Cestou do Košíc si opakovane čítam eseje Marcela Strýka: „Sloboda vôle človeka nie je bezdôvodnosť jeho činov, ako zdôrazňujú nepriatelia slobody, ktorí ju týmto tvrdením chcú parodovať ako chaos, ale slobodná tvorba dôvodov k činom.“ Spomínam si pritom na kurzy o československej filozofii počas mojich vysokoškolských štúdií, kde sa toto meno len mihlo ako epizóda v dejinách našej filozofie. Nedozvedeli sme sa vtedy nič bližšie o jeho myslení ani o živote – len pár suchých, bezvýrazných faktov. Píšem Fedorovi Gálovi a pýtam sa ho na kľúčovú postavu košického disentu. Odpovedá: „Keď si spomeniem na Marcela Strýka, môj základný pocit je smútok.“ Otváram niekoľko čísel českého časopisu Paměť a dějiny a začítam sa do polemických textov Mirka Vodrážku, Petra Jašeka a do reakcie Zbyňka Prokopa. Potom opäť čítam Strýkove vlastné texty, z ktorých vyžaruje aj nadšenie z čítania Egona Bondyho. To sa mi hneď premieša s rozčarovaním zo zauzlenej siete udavačstva. Smútok a ticho sa prehlbujú. Prichádzam do Košíc.
aký disent? Underground!
Stretávame sa v pivničnom byte u Konstantina „Sergeja“ Fecurku. Okrem neho sú tu Jozef Furman, Peter Neuwirth, Zbyněk Prokop a Ondrej „Bandy“ Jurín. Škoda, že tu nie sú ešte Ivan Jurčišin a Daniel Liška. Čaj, káva, cigaretový dym.
„Marcel bol pre mňa v prvom rade politická osobnosť,“ začne Peter Neuwirth, „v ŠtB ho evidovali ako nepriateľa štátu. Bol vo Fóre Charty 77, stýkal sa s politickými odporcami komunistického režimu a mal jasnú predstavu o komunizme ako zločinnom systéme.“ Strýko je preňho disident, človek, ktorý žil politikou. Trochu inak sa na vec pozerá Jozef Furman, pre ktorého sa samotný disent nedá identifikovať s undergroundom. „Underground je spôsob života, postoj, paralelná kultúra, a nie disent,“ vysvetľuje Furman, „je to určitá subkultúra. Ani ja, ani Marcel, ani Sergej – nikto z nás nikdy nebol disidentom.“ Pridáva sa aj Konstantin Fecurka a hovorí, že nejaký disent tu azda aj bol, no oni o ňom nevedeli veľa. Do politiky sa veľmi nemiešali, nemali v úmysle búrať štát, lebo ani neverili, že by v tom mohli niečo zmeniť. „Ako hovorieval Marcel, ono to raz zákonite spadne samo,“ uzatvára Fecurka.
Bibliou košického undergroundu bola Správa o treťom hudobnom obrodení od Ivana Martina Jirousa „Magora“. Ten text prepašoval do Košíc Jozef Furman a keď si ho ostatní prečítali, zmenilo im to životy. „Magor v tej správe ukázal,“ hovorí Furman, „že tvoriť sa dá aj celkom nezávisle. Hoci existujú zákazy, treba sa na ne vykašľať a robiť si svoje: výstavy v byte, v záhrade, hranie v pivnici. Nemá zmysel iba lamentovať nad tým, že veci sa nedajú robiť.“ Popri sivastom svete komunizmu tak vznikal alternatívny svet slobody, „voľne žijúcej mládeže“, ako to nazývala ŠtB. Tak vznikla skupina Lesní speváci (neskôr The Nace). Najprv iba parodovali komunistické „hity“, neskôr tvorili vlastnú hudbu. Hudba však nebola všetko.
Ak aj košický underground nebol disentom, neznamená to, že sa sám Strýko politicky neangažoval. Neuwirth vyrastal so Strýkom v rovnakej mestskej časti, chodili spolu do školy. Zlomovým momentom bol preňho rok 1968: „Marcelovi vtedy ťahalo na štrnásť a bol to introvertný, tichý, utiahnutý chlapec. No keď prišli Rusi, brali sme veci politicky. Nosili sme trikolóry, trhali sme učebnice ruštiny.“
od filozofie k spiritualite
Práve po šesťdesiatom ôsmom sa pre Strýka otvoril priestor, keď mohol s ľuďmi okolo seba hovoriť veľa o umení, hudbe, literatúre. Postupne sa v ňom formoval ozajstný „líder undergroundu na Slovensku“. Neuwirth vraví, že ho nazýval Mahátma, veľká duša, „pretože toľko vedomostí naraz sa nedalo len tak vstrebať“.
Zo Strýka sa stával filozof, nie však hocijaký. Nikdy neštudoval na univerzite, no zato čítal, či doslova hltal všetko, čo mu prišlo pod ruky.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.