Rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým zrušil zákon o preukazovaní pôvodu majetku je potrebné rešpektovať. Len čo bude zverejnené odôvodnenie rozhodnutia, bude možné ho podrobiť aj odbornej kritike.
Aký by však mal byť ďalší krok, ak chceme mať na Slovensku účinnú právnu úpravu preukazovania pôvodu majetku nadobudnutého z nelegálnych príjmov?
Z kusých informácii z Ústavného súdu je pravdepodobné, že najväčším problémom podľa súdu bola retroaktivita (aj keď len nepravá) zákona a čiastočný prenos dôkazného bremena na osobu, voči ktorej civilné konanie smeruje. Práve tieto dva prvky zrušeného zákona však zabezpečovali jeho účinnosť.
Predstavme si, že zákon by sa mal vzťahovať len na príjmy získané po jeho vstupe do účinnosti. Osoba, voči ktorej by konanie smerovalo, by nemala jednoduchšiu úlohu ako tvrdiť, že príjmy získala pred dňom účinnosti zákona. Dokonca by v niektorých prípadoch, keď by bolo trestné stíhanie premlčané, mohla takáto osoba aj priznať, že má príjmy z nelegálnej aktivity - nič by sa jej nemohlo stať. Stačilo by povedať - príjmy mám z úplatku, prania špinavých peňazí či bankovej lúpeže spred 10 rokov.
Stále som presvedčený, že zrušený zákon neznamenal neprípustnú retroaktivitu. Vzťahoval sa síce na príjmy aj z minulosti, ale ich legálnosť sa posudzovala vždy podľa zákonov platných v čase získania príjmov.
Druhý problém - dôkazné bremeno - je rovnako kľúčový ako problém "retroaktivity". Ak štát vie dokázať bez dôvodných pochybností, z akej nelegálnej transakcie príjem pochádza, môže využiť štandardné nástroje trestného práva. V takom prípade je civilné konanie, ktoré môže smerovať k prepadnutiu majetku, zbytočné. Často však štát dôkazy o konkrétnej kriminálnej transakcii nemá.
Zrušený zákon umožňoval v takýchto prípadoch viesť občianskoprávne konanie, v ktorom niesol prokurátor prvotné bremeno tvrdenia - musel preukázať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že majetok je nadobudnutý z nelegálnych príjmov. Ak prvotné bremeno tvrdenia uniesol, prenášalo sa dôkazné bremeno na odporcu, ktorý musel preukázať, z akých zdrojov svoj majetok získal. Čiastočný prenos dôkazného bremena na odporcu pritom nie je žiadnou novinkou v našom právnom poriadku. Na tomto princípe sú založené všetky antidiskriminačné normy, ktoré sme museli prijať po našom vstupe do Európskej únie.
Z uvedených dôvodov sa domnievam, že jedinou schodnou cestou, ak chceme prijať účinnú a razantnú právnu úpravu preukazovania pôvodu majetku, je schválenie ústavného zákona (alebo zmeny ústavy), ktorý by prelomil nález Ústavného súdu v tejto veci. Práve zmena alebo doplnenie ústavného poriadku je jediná legitímna cesta prelomenia rozhodnutia Ústavného súdu. Nebolo by to prvýkrát, čo by parlament k takémuto riešeniu pristúpil. Naposledy tak parlament urobil pred dva a pol rokmi, keď po zrušení zákona, ktorý zriadil parlamentnú komisiu na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, prijal túto právnu úpravu vo forme ústavného zákona.
Vo vzťahu k tomuto riešeniu sa vyskytli pomerne závažné námietky niektorých ústavných právnikov. Jadrom ich argumentácie je tvrdenie, že niektoré ustanovenia našej ústavy sú nemeniteľné, pretože to vyžaduje koncept "materiálneho právneho štátu". Túto argumentáciu považujem - bez ohľadu na obsah prípadnej ústavnej zmeny - za neudržateľnú v demokratickom štáte.
V demokracii je suverénom ľud, ktorý má právo - priamo alebo cez svojich volených zástupcov - prijímať základný zákon štátu (ústavu) a následne ďalšie zákony. V demokracii teda rozhoduje väčšina. V liberálnej demokracii, ktorá je obmedzená ústavou, sa väčšina zriekla rozhodovania o presne vymedzených záležitostiach stanovených v ústave (napr. o slobode prejavu, slobode vierovyznania, vlastníckom práve). Aj toto rozhodnutie - vo forme prijatia ústavy - však urobila v demokracii väčšina. Je preto nespochybniteľným právom, aby väčšina spôsobom predpísaným v ústave zmenila alebo doplnila text základného zákona. Môžeme síce diskutovať o tom, že slovenskú ústavu je možné meniť pomerne jednoducho (3/5 väčšinou všetkých poslancov Národnej rady), ale to je hádam dôvod na zmenu spôsobu prijímania a zmeny ústavy - napríklad formou ratifikačného referenda. Určite to však nie je dôvod na vykázanie niektorých ústavných noriem do panteónu večných a nemeniteľných princípov. Koniec koncov, kto by rozhodoval, ktoré ústavné normy sa meniť môžu a ktoré sa už nesmú. Aké kritérium pre podobnú diferenciáciu obsahuje text ústavy? Môžeme zmeniť počet poslancov? Asi áno. Môžeme zrušiť zákaz trestu smrti v ústave? Asi nie. Kto by nám dával odpovede na tieto otázky? Zrejme nejaká osvietená právnická elita, ktorá by v tom-ktorom čase pôsobila na Ústavnom súde. V tom prípade by sme sa však zmenili z vlády ľudu na vládu ústavných právnikov. A to je najnebezpečnejší dôsledok argumentácie o "materiálnom právnom štáte", kde nebude rozhodovať demokratická väčšina, ale osvietená právnická elita. A nebude rozhodovať podľa textu ústavy, ale podľa vlastných ideologických predstáv o tom, čo je "správne" a "nesprávne" na tomto svete. Nepáči sa nám trest smrti? Tak ho nie je možné zaviesť ani zmenou ústavy. Páči sa nám pozitívna diskriminácia? Tú je možné zaviesť kedykoľvek - sem-tam aj bez zmeny ústavy a napriek jej výslovnému zákazu.
Vrátim sa ešte k preukazovaniu pôvodu majetku. Pred niekoľkými rokmi prijali v Paríži viaceré známe osobnosti z prostredia justície a polície deklaráciu, v ktorej vyzvali jednotlivé štáty prijať zákonnú úpravu preukazovania pôvodu majetku. V Parížskej deklarácii sa píše: "Štáty musia zabezpečiť, aby verejní činitelia ... mali zákonnú povinnosť poskytnúť vierohodné vysvetlenie o pôvode svojho majetku a zabezpečiť prepadnutie aktív v tých prípadoch, ak nebudú vedieť k spokojnosti súdu poskytnúť rozumné vysvetlenie,"
Boj proti korupcii je vážna vec. Ak chceme, aby ho podporovali občania, musia ho najskôr podporovať politici. Slová však nestačia. Rozhodujú skutky. Poslanci svoje skutky prejavujú hlasovaním. Preto bude dôležité, pri hlasovaní o návrhu ústavného zákona o preukazovaní pôvodu majetku (alebo návrhu na zmenu ústavy), sledovať, či sa skutky a slová politikov zhodujú.
Aký by však mal byť ďalší krok, ak chceme mať na Slovensku účinnú právnu úpravu preukazovania pôvodu majetku nadobudnutého z nelegálnych príjmov?
Z kusých informácii z Ústavného súdu je pravdepodobné, že najväčším problémom podľa súdu bola retroaktivita (aj keď len nepravá) zákona a čiastočný prenos dôkazného bremena na osobu, voči ktorej civilné konanie smeruje. Práve tieto dva prvky zrušeného zákona však zabezpečovali jeho účinnosť.
Predstavme si, že zákon by sa mal vzťahovať len na príjmy získané po jeho vstupe do účinnosti. Osoba, voči ktorej by konanie smerovalo, by nemala jednoduchšiu úlohu ako tvrdiť, že príjmy získala pred dňom účinnosti zákona. Dokonca by v niektorých prípadoch, keď by bolo trestné stíhanie premlčané, mohla takáto osoba aj priznať, že má príjmy z nelegálnej aktivity - nič by sa jej nemohlo stať. Stačilo by povedať - príjmy mám z úplatku, prania špinavých peňazí či bankovej lúpeže spred 10 rokov.
Stále som presvedčený, že zrušený zákon neznamenal neprípustnú retroaktivitu. Vzťahoval sa síce na príjmy aj z minulosti, ale ich legálnosť sa posudzovala vždy podľa zákonov platných v čase získania príjmov.
Druhý problém - dôkazné bremeno - je rovnako kľúčový ako problém "retroaktivity". Ak štát vie dokázať bez dôvodných pochybností, z akej nelegálnej transakcie príjem pochádza, môže využiť štandardné nástroje trestného práva. V takom prípade je civilné konanie, ktoré môže smerovať k prepadnutiu majetku, zbytočné. Často však štát dôkazy o konkrétnej kriminálnej transakcii nemá.
Zrušený zákon umožňoval v takýchto prípadoch viesť občianskoprávne konanie, v ktorom niesol prokurátor prvotné bremeno tvrdenia - musel preukázať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že majetok je nadobudnutý z nelegálnych príjmov. Ak prvotné bremeno tvrdenia uniesol, prenášalo sa dôkazné bremeno na odporcu, ktorý musel preukázať, z akých zdrojov svoj majetok získal. Čiastočný prenos dôkazného bremena na odporcu pritom nie je žiadnou novinkou v našom právnom poriadku. Na tomto princípe sú založené všetky antidiskriminačné normy, ktoré sme museli prijať po našom vstupe do Európskej únie.
Z uvedených dôvodov sa domnievam, že jedinou schodnou cestou, ak chceme prijať účinnú a razantnú právnu úpravu preukazovania pôvodu majetku, je schválenie ústavného zákona (alebo zmeny ústavy), ktorý by prelomil nález Ústavného súdu v tejto veci. Práve zmena alebo doplnenie ústavného poriadku je jediná legitímna cesta prelomenia rozhodnutia Ústavného súdu. Nebolo by to prvýkrát, čo by parlament k takémuto riešeniu pristúpil. Naposledy tak parlament urobil pred dva a pol rokmi, keď po zrušení zákona, ktorý zriadil parlamentnú komisiu na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, prijal túto právnu úpravu vo forme ústavného zákona.
Vo vzťahu k tomuto riešeniu sa vyskytli pomerne závažné námietky niektorých ústavných právnikov. Jadrom ich argumentácie je tvrdenie, že niektoré ustanovenia našej ústavy sú nemeniteľné, pretože to vyžaduje koncept "materiálneho právneho štátu". Túto argumentáciu považujem - bez ohľadu na obsah prípadnej ústavnej zmeny - za neudržateľnú v demokratickom štáte.
V demokracii je suverénom ľud, ktorý má právo - priamo alebo cez svojich volených zástupcov - prijímať základný zákon štátu (ústavu) a následne ďalšie zákony. V demokracii teda rozhoduje väčšina. V liberálnej demokracii, ktorá je obmedzená ústavou, sa väčšina zriekla rozhodovania o presne vymedzených záležitostiach stanovených v ústave (napr. o slobode prejavu, slobode vierovyznania, vlastníckom práve). Aj toto rozhodnutie - vo forme prijatia ústavy - však urobila v demokracii väčšina. Je preto nespochybniteľným právom, aby väčšina spôsobom predpísaným v ústave zmenila alebo doplnila text základného zákona. Môžeme síce diskutovať o tom, že slovenskú ústavu je možné meniť pomerne jednoducho (3/5 väčšinou všetkých poslancov Národnej rady), ale to je hádam dôvod na zmenu spôsobu prijímania a zmeny ústavy - napríklad formou ratifikačného referenda. Určite to však nie je dôvod na vykázanie niektorých ústavných noriem do panteónu večných a nemeniteľných princípov. Koniec koncov, kto by rozhodoval, ktoré ústavné normy sa meniť môžu a ktoré sa už nesmú. Aké kritérium pre podobnú diferenciáciu obsahuje text ústavy? Môžeme zmeniť počet poslancov? Asi áno. Môžeme zrušiť zákaz trestu smrti v ústave? Asi nie. Kto by nám dával odpovede na tieto otázky? Zrejme nejaká osvietená právnická elita, ktorá by v tom-ktorom čase pôsobila na Ústavnom súde. V tom prípade by sme sa však zmenili z vlády ľudu na vládu ústavných právnikov. A to je najnebezpečnejší dôsledok argumentácie o "materiálnom právnom štáte", kde nebude rozhodovať demokratická väčšina, ale osvietená právnická elita. A nebude rozhodovať podľa textu ústavy, ale podľa vlastných ideologických predstáv o tom, čo je "správne" a "nesprávne" na tomto svete. Nepáči sa nám trest smrti? Tak ho nie je možné zaviesť ani zmenou ústavy. Páči sa nám pozitívna diskriminácia? Tú je možné zaviesť kedykoľvek - sem-tam aj bez zmeny ústavy a napriek jej výslovnému zákazu.
Vrátim sa ešte k preukazovaniu pôvodu majetku. Pred niekoľkými rokmi prijali v Paríži viaceré známe osobnosti z prostredia justície a polície deklaráciu, v ktorej vyzvali jednotlivé štáty prijať zákonnú úpravu preukazovania pôvodu majetku. V Parížskej deklarácii sa píše: "Štáty musia zabezpečiť, aby verejní činitelia ... mali zákonnú povinnosť poskytnúť vierohodné vysvetlenie o pôvode svojho majetku a zabezpečiť prepadnutie aktív v tých prípadoch, ak nebudú vedieť k spokojnosti súdu poskytnúť rozumné vysvetlenie,"
Boj proti korupcii je vážna vec. Ak chceme, aby ho podporovali občania, musia ho najskôr podporovať politici. Slová však nestačia. Rozhodujú skutky. Poslanci svoje skutky prejavujú hlasovaním. Preto bude dôležité, pri hlasovaní o návrhu ústavného zákona o preukazovaní pôvodu majetku (alebo návrhu na zmenu ústavy), sledovať, či sa skutky a slová politikov zhodujú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.