrnejšie národy. Vďaka tejto vlastnosti vedia byť neuveriteľne otvorení a dychtivo vstrebávať hodnoty svetovej kultúry. No na druhej strane, v tom istom národe existujú aj sily, ktoré akoby sa obávali rýchleho rastu, pôsobia spomaľujúco a v istých obdobiach prispievajú k izolácii krajiny, k takmer hermetickej uzavretosti, v rámci ktorej sa pokúšajú o vytvorenie osobitého funkčného systému s osobitou hierarchiou hodnôt. Žiadny systém susediaci s inými rôznorodými systémami však nemôže existovať ako totálne uzavretý priestor. Svet akéhokoľvek národa nemôže existovať v izolácii. V jeho vnútri okamžite začína pracovať pud sebazáchovy, strach z degenerácie, zániku. Vnikajú a silnejú alternatívne subkultúry, ktoré pôsobia v uzavretom priestore odstredivo, t. j. konfrontačne voči izolovanosti a ústretovo, prijímajúco voči vonkajšiemu svetu. Národ sa môže rozvíjať a existovať prirodzene a plnohodnotne len ako jednota pestrosti, a nie ako jednoliata a úplne jednofarebná masa.
.verejný realizmus
Príkladom nevídanej otvorenosti ruskej kultúry je ruská moderna konca 19. a začiatku 20. storočia. V rámci nej ruská kultúra absorbovala veľa zo sveta a následne mu vrátila široké pestrofarebné spektrum vplyvov obohatené bezbrehým hľadaním, odvážnym experimentovaním a predapokalyptickou predtuchou konca a začiatku. Októbrová revolúcia roku 1917, ako naplnenie tejto predtuchy, znamenala koniec starého sveta, ktorý konečne dosiahol naplnenie ideálnej predstavy otvorenosti, a začiatok nového sveta ako realizácie radikálnych túžob avantgardy. Prvé roky boľševickej moci síce naznačovali pluralistický vývoj kultúry a ešte takmer do konca dvadsiatych rokov mohlo paralelne existovať umenie v službách štátu a umenie nezávislé, ktoré už v druhej polovici 20. rokov čoraz viac podliehalo tematickej cenzúre, ale ktorému zatiaľ v rámci postupne sa uzatvárajúceho štátu bola ponechaná estetická sloboda. Od začiatku 30. rokov sa súbežne s kolektivizáciou v poľnohospodárstve presadila aj kolektivizácia v umení. Vznikol socialistický realizmus, ktorý síce mal byť teoreticky syntézou všetkého najlepšieho a najpokrokovejšieho v ruskej kultúre, počnúc ikonopisnou tradíciou a končiac avantgardným hnutím, v praxi však znamenal koniec rôznorodosti koncepcií a stratégií takých typických ešte pre 20. roky, koniec experimentu, koniec individualizmu a slobody tvorby. Socialistický štát sa stal totálne uzavretým systémom, ktorý si podriadil všetok kultúrny život a stal sa jeho jediným zákazníkom a mecenášom.
Umenie malo prostredníctvom jedinej tvorivej metódy socialistického realizmu slúžiť naplneniu totalitnej a izolacionistickej stratégie štátu. V 30. rokoch si v podstate úplne uzavretý štát tematicky a už aj esteticky podriadil celý umelecký život v krajine. Každého, kto nezabudol na predchádzajúce obdobie a nechcel sa prispôsobiť, buď fyzicky zlikvidoval, alebo odsúdil na verejné nebytie. Ku koncu tridsiatych rokov bola v ruskom kultúrnom živote zlikvidovaná akákoľvek alternatíva.
.súkromné alternatívy
Povojnový vývoj v Rusku však ukázal, že tí, čo boli odsunutí na okraj spoločnosti, si zvolili cestu tichej opozície, zmenili priestor verejný a súkromný. Avantgardné umenie tak aj naďalej mohlo pretrvávať v totálne uzavretom systéme vďaka privátnym formám existencie – v bytoch jednotlivých umelcov, zberateľov a podobne. Takáto tichá, ilegálna alternatíva zachovávala pamäť na predchádzajúce explozívne, anarchisticky tvorivé obdobie. Tu sa vytvorili základy formovania nonkonformistického hnutia 50. – 60. rokov. Chvíľa chruščovovského „odmäku“, ktorá nastala po Stalinovej smrti roku 1953, vzbudila nádej na slobodu, oživila túžbu po rôznorodosti, po vzkriesení takmer prerušenej modernistickej a avantgardistickej tradície 10. – 20. rokov. Chruščovovský liberalizmus však mal svoje hranice. Štát si aj naďalej zachoval privilégium kontrolóra a regulátora umeleckého života.
Prvé nezávislé umelecké skupiny začali vznikať koncom 50. rokov. Vytvárali sa okolo významných osobností. Tak sa okolo básnika a maliara Jevgenija Kropivnického, predstaviteľa avantgardných tradícií 20. – 30. rokov, začala formovať jedna z prvých nonkonformistických skupín, ktorá dostala názov Lianozovská škola podľa miesta stretnutí na okraji Moskvy v Lianozove, u maliara Oskara Rabina. Do kruhu Lianozovskej školy patrili takí významní predstavitelia výtvarnej, ako aj literárnej alternatívy ako Vladimír Nemuchin, Oskar Rabin, Lidija Masterkovová, Nikolaj Večtomov, básnici Igor Cholin, Genrich Sapgir, Vsevolod Nekrasov, Jan Satunovskij. Blízkymi priateľmi „lianozovcov“ boli ďalší neskôr významní predstavitelia alternatívnej kultúry Anatolij Zverev, Vladimír Jakovlev, Oleg Celkov, Dmitrij Krasnopevcev a ďalší. Toto bol prvý nezávislý ostrov nonkonformného umenia. Obyčajný byt na periférii sa stal galériou nezávislého umenia, centrom slobodných diskusií, návštevníkmi a diskutujúcimi boli blízki priatelia, nie anonymná masa; hosťami týchto stretnutí boli často aj cudzinci (predovšetkým ľudia z diplomatických služieb), a tak sa postupne ruské nezávislé umenie dostávalo aj za hranice krajiny. Ďalším združením nonkonformistických umelcov bol Stretenský bulvár, kruh výtvarných umelcov vznikol okolo Jula Soostera, ktorý mal za sebou skúsenosti zo stalinovských lágrov, členovia združenia Iľja Kabakov, Viktor Pivovarov, Vladimir Jankilevskij vďaka Soosterovi prešli vplyvom poetiky surrealizmu a neskôr sa stali zakladateľmi ruského konceptualizmu.
.spojení priateľstvom
Napriek tomu, že sa nonkonformistické zoskupenia konca 50. a začiatku 60. rokov hlásili k avantgardnému hnutiu 10. a 20. rokov, vznikali nie podľa príslušnosti k smeru, metóde alebo forme zobrazovania, ale spájalo ich predovšetkým priateľstvo a vzájomná akceptácia každého z nich ako samostatnej, plnohodnotnej tvorivej osobnosti idúcej svojou cestou. Spájalo ich aj neprijatie jedinej obmedzujúcej a obmedzenej zobrazovacej metódy socialistického realizmu ako totalitného a bezalternatívneho fenoménu. V rámci formujúceho sa undergroundu bol umelec oslobodený od zásahov štátnej moci, od cenzúry, od potreby prispôsobovať sa. „Oslobodenie kultúry od štátneho diktátu v rámci undergroundu,“ napísal významný básnik, kritik a organizátor paralelnej leningradskej kultúry Viktor Krivulin, „sa realizovalo dvoma smermi: 1. návratom k bodu, kde štát začal zasahovať do procesu evolúcie štýlov a umeleckých foriem (20. roky), 2. obnovením kontaktov so západnou kultúrou.“ Krátke obdobie „odmäku“ aspoň čiastočne vytvorilo podmienky na realizáciu týchto predpokladov. Práve v kruhu neoficiálneho umenia po istej pauze dochádza k znovuzrodeniu tradície ruskej avantgardy; na druhej strane dochádza aj k prvým stretnutiam so západným umením. Významným medzníkom sa stal VI. svetový festival mládeže a študentstva v Moskve v roku 1957 a tiež výstavy amerického a francúzskeho abstraktného umenia, ktoré sa tu koncom päťdesiatych rokov konali.
(pokračovanie v .týždni 2/2009)
Autor je básnik a prekladateľ.
Keďže aj ináč pomerne dobre informovaný slovenský návštevník galérií vie o tejto scéne veľmi málo, rozhodli sme sa venovať jej priestor v dvoch po sebe idúcich vydaniach .týždňa.
Dejiny Ruska sú plné tragických zvratov, sebazničujúca sila však vie, paradoxne, národ posilniť a pretransformovať sa do pozitívnej energie. Rusi ako jeden z najväčších a zároveň aj najmladších národov Európy sa vyznačujú neuveriteľnou absorpčnou schopnosťou, silnou túžbou čo najskôr dobehnúť a predbehnúť staršie a kultúrnejšie národy. Vďaka tejto vlastnosti vedia byť neuveriteľne otvorení a dychtivo vstrebávať hodnoty svetovej kultúry. No na druhej strane, v tom istom národe existujú aj sily, ktoré akoby sa obávali rýchleho rastu, pôsobia spomaľujúco a v istých obdobiach prispievajú k izolácii krajiny, k takmer hermetickej uzavretosti, v rámci ktorej sa pokúšajú o vytvorenie osobitého funkčného systému s osobitou hierarchiou hodnôt. Žiadny systém susediaci s inými rôznorodými systémami však nemôže existovať ako totálne uzavretý priestor. Svet akéhokoľvek národa nemôže existovať v izolácii. V jeho vnútri okamžite začína pracovať pud sebazáchovy, strach z degenerácie, zániku. Vnikajú a silnejú alternatívne subkultúry, ktoré pôsobia v uzavretom priestore odstredivo, t. j. konfrontačne voči izolovanosti a ústretovo, prijímajúco voči vonkajšiemu svetu. Národ sa môže rozvíjať a existovať prirodzene a plnohodnotne len ako jednota pestrosti, a nie ako jednoliata a úplne jednofarebná masa.
.verejný realizmus
Príkladom nevídanej otvorenosti ruskej kultúry je ruská moderna konca 19. a začiatku 20. storočia. V rámci nej ruská kultúra absorbovala veľa zo sveta a následne mu vrátila široké pestrofarebné spektrum vplyvov obohatené bezbrehým hľadaním, odvážnym experimentovaním a predapokalyptickou predtuchou konca a začiatku. Októbrová revolúcia roku 1917, ako naplnenie tejto predtuchy, znamenala koniec starého sveta, ktorý konečne dosiahol naplnenie ideálnej predstavy otvorenosti, a začiatok nového sveta ako realizácie radikálnych túžob avantgardy. Prvé roky boľševickej moci síce naznačovali pluralistický vývoj kultúry a ešte takmer do konca dvadsiatych rokov mohlo paralelne existovať umenie v službách štátu a umenie nezávislé, ktoré už v druhej polovici 20. rokov čoraz viac podliehalo tematickej cenzúre, ale ktorému zatiaľ v rámci postupne sa uzatvárajúceho štátu bola ponechaná estetická sloboda. Od začiatku 30. rokov sa súbežne s kolektivizáciou v poľnohospodárstve presadila aj kolektivizácia v umení. Vznikol socialistický realizmus, ktorý síce mal byť teoreticky syntézou všetkého najlepšieho a najpokrokovejšieho v ruskej kultúre, počnúc ikonopisnou tradíciou a končiac avantgardným hnutím, v praxi však znamenal koniec rôznorodosti koncepcií a stratégií takých typických ešte pre 20. roky, koniec experimentu, koniec individualizmu a slobody tvorby. Socialistický štát sa stal totálne uzavretým systémom, ktorý si podriadil všetok kultúrny život a stal sa jeho jediným zákazníkom a mecenášom.
Umenie malo prostredníctvom jedinej tvorivej metódy socialistického realizmu slúžiť naplneniu totalitnej a izolacionistickej stratégie štátu. V 30. rokoch si v podstate úplne uzavretý štát tematicky a už aj esteticky podriadil celý umelecký život v krajine. Každého, kto nezabudol na predchádzajúce obdobie a nechcel sa prispôsobiť, buď fyzicky zlikvidoval, alebo odsúdil na verejné nebytie. Ku koncu tridsiatych rokov bola v ruskom kultúrnom živote zlikvidovaná akákoľvek alternatíva.
.súkromné alternatívy
Povojnový vývoj v Rusku však ukázal, že tí, čo boli odsunutí na okraj spoločnosti, si zvolili cestu tichej opozície, zmenili priestor verejný a súkromný. Avantgardné umenie tak aj naďalej mohlo pretrvávať v totálne uzavretom systéme vďaka privátnym formám existencie – v bytoch jednotlivých umelcov, zberateľov a podobne. Takáto tichá, ilegálna alternatíva zachovávala pamäť na predchádzajúce explozívne, anarchisticky tvorivé obdobie. Tu sa vytvorili základy formovania nonkonformistického hnutia 50. – 60. rokov. Chvíľa chruščovovského „odmäku“, ktorá nastala po Stalinovej smrti roku 1953, vzbudila nádej na slobodu, oživila túžbu po rôznorodosti, po vzkriesení takmer prerušenej modernistickej a avantgardistickej tradície 10. – 20. rokov. Chruščovovský liberalizmus však mal svoje hranice. Štát si aj naďalej zachoval privilégium kontrolóra a regulátora umeleckého života.
Prvé nezávislé umelecké skupiny začali vznikať koncom 50. rokov. Vytvárali sa okolo významných osobností. Tak sa okolo básnika a maliara Jevgenija Kropivnického, predstaviteľa avantgardných tradícií 20. – 30. rokov, začala formovať jedna z prvých nonkonformistických skupín, ktorá dostala názov Lianozovská škola podľa miesta stretnutí na okraji Moskvy v Lianozove, u maliara Oskara Rabina. Do kruhu Lianozovskej školy patrili takí významní predstavitelia výtvarnej, ako aj literárnej alternatívy ako Vladimír Nemuchin, Oskar Rabin, Lidija Masterkovová, Nikolaj Večtomov, básnici Igor Cholin, Genrich Sapgir, Vsevolod Nekrasov, Jan Satunovskij. Blízkymi priateľmi „lianozovcov“ boli ďalší neskôr významní predstavitelia alternatívnej kultúry Anatolij Zverev, Vladimír Jakovlev, Oleg Celkov, Dmitrij Krasnopevcev a ďalší. Toto bol prvý nezávislý ostrov nonkonformného umenia. Obyčajný byt na periférii sa stal galériou nezávislého umenia, centrom slobodných diskusií, návštevníkmi a diskutujúcimi boli blízki priatelia, nie anonymná masa; hosťami týchto stretnutí boli často aj cudzinci (predovšetkým ľudia z diplomatických služieb), a tak sa postupne ruské nezávislé umenie dostávalo aj za hranice krajiny. Ďalším združením nonkonformistických umelcov bol Stretenský bulvár, kruh výtvarných umelcov vznikol okolo Jula Soostera, ktorý mal za sebou skúsenosti zo stalinovských lágrov, členovia združenia Iľja Kabakov, Viktor Pivovarov, Vladimir Jankilevskij vďaka Soosterovi prešli vplyvom poetiky surrealizmu a neskôr sa stali zakladateľmi ruského konceptualizmu.
.spojení priateľstvom
Napriek tomu, že sa nonkonformistické zoskupenia konca 50. a začiatku 60. rokov hlásili k avantgardnému hnutiu 10. a 20. rokov, vznikali nie podľa príslušnosti k smeru, metóde alebo forme zobrazovania, ale spájalo ich predovšetkým priateľstvo a vzájomná akceptácia každého z nich ako samostatnej, plnohodnotnej tvorivej osobnosti idúcej svojou cestou. Spájalo ich aj neprijatie jedinej obmedzujúcej a obmedzenej zobrazovacej metódy socialistického realizmu ako totalitného a bezalternatívneho fenoménu. V rámci formujúceho sa undergroundu bol umelec oslobodený od zásahov štátnej moci, od cenzúry, od potreby prispôsobovať sa. „Oslobodenie kultúry od štátneho diktátu v rámci undergroundu,“ napísal významný básnik, kritik a organizátor paralelnej leningradskej kultúry Viktor Krivulin, „sa realizovalo dvoma smermi: 1. návratom k bodu, kde štát začal zasahovať do procesu evolúcie štýlov a umeleckých foriem (20. roky), 2. obnovením kontaktov so západnou kultúrou.“ Krátke obdobie „odmäku“ aspoň čiastočne vytvorilo podmienky na realizáciu týchto predpokladov. Práve v kruhu neoficiálneho umenia po istej pauze dochádza k znovuzrodeniu tradície ruskej avantgardy; na druhej strane dochádza aj k prvým stretnutiam so západným umením. Významným medzníkom sa stal VI. svetový festival mládeže a študentstva v Moskve v roku 1957 a tiež výstavy amerického a francúzskeho abstraktného umenia, ktoré sa tu koncom päťdesiatych rokov konali.
(pokračovanie v .týždni 2/2009)
Autor je básnik a prekladateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.