Normalizácia podľa Husáka bola primitívne materialistická - štát dal ľuďom najesť, napiť a bývať, a ľudia za to celkom radi zabudli na jeho minulú zradu, jeho aktuálne obušky a svojho Palacha. A dnes?
Dnes sa čosi temné vracia. Nie je to už pod velením Rusov, a nie je to už ani pod vedením štátostrany a jej milovanej ŠtB. Teraz je to už výsledok slobodných volieb. Ale inak sú to takmer siamské dvojčatá. Normalizácia podľa Fica je takmer úplne rovnaká ako normalizácia podľa Husáka. Ficova koalícia plní ľuďom bruchá z ich vlastných daní, navyšuje dávky a šíri omamný pocit každého závistlivca, že sa tu bojuje proti kapitalistom. A ľudia za to celkom radi zabudli na jej minulé hriechy, jej dnešnú hrubosť a svoju Hedvigu. Ako vystrihnuté z roku 1970.
Dnes je vyhandlovaná necitlivosť národa zrejme na vrchole. Viac ako 60 percent pre primitívnu koalíciu, v ktorej úradujú Fico, Mečiar, Harabin a Slota, to je parádny triumf hmoty. Ale nie je to len Ficovo podarené dielo. Pracovali sme na tom všetci, dlho, celé jedno desaťročie. Vlastne dve. Žili a vládli sme si v nich tak, že tu kontinuálne rástol onen dvojitý pocit zhnusenia a bezmocnosti, z ktorého Husák aj Fico napokon stvorili svoju misiu. Dokonca sa mi zdá, že opozícia je v tom namočená ešte viac než koalícia.
To ona, keď ešte vládla, a bola nádej, že bude iná, definitívne zhnusila ľuďom veci verejné. Nie reformami, tie boli správne, ale spôsobmi. Tie boli odporné. A priniesli výsledok, ktorý nevyvážia rast HDP, investície a pokles nezamestnanosti dohromady.
Vždy, keď zhnusenie a bezmocnosť vyhrajú, keď už nikto neverí, že politikom ešte možno veriť, že sa ešte dá čosi zmeniť a že dôstojnosť a sloboda je najviac, viac než zisk či štátna almužna, prichádzajú oni, normalizátori, s úplne inou ponukou. Aj teraz prišli. Je prízemná, chladná, plná prudkého jedu, ale zaberá - dáme vám chlieb, a vy nám dajte svoju slobodu. A sebaúctu. A odovzdajte nám aj posledné sny.
Dnes mám pocit, ktorý som naposledy zažil, keď som v čase hlbokého mečiarizmu čítal slovenské denníky. Tie správy mi prišli neznesiteľné. Nie svojím obsahom, hoci aj ten bol hnusný. Skôr pravidelnosťou a samozrejmosťou, s akou jedna správa o zlodejine, mafiánstve či únose striedala druhú, deň čo deň, týždeň čo týždeň, a nič. Vôbec nič. Ľudia, o ktorých to bolo, sa naďalej kúpali v percentách popularity, a naďalej bohapusto tárali o národe, viere a štáte. A potom, mimo kamier, sa na tom divadle odporne chechtali.
Presne tento pocit mám dnes. Čítam, že akýsi naturalizovaný Rus nám tu kradne najdrahšie vinohrady, a našim represívnym orgánom to neprekáža. Naopak, kryjú to. Čítam, že akýsi nevydarený Žilinčan už nevolá len do tankoch, ale aj do domobrany, a nikto ho nelapá do sietí. Naopak, je lapený do koaličnej moci. Čítam, že akýsi šumný prokurátor, ktorý nevidel v zmarenom referende nič zlé, má dnes na starosti kauzu Hedvigy Malinovej, a nikto zo zodpovedných na tom nevidí nič zlé. Naopak, zrejme práve preto ho tam dali. Čítam, že existuje podozrenie, že jeden z divných policajných šéfov predával nelegálne samopal, a nie jeho, ale on iných žaluje. A minister k tomu ešte dodá, že sa celej veci zbytočne venuje prílišná pozornosť. Veď čo už nejaký samopal, nie? A ešte čítam, že muž bez úsmevu šíri svetom smiešnu úvahu, že tí, čo ho kritizujú, sú protinárodní a protiľudoví, ale nikto sa na ňom nesmeje. Naopak, volia ho ešte viac.
Toto všetko som našiel v jeden deň, v jedných novinách, pekne vedľa seba. Správa striedala správu, v ktorej lož striedala lož a podvod striedal podvod. A nič. Vôbec nič.
Nikde žiaden rozhorčený krik. Počuť len zborové prežúvanie kôrok. Ako vtedy, za Husáka. Tak aj dnes, za Fica. A on a oni naďalej bohapusto tárajú o národe a viere a štáte. A potom, mimo kamier, sa z toho komsomolsky chechcú.
Normalizácia 1970 bola primitívne materialistická. Aj táto je. Už zase "ryjeme držkou v zemi".
My, národ slovenský.
Dnes sa čosi temné vracia. Nie je to už pod velením Rusov, a nie je to už ani pod vedením štátostrany a jej milovanej ŠtB. Teraz je to už výsledok slobodných volieb. Ale inak sú to takmer siamské dvojčatá. Normalizácia podľa Fica je takmer úplne rovnaká ako normalizácia podľa Husáka. Ficova koalícia plní ľuďom bruchá z ich vlastných daní, navyšuje dávky a šíri omamný pocit každého závistlivca, že sa tu bojuje proti kapitalistom. A ľudia za to celkom radi zabudli na jej minulé hriechy, jej dnešnú hrubosť a svoju Hedvigu. Ako vystrihnuté z roku 1970.
Dnes je vyhandlovaná necitlivosť národa zrejme na vrchole. Viac ako 60 percent pre primitívnu koalíciu, v ktorej úradujú Fico, Mečiar, Harabin a Slota, to je parádny triumf hmoty. Ale nie je to len Ficovo podarené dielo. Pracovali sme na tom všetci, dlho, celé jedno desaťročie. Vlastne dve. Žili a vládli sme si v nich tak, že tu kontinuálne rástol onen dvojitý pocit zhnusenia a bezmocnosti, z ktorého Husák aj Fico napokon stvorili svoju misiu. Dokonca sa mi zdá, že opozícia je v tom namočená ešte viac než koalícia.
To ona, keď ešte vládla, a bola nádej, že bude iná, definitívne zhnusila ľuďom veci verejné. Nie reformami, tie boli správne, ale spôsobmi. Tie boli odporné. A priniesli výsledok, ktorý nevyvážia rast HDP, investície a pokles nezamestnanosti dohromady.
Vždy, keď zhnusenie a bezmocnosť vyhrajú, keď už nikto neverí, že politikom ešte možno veriť, že sa ešte dá čosi zmeniť a že dôstojnosť a sloboda je najviac, viac než zisk či štátna almužna, prichádzajú oni, normalizátori, s úplne inou ponukou. Aj teraz prišli. Je prízemná, chladná, plná prudkého jedu, ale zaberá - dáme vám chlieb, a vy nám dajte svoju slobodu. A sebaúctu. A odovzdajte nám aj posledné sny.
Dnes mám pocit, ktorý som naposledy zažil, keď som v čase hlbokého mečiarizmu čítal slovenské denníky. Tie správy mi prišli neznesiteľné. Nie svojím obsahom, hoci aj ten bol hnusný. Skôr pravidelnosťou a samozrejmosťou, s akou jedna správa o zlodejine, mafiánstve či únose striedala druhú, deň čo deň, týždeň čo týždeň, a nič. Vôbec nič. Ľudia, o ktorých to bolo, sa naďalej kúpali v percentách popularity, a naďalej bohapusto tárali o národe, viere a štáte. A potom, mimo kamier, sa na tom divadle odporne chechtali.
Presne tento pocit mám dnes. Čítam, že akýsi naturalizovaný Rus nám tu kradne najdrahšie vinohrady, a našim represívnym orgánom to neprekáža. Naopak, kryjú to. Čítam, že akýsi nevydarený Žilinčan už nevolá len do tankoch, ale aj do domobrany, a nikto ho nelapá do sietí. Naopak, je lapený do koaličnej moci. Čítam, že akýsi šumný prokurátor, ktorý nevidel v zmarenom referende nič zlé, má dnes na starosti kauzu Hedvigy Malinovej, a nikto zo zodpovedných na tom nevidí nič zlé. Naopak, zrejme práve preto ho tam dali. Čítam, že existuje podozrenie, že jeden z divných policajných šéfov predával nelegálne samopal, a nie jeho, ale on iných žaluje. A minister k tomu ešte dodá, že sa celej veci zbytočne venuje prílišná pozornosť. Veď čo už nejaký samopal, nie? A ešte čítam, že muž bez úsmevu šíri svetom smiešnu úvahu, že tí, čo ho kritizujú, sú protinárodní a protiľudoví, ale nikto sa na ňom nesmeje. Naopak, volia ho ešte viac.
Toto všetko som našiel v jeden deň, v jedných novinách, pekne vedľa seba. Správa striedala správu, v ktorej lož striedala lož a podvod striedal podvod. A nič. Vôbec nič.
Nikde žiaden rozhorčený krik. Počuť len zborové prežúvanie kôrok. Ako vtedy, za Husáka. Tak aj dnes, za Fica. A on a oni naďalej bohapusto tárajú o národe a viere a štáte. A potom, mimo kamier, sa z toho komsomolsky chechcú.
Normalizácia 1970 bola primitívne materialistická. Aj táto je. Už zase "ryjeme držkou v zemi".
My, národ slovenský.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.