V opojení po roku 1989 sme uvažovali aj o tom, že naším poučením pre svet môže byť skúsenosť s totalitou - tým pádom by sme mali vedieť dobre čítať jej pokusy o návrat, mali by sme byť empatickí k občanom neslobodných krajín a snažiť sa im pomôcť. Mali. A?
Čoraz častejšie čítam články, ktorých posolstvo je rovnaké: na niektoré národy je treba pevnú ruku, je to dobré pre ne i pre svet a obyvatelia jasajú. Fascinácia Čínou neobišla intelektuálov ani umelcov, veď rozvoj je úchvatný a ľudia sa nesťažujú. A vedia nacvičiť také veci, o akých my tu ani nesnívame. Proste paráda, ktorá sa končí nezmyslami o osvietenej autokracii.
Tie reči mi pripomínajú siahodlhé hádky o tom, ako niektoré národy nechcú slobodu a my sa do toho nemáme čo miešať. Pripomína mi to presviedčanie o tom, že oslobodiť Irak je nezmysel, že ženám v Afganistane vyhovuje ich ponižovanie, že Rusi potrebujú nejakého -ina (Lenin - Stalin - Putin), lebo inak amen tma. Jednoducho - my sme tí, ktorí demokraciu zvládnu, sme predsa rozumní a vynašli sme padák. A takí Číňan, Iračan, Afganec či Iránec - tí sú (alebo boli) šťastní, keď ich popravujú za iné názory, za hudbu, za oblečenie, za vieru. Krajina vedená pevnou rukou je stabilizovaná, obete nevidno a na ulici sa ľudia tvária spokojne, tak čo chceme riešiť? Nie je to vlastne recept pre celý svet? Predstavte si, že by po spartakiáde prišiel k vám nejaký vyfešákovaný západniar nadšený svedok telocvičných orgií s otázkou, ako sa vám žije. 90 percent by už len zo strachu odpovedalo, že všetko je krásne. Štatisticky všetko sedelo - KSČ volilo 99 percent ľudí. Električky - pekne vyzdobené - vozia ľudí do práce, všade samé nadšené heslá a ľudia sa tvária spokojne. Potom ten západniar začne vypisovať o tom, aké je to v socializme krásne, všetci s radosťou budujú, cvičia, vyzdobujú, volia a na ochranu si pozývajú kamarátskych vojakov - och, aké šťastné národy pod pevnou rukou! 90 percent našincov by si o dotyčnom myslelo, že je buď mentálne retardovaný, alebo agent KGB. Ja si po tých oslavných článkoch o Číne (a nielen po nich) myslím, že našim hlavným prínosom po skúsenosti s totalitou je ukážka, ako rýchlo zabúdame, akí sme neuveriteľne neempatickí a namyslení. Smutné, ale poučné.
Čoraz častejšie čítam články, ktorých posolstvo je rovnaké: na niektoré národy je treba pevnú ruku, je to dobré pre ne i pre svet a obyvatelia jasajú. Fascinácia Čínou neobišla intelektuálov ani umelcov, veď rozvoj je úchvatný a ľudia sa nesťažujú. A vedia nacvičiť také veci, o akých my tu ani nesnívame. Proste paráda, ktorá sa končí nezmyslami o osvietenej autokracii.
Tie reči mi pripomínajú siahodlhé hádky o tom, ako niektoré národy nechcú slobodu a my sa do toho nemáme čo miešať. Pripomína mi to presviedčanie o tom, že oslobodiť Irak je nezmysel, že ženám v Afganistane vyhovuje ich ponižovanie, že Rusi potrebujú nejakého -ina (Lenin - Stalin - Putin), lebo inak amen tma. Jednoducho - my sme tí, ktorí demokraciu zvládnu, sme predsa rozumní a vynašli sme padák. A takí Číňan, Iračan, Afganec či Iránec - tí sú (alebo boli) šťastní, keď ich popravujú za iné názory, za hudbu, za oblečenie, za vieru. Krajina vedená pevnou rukou je stabilizovaná, obete nevidno a na ulici sa ľudia tvária spokojne, tak čo chceme riešiť? Nie je to vlastne recept pre celý svet? Predstavte si, že by po spartakiáde prišiel k vám nejaký vyfešákovaný západniar nadšený svedok telocvičných orgií s otázkou, ako sa vám žije. 90 percent by už len zo strachu odpovedalo, že všetko je krásne. Štatisticky všetko sedelo - KSČ volilo 99 percent ľudí. Električky - pekne vyzdobené - vozia ľudí do práce, všade samé nadšené heslá a ľudia sa tvária spokojne. Potom ten západniar začne vypisovať o tom, aké je to v socializme krásne, všetci s radosťou budujú, cvičia, vyzdobujú, volia a na ochranu si pozývajú kamarátskych vojakov - och, aké šťastné národy pod pevnou rukou! 90 percent našincov by si o dotyčnom myslelo, že je buď mentálne retardovaný, alebo agent KGB. Ja si po tých oslavných článkoch o Číne (a nielen po nich) myslím, že našim hlavným prínosom po skúsenosti s totalitou je ukážka, ako rýchlo zabúdame, akí sme neuveriteľne neempatickí a namyslení. Smutné, ale poučné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.