V prvom rade, a všimne si to naozaj každý, na päťdesiatničku nevyzerá. Ale ani na dvadsiatničku, tridsiatničku, štyridsiatničku a tak ďalej, doplňte si vek, aký chcete...
Značka Madonna, reprezentovaná globálnou popovou speváčkou, tanečníčkou, herečkou, módnou ikonou, návrhárkou, dokonca spisovateľkou a vôbec, celebritou toho istého mena akoby uviazla v podivnom vákuu, v časovej slučke, v ktorej hodiny, dni, týždne, mesiace a roky plynú inak. Nie k ďalším a ďalším vráskam, k celulitíde a k prsiam, ktoré už sa nedokážu brániť gravitácii, ale k ďalším albumom s ešte lepším marketingom a ďalším ešte pompéznejším turné. Tá pani akoby nestarla, a ak naozaj starne, tak kdesi v šere, nepoznaná, nevidená, sama so svojimi démonmi. Za tie roky ich musia byť zástupy.
.úspech
Na pope je fascinujúca jeho nevypočítateľnosť. Vskutku, celé PR tímy, agenti, starajúci sa o imidž a všetko ďalšie, zástupy ľudí, ktorých síce rovnako ako ich prácu nevidno, ale výsledok je viditeľný, by okamžite uzatvorili pakt aj so samotným Mefistofelom, ak by im skutočne dal ten návod. Totiž TEN návod, ako urobiť z mena a osoby, ktorá stojí za ním, stroj na úspech. Peniaze sú vlastne druhoradé, ak sa začne hovoriť o čomsi skutočne zásadnom pre šoubiznis, popkultúru, postmodernu, pre metonymiu kultúrnej premeny euroamerickej civilizácie sklonku dvadsiateho storočia. Až taká je vraj tá Madonna dôležitá. Ako sa jej to prihodilo?
Dôležité sú, samozrejme, médiá. Niet sporu, že hudobná stanica MTV, hlavne v druhej polovici osemdesiatych a na úsvite deväťdesiatych rokov Madonne pomohla a Madonna pomohla MTV. Podobne pomohlo aj meno, ktorým sa dovtedy zvykla oslovovať predovšetkým Bohorodička, a tiež sčasti premyslené a sčasti vykonštruované aféry, zväčša smutné, dva- či trikrát zaujímavé a vždy bizarné herecké pokusy... Ale stále sú to len čriepky, viac-menej náhodné fragmenty, na ktoré síce človek pátrajúci po Madonninom úspechu narazí, ale ani odpovedí, ani toho návodu sa v nich nedopátra.
.fenomén
Hovorí sa, že Madonna je fenomén. Naozaj? Pravdepodobne hej, pretože ak by nebola, to meno by dosiaľ odkazovalo na sakrálno, nie na tú pani.
Fenomén Madonny je fenoménom mediálneho preceňovania, tak by mohla znieť tá najjednoduchšia odpoveď. Na začiatku je dievča s ambíciami, ktoré ďaleko presahujú jej skutočný talent, dievča, čo nahrá pieseň o prázdninách a keď ju vlna úspechu vynesie na vrchol, ona z neho jednoducho odmietne zliezť.
Vydatá za hollywoodskeho drsniaka, na ktorého si dnes málokto spomenie - Seana Penna, koketujúca s Princeom a iným odkvitajúcim seladónom, Warrenom Beattym. Raz sa prezlieka za Marilyn, inokedy za Evitu Perónovú, raz vystupuje v svadobných šatách ako panna, inokedy v špicatej podprsenke od Jean-Paula Gaultiera, dievča, ktoré má rado diamanty, lascívna novicka obcujúca s čiernym Ježišom v kulisách horiacich krížov, vierozvestkyňa sexu, ktorá urobila z pátričiek naozaj šik módny doplnok.
S Madonnou v posteli sa ocitol celý svet a vôbec mu to nemuselo byť pochuti. Otec jej prvého dieťaťa je len darca spermií, testosterónový inseminátor z posilňovne, otec druhého je drsný filmár drsných filmov a otec tretieho, adoptovaného, proti adopcii svojho syna Madonnou vraj nič nezmohol.
Čo ďalej? Žena, ktorá urobila z elektronickej tanečnej hudby mainstream, predstavila svetu komika Aliho G a vrátila western na ihrisko módy? Pokojne.
.svet bez hĺbky
Či sa Madonna bozkáva s Britney Spearsovou, či predvádza orálny sex na fľaši, či spieva titulnú pieseň z bondovky a učí Bondovho soka šerm, či sa rozvádza, chudne, ľutuje staré hriechy, alebo píše detské knihy, vždy sme pri tom, nikdy na nás nezabudne.
Urobiť z kabaly, tisícročia starej spirituálnej tradície, dotýkajúcej sa samotných koreňov judaizmu, módny new age trend hlupákov celého sveta? Komu inému by sa také čosi podarilo? Nikomu, len tej Madonne tú kabalu všetci zhltli a namiesto stužiek proti AIDS sa im na zápästiach objavila červená šnúrka. Nech už znamená čokoľvek, je to kabalistické a je to "in". Nie navonok, ale zvnútra, priam duchovne to pomáha a povznáša. A pokojne môže zaznieť Aleluja, že je to z iného kódu a iného kontextu, to nikomu nemusí prekážať.
Také čosi by v normálnom svete pohlo aj Golemom, svet s Madonnou však nie je celkom normálny, je to svet zbavený hĺbky, dvojrozmerný svet, v ktorom skutočnosť vyzerá len ako to, čo je práve na očiach.
Odvrátená strana popu, apoteóza povrchnosti, ktorá, aj keby hneď bola čisto racionálnym kalkulom, nemôže obstáť ako estetický ani ideový program.
A predsa sa drží, Madonna je témou Madonne navzdory.
.posolstvo či hra?
Sémantika môže byť v projekte Madonna len cudzie slovo, čosi odkazujúce na znaky a to, ako sa z nich skladá význam, a možno ani to nie, možno to slovo v tom projekte vôbec tak nepoznajú a predsa je to projekt, ktorý na sémantike stojí.
Dva znaky, reprezentujúce čosi celkom odlišné, sa ocitnú v spoločnom kontexte a vznikne medzi nimi pnutie, ktoré akoby bolo treba zaplniť, zvýznamniť, hoci vlastne nič neznamená. Symboly silné samy osebe sú na to najvhodnejšie. Napríklad kresťanské - krucifix a k nemu holá, alebo sporo oblečená diva a hneď je oheň na streche a poďho hnať sa za zmyslom.
Čo je to za posolstvo? Čo sa nám umelkyňa snaží naznačiť, čoho sa chce dotknúť, aké tajomstvo z Pandorinej skrinky vypustiť? Žeby žiadne, žeby to bola len hra? Nemožné.
Avantgardy prvej polovice dvadsiateho storočia nás naučili problematizovať zjavné, vnímať a čítať umenia ako racionálny problém. Estetická funkcia, nehovoriac o hodnote, i keď tá tu má tiež svoje miesto, stala sa subjektom racionálneho hľadania. Duchampova fontána bez interpretácie nič neznamená a Magritt s Foucaltom môžu tisíckrát tvrdiť, že toto nie je fajka, fajka bude fajkou, pokiaľ to sami nepremyslíme.
Kdesi v tom zmätku zostali aj ľudia, ktorí premýšľať nemusia, stačí im zdanie premýšľania a pre nich je Madonna skutočným darom z nebies, žuvačkou pre mozog. Oduševnený pop ako intelektuálny problém. Fuj!
.vždy trendy
O Madonne sa zvykne tvrdiť, že dokáže predvídať spoločenskú objednávku, že vie trafiť trend, ktorý ešte len kdesi číha, ako potencialita, ako možnosť a ona sa ho prvá dotkne, položí prst na tep doby, a tá potom tepe v jej rytme. Relatívne nedávny revival osemdesiatych rokov môže byť krásnym príkladom. Keď sa poň Madonna zohla, zrazu sa zdalo, akoby tu už nejaký ten piatok ležal a len čakal na zdvihnutie.
Interpretácia z druhej strany by mohla znieť tak, že ho Madonna vytvorila. Ako geniálna vizionárka vliezla do šatníka, v ktorom nebola dvadsať rokov a znova na seba navliekla staré háby. A pustila si k tomu hudbu z filmu Flashdance a ABBU, aby sa mal mainstream znova do čoho zblázniť.
Oba tie fragmenty úvah môžu odkazovať na to, čo je Madonniným tajomstvom, no existuje aj tretia, najschodnejšia cesta, cesta zlej herečky, ktorá vie obstojne spievať a asi dobre tancovať a tak veľmi, veľmi chce, až sa nezdráha vrhnúť celkom bezhlavo tam, kde šípi úspech, bez kalkulácií a záchrannej brzdy. Možno nie je žiadna Madonna sama osebe, tá pani s civilným menom a úplne normálnym životom vo chvíľach, keď nemusí byť Madonnou, ale len tá pani, čo uverila svojmu vlastnému mýtu tak veľmi, že jej osobnosť sa v ňom celkom rozpustila.
.priveľké ambície
Na otázku, kto je tá pani, nemusí existovať odpoveď, tak ako v roku 1987 neexistovala odpoveď na otázku kto je to dievča, respektíve Who´s That Girl. Položil ju režisér James Foley vo filme rovnakého mena a Madonna, v piesni z toho filmu, tiež. Madonna v ňom "zahrala" mladistvú výtržníčku, ktorá sa po návrate z väzenie, kde sedela za zločin, ktorý nespáchala, snaží očistiť svoje meno, ale nedarí sa jej to tak katastrofálne, že film s vypätím všetkých síl znesú len tí najväčší fanúšikovia.
Niežeby sa Madonna nesnažila hrať, naopak, snaží, priam úporne, čo je v ľahučkej krimikomédii zvlášť vidieť, lenže bez akéhokoľvek želaného dramatického efektu.
Who´s That Girl nebol Madonniným filmovým debutom, skúšala to už predtým, napríklad vo filmoch Shanghai Surprise (1986) či Desperately Seeking Susan (1985) a mnohokrát potom, ale nemalo to žiadny efekt. Madonna ako herečka, zvlášť v hlavnej úlohe, sa stala synonymom priveľkých ambícií a nijakého hereckého výkonu. Vždy, keď Madonna chcela hrať niekoho iného, nevyšlo to. Napriek tomu sa ako herečka presadila či presnejšie, presadila sa ako Madonna hrajúca kohosi.
Jej meno využil Woody Allen, aby predal svoj čiernobiely štylizovaný komediálny majsterštik Tiene a Hmla (1992), ako atrakcia poslúžila filmu Penny Marshallovej Veľké víťazstvo (1992), objavila sa po boku Warrena Beattyho v ambicióznej komiksovej adaptácii Dick Tracy, no vždy išlo o úlohy, v ktorých nešlo o herectvo, len o zaplnenie miesta.
Madonna v svojich hereckých ambíciách nepoľavila, naopak, znásobila snahy, dokonca si skúsila vybudovať meno herečky otvorenej nezávislým či menším produkciám (Blue in the Face 1995, Štyri izby 1995, Sex po telefóne 1996) a znova jej zámer vyšiel. Madonna sa stala rešpektovanou herečkou. Nachvíľu, ale predsa. S nekonečným nasadením uťahala divákov i kritikov a zahrala a zaspievala si v Evite (1996), ba dokonca za výkon v tomto filme získala rešpektované herecké ocenenie - Zlatý glóbus.
Ten obrovský tlak vtedy urobil svoje, pozrieť si Evitu takto po rokoch, s vedomím, že tie mesiášske pózy z Madonny urobili držiteľku Zlatého glóbusu za herecký výkon, je údel hodný vkusového masochistu.
Dnes je z Madonny dokonca režisérka (Filth and Wisdom 2008) a nikoho to už neprekvapuje. Madonne sa totiž podarilo dokázať čosi unikátne - že schopnosti pokojne možno nahradiť ambíciami.
.medzi
Madonna je pojmom svojho druhu, pojmom, ktorý odkazuje sám na seba, nesporne sa dokáže obklopiť správnymi ľuďmi v správnom čase, ale o všetkom inom sa dá pochybovať.
Len o jej ambíciách nie, či podložených, alebo nepodložených naozajstným talentom. Ono to všetko totiž vskutku nemusí byť tak, že Madonna je veľká, ona len môže po veľkosti túžiť tak veľmi, že už sa veľká zdá.
Pohltená sama v sebe, v mediálnom obraze, ktorý okolo seba, o sebe vytvorila a ktorý maskuje, že okrem ambícií tam niet ničoho iného.
Svätá Wikipédia o Madonne tvrdí, že je pre pop rovnako dôležitá ako Michael Jackson, Elvis a Beatles. Po Jacksonovi zostane Thriller, po Elvisovi zostal kult, po Beatles jedna z vetiev modernej popmusic.
Čo zostane po Madonne okrem mena?
Značka Madonna, reprezentovaná globálnou popovou speváčkou, tanečníčkou, herečkou, módnou ikonou, návrhárkou, dokonca spisovateľkou a vôbec, celebritou toho istého mena akoby uviazla v podivnom vákuu, v časovej slučke, v ktorej hodiny, dni, týždne, mesiace a roky plynú inak. Nie k ďalším a ďalším vráskam, k celulitíde a k prsiam, ktoré už sa nedokážu brániť gravitácii, ale k ďalším albumom s ešte lepším marketingom a ďalším ešte pompéznejším turné. Tá pani akoby nestarla, a ak naozaj starne, tak kdesi v šere, nepoznaná, nevidená, sama so svojimi démonmi. Za tie roky ich musia byť zástupy.
.úspech
Na pope je fascinujúca jeho nevypočítateľnosť. Vskutku, celé PR tímy, agenti, starajúci sa o imidž a všetko ďalšie, zástupy ľudí, ktorých síce rovnako ako ich prácu nevidno, ale výsledok je viditeľný, by okamžite uzatvorili pakt aj so samotným Mefistofelom, ak by im skutočne dal ten návod. Totiž TEN návod, ako urobiť z mena a osoby, ktorá stojí za ním, stroj na úspech. Peniaze sú vlastne druhoradé, ak sa začne hovoriť o čomsi skutočne zásadnom pre šoubiznis, popkultúru, postmodernu, pre metonymiu kultúrnej premeny euroamerickej civilizácie sklonku dvadsiateho storočia. Až taká je vraj tá Madonna dôležitá. Ako sa jej to prihodilo?
Dôležité sú, samozrejme, médiá. Niet sporu, že hudobná stanica MTV, hlavne v druhej polovici osemdesiatych a na úsvite deväťdesiatych rokov Madonne pomohla a Madonna pomohla MTV. Podobne pomohlo aj meno, ktorým sa dovtedy zvykla oslovovať predovšetkým Bohorodička, a tiež sčasti premyslené a sčasti vykonštruované aféry, zväčša smutné, dva- či trikrát zaujímavé a vždy bizarné herecké pokusy... Ale stále sú to len čriepky, viac-menej náhodné fragmenty, na ktoré síce človek pátrajúci po Madonninom úspechu narazí, ale ani odpovedí, ani toho návodu sa v nich nedopátra.
.fenomén
Hovorí sa, že Madonna je fenomén. Naozaj? Pravdepodobne hej, pretože ak by nebola, to meno by dosiaľ odkazovalo na sakrálno, nie na tú pani.
Fenomén Madonny je fenoménom mediálneho preceňovania, tak by mohla znieť tá najjednoduchšia odpoveď. Na začiatku je dievča s ambíciami, ktoré ďaleko presahujú jej skutočný talent, dievča, čo nahrá pieseň o prázdninách a keď ju vlna úspechu vynesie na vrchol, ona z neho jednoducho odmietne zliezť.
Vydatá za hollywoodskeho drsniaka, na ktorého si dnes málokto spomenie - Seana Penna, koketujúca s Princeom a iným odkvitajúcim seladónom, Warrenom Beattym. Raz sa prezlieka za Marilyn, inokedy za Evitu Perónovú, raz vystupuje v svadobných šatách ako panna, inokedy v špicatej podprsenke od Jean-Paula Gaultiera, dievča, ktoré má rado diamanty, lascívna novicka obcujúca s čiernym Ježišom v kulisách horiacich krížov, vierozvestkyňa sexu, ktorá urobila z pátričiek naozaj šik módny doplnok.
S Madonnou v posteli sa ocitol celý svet a vôbec mu to nemuselo byť pochuti. Otec jej prvého dieťaťa je len darca spermií, testosterónový inseminátor z posilňovne, otec druhého je drsný filmár drsných filmov a otec tretieho, adoptovaného, proti adopcii svojho syna Madonnou vraj nič nezmohol.
Čo ďalej? Žena, ktorá urobila z elektronickej tanečnej hudby mainstream, predstavila svetu komika Aliho G a vrátila western na ihrisko módy? Pokojne.
.svet bez hĺbky
Či sa Madonna bozkáva s Britney Spearsovou, či predvádza orálny sex na fľaši, či spieva titulnú pieseň z bondovky a učí Bondovho soka šerm, či sa rozvádza, chudne, ľutuje staré hriechy, alebo píše detské knihy, vždy sme pri tom, nikdy na nás nezabudne.
Urobiť z kabaly, tisícročia starej spirituálnej tradície, dotýkajúcej sa samotných koreňov judaizmu, módny new age trend hlupákov celého sveta? Komu inému by sa také čosi podarilo? Nikomu, len tej Madonne tú kabalu všetci zhltli a namiesto stužiek proti AIDS sa im na zápästiach objavila červená šnúrka. Nech už znamená čokoľvek, je to kabalistické a je to "in". Nie navonok, ale zvnútra, priam duchovne to pomáha a povznáša. A pokojne môže zaznieť Aleluja, že je to z iného kódu a iného kontextu, to nikomu nemusí prekážať.
Také čosi by v normálnom svete pohlo aj Golemom, svet s Madonnou však nie je celkom normálny, je to svet zbavený hĺbky, dvojrozmerný svet, v ktorom skutočnosť vyzerá len ako to, čo je práve na očiach.
Odvrátená strana popu, apoteóza povrchnosti, ktorá, aj keby hneď bola čisto racionálnym kalkulom, nemôže obstáť ako estetický ani ideový program.
A predsa sa drží, Madonna je témou Madonne navzdory.
.posolstvo či hra?
Sémantika môže byť v projekte Madonna len cudzie slovo, čosi odkazujúce na znaky a to, ako sa z nich skladá význam, a možno ani to nie, možno to slovo v tom projekte vôbec tak nepoznajú a predsa je to projekt, ktorý na sémantike stojí.
Dva znaky, reprezentujúce čosi celkom odlišné, sa ocitnú v spoločnom kontexte a vznikne medzi nimi pnutie, ktoré akoby bolo treba zaplniť, zvýznamniť, hoci vlastne nič neznamená. Symboly silné samy osebe sú na to najvhodnejšie. Napríklad kresťanské - krucifix a k nemu holá, alebo sporo oblečená diva a hneď je oheň na streche a poďho hnať sa za zmyslom.
Čo je to za posolstvo? Čo sa nám umelkyňa snaží naznačiť, čoho sa chce dotknúť, aké tajomstvo z Pandorinej skrinky vypustiť? Žeby žiadne, žeby to bola len hra? Nemožné.
Avantgardy prvej polovice dvadsiateho storočia nás naučili problematizovať zjavné, vnímať a čítať umenia ako racionálny problém. Estetická funkcia, nehovoriac o hodnote, i keď tá tu má tiež svoje miesto, stala sa subjektom racionálneho hľadania. Duchampova fontána bez interpretácie nič neznamená a Magritt s Foucaltom môžu tisíckrát tvrdiť, že toto nie je fajka, fajka bude fajkou, pokiaľ to sami nepremyslíme.
Kdesi v tom zmätku zostali aj ľudia, ktorí premýšľať nemusia, stačí im zdanie premýšľania a pre nich je Madonna skutočným darom z nebies, žuvačkou pre mozog. Oduševnený pop ako intelektuálny problém. Fuj!
.vždy trendy
O Madonne sa zvykne tvrdiť, že dokáže predvídať spoločenskú objednávku, že vie trafiť trend, ktorý ešte len kdesi číha, ako potencialita, ako možnosť a ona sa ho prvá dotkne, položí prst na tep doby, a tá potom tepe v jej rytme. Relatívne nedávny revival osemdesiatych rokov môže byť krásnym príkladom. Keď sa poň Madonna zohla, zrazu sa zdalo, akoby tu už nejaký ten piatok ležal a len čakal na zdvihnutie.
Interpretácia z druhej strany by mohla znieť tak, že ho Madonna vytvorila. Ako geniálna vizionárka vliezla do šatníka, v ktorom nebola dvadsať rokov a znova na seba navliekla staré háby. A pustila si k tomu hudbu z filmu Flashdance a ABBU, aby sa mal mainstream znova do čoho zblázniť.
Oba tie fragmenty úvah môžu odkazovať na to, čo je Madonniným tajomstvom, no existuje aj tretia, najschodnejšia cesta, cesta zlej herečky, ktorá vie obstojne spievať a asi dobre tancovať a tak veľmi, veľmi chce, až sa nezdráha vrhnúť celkom bezhlavo tam, kde šípi úspech, bez kalkulácií a záchrannej brzdy. Možno nie je žiadna Madonna sama osebe, tá pani s civilným menom a úplne normálnym životom vo chvíľach, keď nemusí byť Madonnou, ale len tá pani, čo uverila svojmu vlastnému mýtu tak veľmi, že jej osobnosť sa v ňom celkom rozpustila.
.priveľké ambície
Na otázku, kto je tá pani, nemusí existovať odpoveď, tak ako v roku 1987 neexistovala odpoveď na otázku kto je to dievča, respektíve Who´s That Girl. Položil ju režisér James Foley vo filme rovnakého mena a Madonna, v piesni z toho filmu, tiež. Madonna v ňom "zahrala" mladistvú výtržníčku, ktorá sa po návrate z väzenie, kde sedela za zločin, ktorý nespáchala, snaží očistiť svoje meno, ale nedarí sa jej to tak katastrofálne, že film s vypätím všetkých síl znesú len tí najväčší fanúšikovia.
Niežeby sa Madonna nesnažila hrať, naopak, snaží, priam úporne, čo je v ľahučkej krimikomédii zvlášť vidieť, lenže bez akéhokoľvek želaného dramatického efektu.
Who´s That Girl nebol Madonniným filmovým debutom, skúšala to už predtým, napríklad vo filmoch Shanghai Surprise (1986) či Desperately Seeking Susan (1985) a mnohokrát potom, ale nemalo to žiadny efekt. Madonna ako herečka, zvlášť v hlavnej úlohe, sa stala synonymom priveľkých ambícií a nijakého hereckého výkonu. Vždy, keď Madonna chcela hrať niekoho iného, nevyšlo to. Napriek tomu sa ako herečka presadila či presnejšie, presadila sa ako Madonna hrajúca kohosi.
Jej meno využil Woody Allen, aby predal svoj čiernobiely štylizovaný komediálny majsterštik Tiene a Hmla (1992), ako atrakcia poslúžila filmu Penny Marshallovej Veľké víťazstvo (1992), objavila sa po boku Warrena Beattyho v ambicióznej komiksovej adaptácii Dick Tracy, no vždy išlo o úlohy, v ktorých nešlo o herectvo, len o zaplnenie miesta.
Madonna v svojich hereckých ambíciách nepoľavila, naopak, znásobila snahy, dokonca si skúsila vybudovať meno herečky otvorenej nezávislým či menším produkciám (Blue in the Face 1995, Štyri izby 1995, Sex po telefóne 1996) a znova jej zámer vyšiel. Madonna sa stala rešpektovanou herečkou. Nachvíľu, ale predsa. S nekonečným nasadením uťahala divákov i kritikov a zahrala a zaspievala si v Evite (1996), ba dokonca za výkon v tomto filme získala rešpektované herecké ocenenie - Zlatý glóbus.
Ten obrovský tlak vtedy urobil svoje, pozrieť si Evitu takto po rokoch, s vedomím, že tie mesiášske pózy z Madonny urobili držiteľku Zlatého glóbusu za herecký výkon, je údel hodný vkusového masochistu.
Dnes je z Madonny dokonca režisérka (Filth and Wisdom 2008) a nikoho to už neprekvapuje. Madonne sa totiž podarilo dokázať čosi unikátne - že schopnosti pokojne možno nahradiť ambíciami.
.medzi
Madonna je pojmom svojho druhu, pojmom, ktorý odkazuje sám na seba, nesporne sa dokáže obklopiť správnymi ľuďmi v správnom čase, ale o všetkom inom sa dá pochybovať.
Len o jej ambíciách nie, či podložených, alebo nepodložených naozajstným talentom. Ono to všetko totiž vskutku nemusí byť tak, že Madonna je veľká, ona len môže po veľkosti túžiť tak veľmi, že už sa veľká zdá.
Pohltená sama v sebe, v mediálnom obraze, ktorý okolo seba, o sebe vytvorila a ktorý maskuje, že okrem ambícií tam niet ničoho iného.
Svätá Wikipédia o Madonne tvrdí, že je pre pop rovnako dôležitá ako Michael Jackson, Elvis a Beatles. Po Jacksonovi zostane Thriller, po Elvisovi zostal kult, po Beatles jedna z vetiev modernej popmusic.
Čo zostane po Madonne okrem mena?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.