Nikto nemôže zapochybovať o tom, že počas svojho pobytu v kresle ministerského predsedu preukázal Tony Blair neobyčajné schopnosti.
Tým, že si udržal silnú väčšinu v parlamente aj po znovuzvolení, tým, že udržal pokope stranu, ktorá nie je známa svojou vnútornou súdržnosťou. Pritom neustále čelil výzve zo strany Gordona Browna ohľadne svojej vodcovskej pozície. A to všetko zvládal súčasne s tým, že viedol nepopulárnu vojnu a bol konfrontovaný s rastúcou hrozbou islamského terorizmu na britskej pôde. Zanechal dojem rovnako silný ako ten, ktorý zanechala Margaret Thatcher, a podobne ako ona sa svojho postu vzdáva nie preto, že by sa proti nemu postavili ľudia, ale preto, lebo ho jeho rivali bodli do chrbta. Akékoľvek zhodnotenie jeho pôsobenia v úrade premiéra sa musí začať priznaním, že Labouristická strana ešte nikdy nemala takého lídra – schopného zvíťaziť v ďalších a ďalších voľbách a schopného udržať pokope stranu a zároveň ju pretvoriť tak, aby zapadla do stavby demokratického kapitalizmu.
Mnohé z toho bolo dosiahnuté tzv. spinom (zvláštny výraz pre vyfabrikovanie čohosi, pre manipuláciu, pozn. prekladateľa) – novou silou v demokratickej politike, ktorú si Blair osvojil. Ale spin fungoval. Briti ešte stále veria, že Labouristická strana je menej skorumpovaná ako Toryovci (Konzervatívna strana), napriek množstvu dôkazov svedčiacich o opaku. Briti si ešte stále myslia, že Labouristická strana je priateľkou systému zdravotnej starostlivosti, vzdelávacieho systému a sociálnych služieb – to všetko napriek faktu, že všetky tri sú v stave, ktorý sa blíži ku kolapsu. A Briti boli ochotní poskytnúť Labouristickej strane aj výhodu pochybností v tých veciach, ktoré spôsobili pôvodne ich podozrenie – vo veciach prisťahovalectva, polície a obrany.
Myslím si, že Blair si za to všetko zaslúži najväčšie uznanie. Nahradil reálnu politiku pozorne vytvarovanou fikciou, akýmsi druhom postmoderného hologramu, v ktorom plochu javiska okupujú nereálne témy, zatiaľ čo sa krajina neriadená potáca v ústrety svojmu osudu. Vyžadovalo si to génia, aby sa v časoch, keď sa krajina púšťa do úplne nového druhu preventívnej vojny, diskutovalo na túto tému v parlamente iba 18 hodín a všetku pozornosť si pritiahla 220 hodín trvajúca rozprava o love na líšky. Bolo ťahom génia presvedčiť Britov, že je nevyhnutná reforma Snemovne lordov, aby sa táto inštitúcia zdemokratizovala, a potom ju naplniť zbierkou svojich nominovaných kumpánov. A bolo ukážkou majstrovského zmyslu pre inscenovanie, pomocou ktorého sa Blairovi podarilo zosobniť smútiaci národ po smrti princeznej Diany, vyvolať dojem, že to bola najväčšia spirituálna kríza od abdikácie kráľa Edwarda VIII., a ešte sa tváriť ako právoplatný následník rozprávkovej koruny, ktorú nosila nebohá princezná. V týchto a mnohých iných veciach Blair úplne zmenil štýl britskej politiky. A dôkazom jeho úspechu je, že sa ho teraz snaží imitovať David Cameron (líder konzervatívcov, pozn. prekl.), ktorý teraz kúzli svoje vlastné disneylandovské vízie na zlákanie Britov.
Jediným problémom je, že na obzore číhajú vážne veci: blížiaci sa rozklad Európy, islamistická hrozba, vzostup anglického nacionalizmu a mnoho iných vecí, ktoré boli stiahnuté z programu. Ale to je iba ďalší dôkaz Blairovho génia – že vie presne, kedy je najlepšie odstúpiť.
.roger Scruton
Autor je britský filozof.
Preložil František Šebej
Tým, že si udržal silnú väčšinu v parlamente aj po znovuzvolení, tým, že udržal pokope stranu, ktorá nie je známa svojou vnútornou súdržnosťou. Pritom neustále čelil výzve zo strany Gordona Browna ohľadne svojej vodcovskej pozície. A to všetko zvládal súčasne s tým, že viedol nepopulárnu vojnu a bol konfrontovaný s rastúcou hrozbou islamského terorizmu na britskej pôde. Zanechal dojem rovnako silný ako ten, ktorý zanechala Margaret Thatcher, a podobne ako ona sa svojho postu vzdáva nie preto, že by sa proti nemu postavili ľudia, ale preto, lebo ho jeho rivali bodli do chrbta. Akékoľvek zhodnotenie jeho pôsobenia v úrade premiéra sa musí začať priznaním, že Labouristická strana ešte nikdy nemala takého lídra – schopného zvíťaziť v ďalších a ďalších voľbách a schopného udržať pokope stranu a zároveň ju pretvoriť tak, aby zapadla do stavby demokratického kapitalizmu.
Mnohé z toho bolo dosiahnuté tzv. spinom (zvláštny výraz pre vyfabrikovanie čohosi, pre manipuláciu, pozn. prekladateľa) – novou silou v demokratickej politike, ktorú si Blair osvojil. Ale spin fungoval. Briti ešte stále veria, že Labouristická strana je menej skorumpovaná ako Toryovci (Konzervatívna strana), napriek množstvu dôkazov svedčiacich o opaku. Briti si ešte stále myslia, že Labouristická strana je priateľkou systému zdravotnej starostlivosti, vzdelávacieho systému a sociálnych služieb – to všetko napriek faktu, že všetky tri sú v stave, ktorý sa blíži ku kolapsu. A Briti boli ochotní poskytnúť Labouristickej strane aj výhodu pochybností v tých veciach, ktoré spôsobili pôvodne ich podozrenie – vo veciach prisťahovalectva, polície a obrany.
Myslím si, že Blair si za to všetko zaslúži najväčšie uznanie. Nahradil reálnu politiku pozorne vytvarovanou fikciou, akýmsi druhom postmoderného hologramu, v ktorom plochu javiska okupujú nereálne témy, zatiaľ čo sa krajina neriadená potáca v ústrety svojmu osudu. Vyžadovalo si to génia, aby sa v časoch, keď sa krajina púšťa do úplne nového druhu preventívnej vojny, diskutovalo na túto tému v parlamente iba 18 hodín a všetku pozornosť si pritiahla 220 hodín trvajúca rozprava o love na líšky. Bolo ťahom génia presvedčiť Britov, že je nevyhnutná reforma Snemovne lordov, aby sa táto inštitúcia zdemokratizovala, a potom ju naplniť zbierkou svojich nominovaných kumpánov. A bolo ukážkou majstrovského zmyslu pre inscenovanie, pomocou ktorého sa Blairovi podarilo zosobniť smútiaci národ po smrti princeznej Diany, vyvolať dojem, že to bola najväčšia spirituálna kríza od abdikácie kráľa Edwarda VIII., a ešte sa tváriť ako právoplatný následník rozprávkovej koruny, ktorú nosila nebohá princezná. V týchto a mnohých iných veciach Blair úplne zmenil štýl britskej politiky. A dôkazom jeho úspechu je, že sa ho teraz snaží imitovať David Cameron (líder konzervatívcov, pozn. prekl.), ktorý teraz kúzli svoje vlastné disneylandovské vízie na zlákanie Britov.
Jediným problémom je, že na obzore číhajú vážne veci: blížiaci sa rozklad Európy, islamistická hrozba, vzostup anglického nacionalizmu a mnoho iných vecí, ktoré boli stiahnuté z programu. Ale to je iba ďalší dôkaz Blairovho génia – že vie presne, kedy je najlepšie odstúpiť.
.roger Scruton
Autor je britský filozof.
Preložil František Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.