"Pozrite sa na tých dvoch v oranžových vestách!" upozorňuje ma v Islamabade sprievodca. Dvaja muži zametajú kraj cesty. "Sú to kresťania," oznamuje. "Ako viete?" pýtam sa. "Na cestách pracujú len kresťania. Inde prácu nedostanú." Na otázku, prečo je to tak, mykne plecom.
Vyzerá to ako prísny kastovný zvyk, ale je to tak? Pakistan ako bývalá časť severnej Indie po oddelení v roku 1947 mnohé z jej kastovného systému - aj keď určite nechtiac - podedil. Svadobné rituály dnes napríklad vyzerajú všade rovnako, či v rodinách moslimských, alebo kresťanských, a nezaprú hinduistický pôvod.
Pakistanskí občania musia mať vierovyznanie uvedené v pase i ďalších osobných dokumentoch. Patričným orgánom to potom umožňuje dbať na dodržiavanie prísnych islamských zákonov alebo rozhodovať, kto akú prácu dostane. Jedinou možnosťou na zmenu profesie sú potom rodiny cudzincov. Vierovyznanie personálu je pre nich totiž do istej miery dôležité. Skúste napríklad v posvätnom mesiaci Ramadán, keď je vonku okolo 40 stupňov, pozvať hostí na obed alebo nebodaj večeru. Kresťanský kuchár od hladu a smädu síce neomdlieva, ale zase riskujete, že fľaše s alkoholom nezostanú nedotknuté.
.urobím z nej kresťanku!
Kdesi sa dočítam, že kresťania na Subkontinente (takto sa zvykne nazývať celá bývalá India) mali nízky spoločenský status aj preto, že tvorili najchudobnejšiu spoločenskú vrstvu, ktorá prichádzala za pomocou do kresťanských misií. Tu dostali nielen najesť, ale aj vzdelanie. Preto bývali väčšinou gramotní.
Ale inak s výpočtom odlišností tunajších kresťanov a moslimov skončíte rýchlejšie, než by sa očakávalo. "Ja som kresťan!" vykrikuje raz na mňa mladík pri nákupe kvetov. Čakám na kyticu, a tak sa s ním dávam do reči. "Aj sa spovedáš?" pýtam sa zvedavo. Tam asi jeho angličtina nesiaha a namiesto odpovede vykladá jednoducho: "Chcem stretnúť moslimské dievča, urobiť z nej kresťanku a potom sa s ňou oženiť!" Ďalej radšej nepočúvam. Až príliš mi tieto ciele pripomínajú miestne valcovanie náboženských menšín, o ktorých dennodenne čítam v novinách. Týmto jednoduchým ľuďom však nemožno veľmi vysvetľovať zásady tolerancie, keď tu často ide o prežitie.
Pakistanskí kresťania nezriedka vyčítajú tým západným, že sa príliš málo starajú o presadzovanie ich práv. Zintenzívnenie intervencií a charity však hrozí tým, že vzrastie podozrievanie z tajného náboženského lobingu a expanzie. Akékoľvek presviedčanie o potrebe presadenia sekulárnej spoločnosti je neúčinné.
.francúzska kolónia
Francúzska kolónia je jeden z islamabadských slumov obývaných kresťanskou komunitou. Nie je naozaj francúzska, názov dostala po kňazovi, ktorý ju založil. Dnes žijú v Pakistane asi dva milióny kresťanov, z toho milión štyristotisíc katolíkov. K najintenzívnejšiemu šíreniu došlo v 19. storočí zásluhou kolonizačných mocností - Británie, Francúzska a Portugalska. V čase oddelenia Pakistanu od Indie (1947) sa z nového štátu sťahujú sikhovia aj hinduisti. Ostávajú kresťania a zoroastriáni, ktorých predkovia utekali z Perzie pred islamom, alebo si ich pozývali ako zručných remeselníkov a umelcov mughalskí vládcovia Indie. Kresťania sa stávajú najväčšou náboženskou menšinou v Pakistane.
Táto kolónia sa však veľmi nelíši od iných chudobných štvrtí. Hlinené domčeky s modrými kontajnermi na vodu na strechách a šnúrami s bielizňou sú večne v pohybe aj zásluhou množstva detí. Pobehujú všade, sprevádzajú nás a zvedavo sa vypytujú, čo sme priniesli. Šijacie stroje ich nezaujímajú.
Rozhovor pri čaji so starostom kolónie veselý nie je. Sťažuje sa, že tunajšie deti nechcú prijímať do škôl ani do nemocníc. Situácia sa každý rok zhoršuje najmä v dôsledku násilnej islamizácie. Dochádza k častým únosom dievčat, ktoré prinútia na prestup na islam, násilne ich vydajú a nová rodina potom odmieta s rodičmi akýkoľvek kontakt, rovnako ako vystrašená obeť.
.zasluhujete si smrť
V najťažšej situácii sú náboženské menšiny, pretože sa to týka takmer všetkých, najmä na severe, v Severozápadnej pohraničnej provincii (NWFP), ale i v západnom Pandžábe. Kresťanská komunita dostane list s dátumom, dokedy majú prestúpiť na islam. Text jedného takéhoto listu minulý rok uverejnil aj pakistanský denník Dawn. "Už sme vám poslali list, ale vy naše rady nepočúvate. List ste roztrhali alebo spálili, čím ste sa rúhali, a tak si zasluhujete smrť. Ušetríme vás, len ak poslúchnete. Inak vás zabijeme." Vyhrážky pochádzajú z islamistických skupín okolo seminárov. Polícia trestné oznámenia od vystrašených ľudí najčastejšie odmieta prijať.
V roku 1998 sa na protest proti súdnemu procesu voči niekoľkým kresťanom zastrelil priamo pred súdnou budovou biskup John Joseph. Jedného z odsúdených kresťanov predtým zabil rozvášnený dav.
Pakistan sa stal islamským štátom v roku 1956 a jeho zákony sa prispôsobili islamskému právu. Zákon o rúhaní je pri súdnych sporoch s náboženskými menšinami najčastejšie používanou legislatívnou normou. Do zákonníka sa dostáva za vlády Zulfikara Ali Bhutta a rozširuje sa za Zia ul Haqa. Keď sa ho v 90. rokoch snaží premiérka Benazir Bhutto zrušiť, jej pokusy sú bezvýsledné. Naďalej sa používajú a ešte aj prehlbujú za vlády vtedajšieho premiéra Nawaza Šarifa. K rúhaniu čiže urážke islamu sa počíta aj pokus konvertovať na iné náboženstvo a je zaň trest smrti.
Ako to funguje v praxi, dokazuje prípad kresťana Ayuba Masiha v roku 1998. Susedia ho obvinili, že vyslovil sympatie k Satanským veršom Salmana Rushdieho. Pred drastickým rozsudkom ho zachránil jeho právnik. Dokázal, že medzi susedmi boli spory o pozemky.
.pozorovateľské dilemy
Ten, koho zaujíma, prečo sunnitská väčšina prejavuje toľko násilia voči náboženským menšinám, ale rovnako aj proti ostatným islamským sektám (šiítom alebo ismaelitom), to nemá jednoduché. Ak sa v médiách objaví zmienka o prenasledovaní, hneď nasledujú články, ktoré dokazujú, že ide o mylný výklad islamu, že sa to vlastne podľa Koránu vôbec nemôže stať. Rovnako - citátmi z Koránu - sa však obhajujú aj náboženské kruhy, ktoré napríklad v piatkových príhovoroch (piatok je posvätný deň, posledný v týždni) na stránkach novín obhajujú udržiavanie čistoty islamu a pravej cesty.
Zdá sa, že rozkúskovanými citátmi, bez ohľadu na duchovné posolstvo, si kedysi pomáhali v boji proti kresťanstvu aj komunisti. Jednou z akcií komunistických tajných služieb v západnej Európe boli vybrané citáty zo Starého zákona, vkladané do Biblií napríklad v hotelových izbách. Dokazovali tým agresivitu kresťanstva.
Kedy teda ide o reálnu hrozbu agresívnych náboženstiev, kedy len o mocenský cieľ s heslom "rozdeľ a panuj" a kedy o zakorenené kultúrne atavizmy, ktoré len glajchšaltujú pravé náboženské posolstvo? Presné pomenovanie dnešných súradníc islamského mnohobežníka, pomenovanie bez zjednodušení, zbytočného idealizmu a akademizmu je podmienkou toho, aby sa vojna proti teroru stala minulosťou.
Autorka je publicistka
Vyzerá to ako prísny kastovný zvyk, ale je to tak? Pakistan ako bývalá časť severnej Indie po oddelení v roku 1947 mnohé z jej kastovného systému - aj keď určite nechtiac - podedil. Svadobné rituály dnes napríklad vyzerajú všade rovnako, či v rodinách moslimských, alebo kresťanských, a nezaprú hinduistický pôvod.
Pakistanskí občania musia mať vierovyznanie uvedené v pase i ďalších osobných dokumentoch. Patričným orgánom to potom umožňuje dbať na dodržiavanie prísnych islamských zákonov alebo rozhodovať, kto akú prácu dostane. Jedinou možnosťou na zmenu profesie sú potom rodiny cudzincov. Vierovyznanie personálu je pre nich totiž do istej miery dôležité. Skúste napríklad v posvätnom mesiaci Ramadán, keď je vonku okolo 40 stupňov, pozvať hostí na obed alebo nebodaj večeru. Kresťanský kuchár od hladu a smädu síce neomdlieva, ale zase riskujete, že fľaše s alkoholom nezostanú nedotknuté.
.urobím z nej kresťanku!
Kdesi sa dočítam, že kresťania na Subkontinente (takto sa zvykne nazývať celá bývalá India) mali nízky spoločenský status aj preto, že tvorili najchudobnejšiu spoločenskú vrstvu, ktorá prichádzala za pomocou do kresťanských misií. Tu dostali nielen najesť, ale aj vzdelanie. Preto bývali väčšinou gramotní.
Ale inak s výpočtom odlišností tunajších kresťanov a moslimov skončíte rýchlejšie, než by sa očakávalo. "Ja som kresťan!" vykrikuje raz na mňa mladík pri nákupe kvetov. Čakám na kyticu, a tak sa s ním dávam do reči. "Aj sa spovedáš?" pýtam sa zvedavo. Tam asi jeho angličtina nesiaha a namiesto odpovede vykladá jednoducho: "Chcem stretnúť moslimské dievča, urobiť z nej kresťanku a potom sa s ňou oženiť!" Ďalej radšej nepočúvam. Až príliš mi tieto ciele pripomínajú miestne valcovanie náboženských menšín, o ktorých dennodenne čítam v novinách. Týmto jednoduchým ľuďom však nemožno veľmi vysvetľovať zásady tolerancie, keď tu často ide o prežitie.
Pakistanskí kresťania nezriedka vyčítajú tým západným, že sa príliš málo starajú o presadzovanie ich práv. Zintenzívnenie intervencií a charity však hrozí tým, že vzrastie podozrievanie z tajného náboženského lobingu a expanzie. Akékoľvek presviedčanie o potrebe presadenia sekulárnej spoločnosti je neúčinné.
.francúzska kolónia
Francúzska kolónia je jeden z islamabadských slumov obývaných kresťanskou komunitou. Nie je naozaj francúzska, názov dostala po kňazovi, ktorý ju založil. Dnes žijú v Pakistane asi dva milióny kresťanov, z toho milión štyristotisíc katolíkov. K najintenzívnejšiemu šíreniu došlo v 19. storočí zásluhou kolonizačných mocností - Británie, Francúzska a Portugalska. V čase oddelenia Pakistanu od Indie (1947) sa z nového štátu sťahujú sikhovia aj hinduisti. Ostávajú kresťania a zoroastriáni, ktorých predkovia utekali z Perzie pred islamom, alebo si ich pozývali ako zručných remeselníkov a umelcov mughalskí vládcovia Indie. Kresťania sa stávajú najväčšou náboženskou menšinou v Pakistane.
Táto kolónia sa však veľmi nelíši od iných chudobných štvrtí. Hlinené domčeky s modrými kontajnermi na vodu na strechách a šnúrami s bielizňou sú večne v pohybe aj zásluhou množstva detí. Pobehujú všade, sprevádzajú nás a zvedavo sa vypytujú, čo sme priniesli. Šijacie stroje ich nezaujímajú.
Rozhovor pri čaji so starostom kolónie veselý nie je. Sťažuje sa, že tunajšie deti nechcú prijímať do škôl ani do nemocníc. Situácia sa každý rok zhoršuje najmä v dôsledku násilnej islamizácie. Dochádza k častým únosom dievčat, ktoré prinútia na prestup na islam, násilne ich vydajú a nová rodina potom odmieta s rodičmi akýkoľvek kontakt, rovnako ako vystrašená obeť.
.zasluhujete si smrť
V najťažšej situácii sú náboženské menšiny, pretože sa to týka takmer všetkých, najmä na severe, v Severozápadnej pohraničnej provincii (NWFP), ale i v západnom Pandžábe. Kresťanská komunita dostane list s dátumom, dokedy majú prestúpiť na islam. Text jedného takéhoto listu minulý rok uverejnil aj pakistanský denník Dawn. "Už sme vám poslali list, ale vy naše rady nepočúvate. List ste roztrhali alebo spálili, čím ste sa rúhali, a tak si zasluhujete smrť. Ušetríme vás, len ak poslúchnete. Inak vás zabijeme." Vyhrážky pochádzajú z islamistických skupín okolo seminárov. Polícia trestné oznámenia od vystrašených ľudí najčastejšie odmieta prijať.
V roku 1998 sa na protest proti súdnemu procesu voči niekoľkým kresťanom zastrelil priamo pred súdnou budovou biskup John Joseph. Jedného z odsúdených kresťanov predtým zabil rozvášnený dav.
Pakistan sa stal islamským štátom v roku 1956 a jeho zákony sa prispôsobili islamskému právu. Zákon o rúhaní je pri súdnych sporoch s náboženskými menšinami najčastejšie používanou legislatívnou normou. Do zákonníka sa dostáva za vlády Zulfikara Ali Bhutta a rozširuje sa za Zia ul Haqa. Keď sa ho v 90. rokoch snaží premiérka Benazir Bhutto zrušiť, jej pokusy sú bezvýsledné. Naďalej sa používajú a ešte aj prehlbujú za vlády vtedajšieho premiéra Nawaza Šarifa. K rúhaniu čiže urážke islamu sa počíta aj pokus konvertovať na iné náboženstvo a je zaň trest smrti.
Ako to funguje v praxi, dokazuje prípad kresťana Ayuba Masiha v roku 1998. Susedia ho obvinili, že vyslovil sympatie k Satanským veršom Salmana Rushdieho. Pred drastickým rozsudkom ho zachránil jeho právnik. Dokázal, že medzi susedmi boli spory o pozemky.
.pozorovateľské dilemy
Ten, koho zaujíma, prečo sunnitská väčšina prejavuje toľko násilia voči náboženským menšinám, ale rovnako aj proti ostatným islamským sektám (šiítom alebo ismaelitom), to nemá jednoduché. Ak sa v médiách objaví zmienka o prenasledovaní, hneď nasledujú články, ktoré dokazujú, že ide o mylný výklad islamu, že sa to vlastne podľa Koránu vôbec nemôže stať. Rovnako - citátmi z Koránu - sa však obhajujú aj náboženské kruhy, ktoré napríklad v piatkových príhovoroch (piatok je posvätný deň, posledný v týždni) na stránkach novín obhajujú udržiavanie čistoty islamu a pravej cesty.
Zdá sa, že rozkúskovanými citátmi, bez ohľadu na duchovné posolstvo, si kedysi pomáhali v boji proti kresťanstvu aj komunisti. Jednou z akcií komunistických tajných služieb v západnej Európe boli vybrané citáty zo Starého zákona, vkladané do Biblií napríklad v hotelových izbách. Dokazovali tým agresivitu kresťanstva.
Kedy teda ide o reálnu hrozbu agresívnych náboženstiev, kedy len o mocenský cieľ s heslom "rozdeľ a panuj" a kedy o zakorenené kultúrne atavizmy, ktoré len glajchšaltujú pravé náboženské posolstvo? Presné pomenovanie dnešných súradníc islamského mnohobežníka, pomenovanie bez zjednodušení, zbytočného idealizmu a akademizmu je podmienkou toho, aby sa vojna proti teroru stala minulosťou.
Autorka je publicistka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.