keď sme prišli do jeho viedenského bytu, privítal nás veľký papagáj. S jednou z kľúčových osobností slovenskej džezovej histórie, človekom, ktorý na Ö3 púšťal 21 rokov každý večer Musik zum Träumen a následne niekoľko rokov na Twiste Dobrú hudbu, sme sa začali rozprávať o zvieratách, ktoré sú súčasťou jeho domácnosti.
Hovoril o nich s veľkou láskou. Tak ako o muzike, o svojom detstve a o Rakúsku. Hovorí, že je iba obyčajný muzikant.
Pavol Polanský.
.ste z Bratislavy?
Som rodák z Ostravy, ale keď sa ma opýtate prečo, neviem. Asi preto, lebo otec tam bol istý čas zamestnaný. Ale prvýkrát som Ostravu videl ako 22-ročný.
.kde ste vyrastali?
Do roku 1932 v Banskej Bystrici, odvtedy v Bratislave.
.čo robil otec v Ostrave?
Bol riaditeľom likérky. Otec bol špecialista od šnapsu. Dlhý čas bol riaditeľom Prvej trenčianskej borovičkovej. V roku 1932 sa stal riaditeľom Zväzu liehových páleníc, a odvtedy sme boli v Bratislave. Chodil som vtedy do tretej ľudovej.
.zažili ste Prvú republiku, vojnu, komunizmus, všetko...
Ja som zažil v Bratislave skutočne všetko. Kompletne. Obidva totalitné režimy a všetko, čo k nim patrí.
.vaše spomienky na detstvo sú tým poznačené?
Nie. Detstvo bolo krásne. Malé veľkomesto, medzinárodný flér. Kto v Bratislave nevedel tri reči, nemohol obstáť. Keď chcel byť predavačom, keď chcel mať styk s verejnosťou, bez maďarčiny, nemčiny a slovenčiny nemohol.
.tie tri reči ste sa naučili v škole, doma alebo na ulici?
Pri futbale som sa naučil maďarsky. Doma sme hovorili po slovensky, s mamou po nemecky, so starou mamou tiež, tá nevedela inakšie rozprávať, len rumunsky a nemecky. Mama bola Nemka zo Sedmohradska. Tam ju otec ulovil počas Prvej svetovej vojny.
.keď sa začala Druhá svetová vojna, mali ste štrnásť rokov. Pamätáte si to?
Samozrejme. Ale keď to porovnávam s prevratmi dnešnej doby, tak si to nepamätám tak dramaticky. Ale bolo to pravdepodobne aspoň také dramatické. Ja len viem, že všade nastali zmeny, doma, v podniku, otec dostal mŕtvicu. Všetko sa zmenilo. Nič už nebolo také pekné ako predtým.
.mali ste židovských kamarátov, ktorí zrazu zmizli?
Nielen kamarátov. Môj otec bol židovského pôvodu. Ja som tak trošku zmiešanec.
.ako sa ho to dotklo?
Musel ísť do penzie, potom mu zavesili hviezdu. Kamaráti ho naraz prestali zdraviť a keď sa s ním stretli, prechádzali na druhú stranu ulice. Bývali sme na Heydukovej ulici a díval som sa z okna, ako sa otec šúchal popri múre. Sú to nepekné spomienky.
.prišli do rodiny aj deportácie?
To viete, šťastie v nešťastí. Otec vtedy ležal bezvládny v nemocnici po tretej mŕtvici a to mu "zachránilo život".
.vy ste už vtedy chodili do školy?
Chodil som na Tretie štátne gymnázium na Zochovej. Tam ma z kvarty vyrútili.
.prečo?
Lebo som nemal dobrý pôvod.
.čo ste potom robili?
Všetko bolo komplikované. Som katolícky krstený človek. Nie "prekrstený", ja som mal od malička inú vieru. Veľmi sa ma preto dotklo, že môj vyhadzov zo školy podpisoval farár. Bol to premonštrát z Košíc, profesor Sziklay. Ja som mu pritom chodil miništrovať do Svätej Trojice. Odrazu, keď som prišiel do sakristie a pozdravil som "Pochválen buď Ježiš Kristus", mi on povedal "ta, Paľko môj, Na stráž musíš povedať..."
.čo vy na to?
Prestal som tam chodiť. Potom som chodil miništrovať do Modrého kostolíka farárovi Martinimu. On bol v tomto zmysle neutrálny. Bol maďarského pôvodu, kamarát môjho otca.
.keď sa vojna skončila, išli ste znovu do školy?
Porobil som všelijaké skúšky, začal som s muzikou a urobil som si konzervatórium.
.ako ste začali s muzikou?
Bol som bubeník. Už aj za slovenského štátu som hrával.
.kde?
Napríklad v rozhlase s Janom Ondrušom. To bola taká partia muzikantov. Potom existoval Zväz vysokoškolského študentstva. Tam bola jedna veľká skupina kabaretistov a pri tom kabarete bol orchester. Tam už som nebol len bubeník, ale trochu som už aj veci organizoval.
.vy ste na konzervatóriu študovali bicie?
Nie. V Bratislave by som ja musel učiť, ako sa hrá. (Smiech.) Ten inštrument tu nemal žiadnu tradíciu. Keď som hral v tanečnej škole, dostal som jednu limonádu a dva keksy, lebo bubeníci sa neplatia.
.ako ste sa dostali k bicím?
Za Prvej republiky sme bývali na Hlbokej ceste, na prvom poschodí. A nad nami býval slávny vojenský kapelník kapitán Rudolf Obruča. To bol tiež kamarát môjho otca. Dali sa dokopy niekde pri pive alebo u Františkánov. A raz hovorí otcovi: "Mikuláši, musíš toho Pavlíka poslat ke mně, protože ten má nadání." A tak som sa uňho začal učiť husle.
.ako zistil, že máte nadanie?
Možno ma počul spievať. Stával som pri okne, kolenom som búchal do parapety, prstami na sklo a spieval som si.
.prečo ste sa nestali klasickým muzikantom?
Ja som bol huslista len z donútenia. Absolvoval som všetkých sedem ročníkov Ševčíkovej školy, ale nebolo to moje. Keď sme sa presťahovali dole do mesta na Heydukovu, bol tam veľký obchod Košťál. Otec našiel pre mňa nového učiteľa, brata herca Lázníčka, ktorý bol huslistom v opere. Ale jedného dňa ma husle omrzeli, takže som išiel ku Košťálovi a predal som ich tam. Otcovi som povedal, že mi ich ukradli. Otec bol nahnevaný a hovorí "Ty sviniar, nedávaš pozor, také drahé husle som ti kúpil. Koniec!" A ja som si potichu povedal: "Konečne!"
.a potom?
Potuloval som sa medzi muzikantmi a furt som bubnoval. Ešte keď sme boli na Hlbokej, Obruča zistil, že mám talent na bicie. Ako starý vojenský muzikant hovoril: "Já tě naučím hrát na malém bubínku." Zohnal mi paličky. V tom čase vojaci fasovali "komisárek", taký peceň chleba. Na tom aj v hudobných školách učili bubeníkov bubnovať. Obstaral mi teda aj komisárek a začal ma učiť základom. Krížom cez cestu bola Sokolovňa, kde hrala sokolská muzika. Vždy, keď začali skúšať, stál som pri zábradlí a kukal do skúšobne. Až na mňa raz kapelník zavolal: "Klučku, furt se tam koukáš, pojď sem". Tak som išiel. "Chceš být mezi náma?" spýtal sa ma. "A kde chceš být?" Tak som išiel k bubeníkovi. Dodnes si pamätám, že na bubne tam hral starší pán Berger. Ten sa príliš nekamarátil s notami, a kapelníkovi preto príliš nevyhovoval. Tak som sa ako sopliak stal malým bubeníkom sokolskej muziky.
.vtedy ste prvýkrát bubnovali?
Prvýkrát s orchestrom. Na chlebe som sa niečo naučil, noty som čítal, takže to nebol problém. Kapelník dokonca povedal bubeníkovi: "Poslouchej jak ten kluk umí hrát, ty starej vole!" Na to v živote nezabudnem. Krátko na to bol na Devíne Slovanský deň. Veľká sláva. Krížom cez mesto išla sokolská muzika a ja som bol ako malý šrác v sokolskej uniforme s malým bubienkom stredobodom pozornosti.
.otec bol rád?
Bol na mňa pyšný. Všetci hovorili: "Mikuláš, ty máš teda syna, celé mesto o ňom hovorí." To mohlo byť niekedy v roku 1937. O rok neskôr už bolo po sokoloch, už len orly lietali...
.počas vojny bolo s vami čo?
Do Povstania som normálne hrával, robil muziku. Keď vypuklo Povstanie, býval vedľa nás na Heydukovej kapitán Mikula. Bol to slávny slovenský skladateľ a kapelník, vtedy dirigent vojenskej hudby. My muzikanti sme sa rozhodovali, či ideme do Povstania. Mikula povedal "Chlapci, to je riskantné, ide o život." Nakoniec sme všetci až na dvoch ostali v Bratislave.
.čo sa dialo potom?
Musel som sa skrývať, kde sa dalo. Chodil som v noci do Slovenského rozhlasu za kamarátmi technikmi. V noci vysielali krátkovlnné vysielanie do Ameriky. Než začali vysielať, museli posielať skúšobné zvuky do krátkovlnnej vysielačky v Protektoráte. Hlavný technik Gusto Guldan hovorí: "Paľo, dones platne, konečne si môžeme zahrať nejakú poriadnu muziku." Ja som mal Counta Basieho a podobné americké "drevárne", čo sa nesmeli hrať. To, čo sa posielalo skúšobne do českého vysielača, však nikto nekontroloval. Česi v tom vysielači boli z toho úplne vykrútení a trvali na tom, aby sme im ako "moduláciu" posielali len takúto muziku. A tak som púšťal svoju prvú hudbu.
.to bola vaše prvé rozhlasové vysielanie?
Veru tak. Počúvali to len technici v Bratislave a kdesi v Liberci. Tak som tam každý večer chodil. To bolo dobre, lebo pokiaľ som bol tam, tak som bol dobre skrytý. Pred synagógou na Heydukovej stál vždy v noci mladý policajt, s ktorým sme si tykali. Raz v noci sa ma pýta: "Skade ideš, Paľko?". A poprial mi dobrú noc. Keď som strčil kľúč do zámky, zrazu sa za mnou rozsvietilo svetlo a stáli za mnou traja páni v kožených kabátoch. "Vy ste pán Feldman?" spýtali sa. "Tak idete s nami!" Mama a stará mama pozerali z obloka, ako ma odviedli.
.prečo vás zobrali?
Že som židák a že idem do koncentráku. Zobrali ma na Palisády, kde bolo hlavné veliteľstvo SS. Tam už bola kopa ľudí. Naši mi poslali kufor s najdôležitejšími vecami a čakal som, čo bude ďalej.
.vtedy ste už vedeli, čo znamenajú deportácie?
Samozrejme. Vedeli sme, že je to cesta na smrť. Moja vtedajšia frajerka, dcéra slávneho operného speváka Flögla, behala po všetkých známych, dokonca jednému esesákovi vlepila, lebo ju začal obťažovať. A našla prešporského Nemca, pohlavára miestnych nacistov, ktorý sa volal Josef Poor. Ešte za bývalej republiky raz pri Starej radnici vybuchla aerovka, bol to atentát, v ktorom mal tento Poor prsty. Po potlačení Povstania mal veľký vplyv. Moja frajerka ho našla a povedala mu, že ma chcú odviesť. Ja som predtým hral v malom rozhlasovom orchestri, tento Poor tam chodil a bol pyšný, že ma pozná. On vždy hovoril "Paľo Polanský, to je muzikant!" Asi po dvoch dňoch ma zavolali dolu, tam stáli dvaja vysokí SS oficieri a Poor. "Servus," povedal a hovorí esesákom: "Tak toto je ten pán, ktorého ste zadržali, ale on nie je Žid." Opýtali sa ho, ako to vie. "Daj dole nohavice," povedal mi. Ja som tak urobil a jeden z tých papalášov zakričal: "Diese Mann geht nach Hause!" A bol som vonku.
.keby to nevybavil, tak je koniec?
Dole stáli rebriňáky, na ktoré už nahadzovali kufre.
.čo bolo potom?
Išiel som domov. Mama a stará mama nechceli veriť. Voľakedy v Banskej Bystrici môj starší brat dával kondície z matematiky istému Pepychovi. Bol to vysokoškolák z veľmi chudobnej rodiny, ktorý u nás býval. Vtedy bol stotníkom Slovenskej armády. Mama zistila, že úraduje na ministerstve obrany ako veliteľ neozbrojeného technického oddielu, vojakov s lopatami. Išla za ním a on jej povedal, aby ma za ním poslala. Obliekli ma do uniformy a bol som zakrytý.
.a takto ste prežili až do konca vojny?
Tak som sa dostal do Unína, a z Unína nás zobrali Nemci na zákopy až do Rakúska.
.keď sa skončila vojna, oslobodili vás Američania?
Žiaľbohu Rusi. Nemci nás opustili asi tri dni pred koncom vojny. Zostalo nás na kopci v lese asi dvadsať Čechoslovákov. Nevedeli sme, čo bude. Naraz sme zistili, že prestali nálety. Hovorili sme si, že to bude asi koniec vojny. Išli sme pomaličky dolu z kopca a odrazu išiel proti nám ruský tank. Otvoril sa dekel a starý bielovlasý dôstojník zakričal: "Vy kakíje?" Zakričali sme: "My Čechoslováki". A on na to: "Idíte rebjáta!". Títo ruskí vojaci nás začali kŕmiť. Vytiahli z tanku maslo, chlieb. Viac dní sme nejedli, viete si predstaviť, čo to boli za následky. Ale potom nás dali dokopy s ďalšími, dali nám tri koníky a rebrináky a išli sme "napravljénije Víner Nojštad". Prvý z nás niesol tabuľu s nápisom Czechoslovakia. Všade okolo nás boli mŕtvoly nemeckých vojakov, ktorých Rusi bombardovali, aby neušli k Američanom. Boli to mŕtve deti.
.medzi nimi ste šli?
Ja som len kráčal vedľa rebrináka. Jeden Rus nás zastavil a pýtal sa nás, čo sme zač. Okolo išiel rakúsky cyklista, Rus ho zastavil, ukázal na mňa a pýta sa ho: "Ty znáješ kto éto? Éto moj brat. On byl u vas u Germáncov v pljenu, jemu nenádo chodíť peškom." Zobral mu bicykel a dal mi ho. Za chvíľu však išiel oproti na koni opitý Kirgizec. Zišiel z koňa a povedal: "Ty si bol v zajatí a ja som bojoval. A ty budeš jazdiť na bicykli?" A bicykel mi zobral. A vzápätí spadol aj s bicyklom do jarku.
.potom ste došli do Wiener Neustadt...
Tam som mal šťastie. Stal som sa tlmočníkom u veliteľa mesta. Ten si ma obľúbil, vypravoval som transporty s navrátilcami do ich krajín. Aj ja som chcel ísť domov, ale nechcel ma pustiť. Hovoril mi, aby som zašiel do Bratislavy a vrátil sa späť. Daroval mi auto, ale vždy keď som prišiel do Petržalky, práve nebol postavený pontónový most. Takto to bolo asi dva týždne. Išlo mi to už na nervy. Vypravoval som vlak do Československa, v jednom vagóne som si spravil pelech a tak som im ušiel.
.ten vlak išiel do Bratislavy?
Do Ostravy. Tam bol zberný tábor a stadiaľ rozdeľovali repatriantov domov. Keď sme stáli v Trnave, povedal som si, že ja do Ostravy nejdem. Vyskočil som, išiel som na hlavnú cestu, zastavil som prvý ruský nákladiak, ukázal som im svoju bumážku a tí ma doviezli až pred náš dom.
.keď sa vojna skončila, venovali ste sa hudbe?
Najprv som si musel obstarať oblek, aby som mohol byť civil. Našiel som bývalých kamarátov a začali sme hrať. Mali sme orchester, ktorý sa volal Boogie Club. Začali sme v Park kaviarni. Bola to veľká sláva.
.potom prišiel komunizmus.
Prechod ku komunizmu už nebol taký dramatický. Bola to iba zmena farby. Išlo o to isté. Vtedy sme však ešte nepoznali súvislosti tak, ako ich poznáme dnes - že ľudia sa prefarbujú. Že podľa potreby obracajú kabáty. Bývalí demokrati sa bez problémov stali fašistami, a potom komunistami.
.dalo sa hrať?
Hrať sa dalo vždy. Ale nesmeli sme hrať americkú "dekadentnú" muziku.
.ani na zábavách?
Ani tam. Oni to veľmi nemali radi. Nemci tomu hovorili židoboľševická muzika, komunisti zasa buržoázna muzika. Komunisti začali dokonca vyberať nástroje. Napríklad saxofón bol kapitalistický inštrument. No a potom, samozrejme, zatvárali lokály.
.prečo?
Lebo zábavné lokály boli buržoáznym prežitkom. Tak sme išli hrať do tanečných škôl. Ale aj tam začali vyberať, čo máme hrať. Keď sme hrali tak, ako sa patrí, začali kritiky. Potom som začal chodiť na "konzervu", popri tom som začal pracovať v Slovenskom rozhlase ako pisár. Zaujímal ma rozhlas ako médium. Mal som a podnes mám bláznivú ideu, že človek by mal medzi ľudí roznášať dobrú kultúru, pretože keď to nerobí, tak roznášajú iní zlú. Mojim šéfom v rozhlase bol Franta Prášil. Jedného dňa navrhol, aby som skúsil robiť programy. Zažil som tam vtedy Moyzesa a neskôr Jurovského ako šéfov hudobného odboru. Na čele hudobných redakcií sedeli takéto kapacity. To dnes neexistuje.
.to bolo v ktorých rokoch?
1948 až 1950. Potom sme založili Bigband bratislavských vysokoškolákov. A tak som sa usadil v rozhlase dvojmo: ako programový pracovník a ako šéf orchestra, ktorý nahrával povolenú muziku, ale takým americkým štýlom. V orchestri hrali konzervatoristi, vysokoškolskí asistenti, medici, technici. Postupne sme sa stali celkom slávnymi. Potom však prišiel čas, keď im aj toto prekážalo. Programový riaditeľ dal raz dokopy takú selanku na Vysokej škole straníckej a mňa si tam pozvali ako "referenta". Chceli hovoriť o tanečnej hudbe. Tvrdili, že som zamerikanizoval Ježkove skladby. Ja som im na to povedal, že ja som nič neamerikanizoval, že sme hrali podľa tlačených nôt, ktoré vyšli v štátnom nakladateľstve. Na to mi programový riaditeľ rozhlasu povedal: "My sme ťa neangažovali na to, aby si nám hovoril, čo robí štátne nakladateľstvo, my sme mysleli, že aj tam vieš rozoznať dobré od zlého."
.čo z toho vyplynulo?
Orchester sa zmenšil. Potom prišiel čas, keď Gusto Brom rozpustil svoj slávny orchester a z nášho orchestra spravili Orchester Gustáva Broma. Aj to sa časom poondialo. My všetci sme boli "obdivovatelia západnej kultúry". Ja som mal prezývku "kozmopolita".
.to bola nadávka?
Viac ako nadávka. To bola stigma. Z rozhlasu som potom išiel na dva roky na vojnu. Vrátili sa totiž hriechy minulosti: keďže som vtedy v Trnave zoskočil z toho transportu a nešiel som na vojenskú prezentáciu, spočítali mi to. Nemal som papiere o tom, že som už v armáde slúžil, a tak som musel ísť druhýkrát na vojnu. Našťastie som bol vo Vojenskom umeleckom súbore.
.čo sa vôbec dalo robiť v rozhlase?
Snažili sme sa začať niečo s dobrou muzikou. To bola druhá polovica 50. rokov. Kľučkovali sme v tom, ako sa dalo. Raz vznikla situácia, že Ústredný výbor strany bol nahnevaný, že o jedenástej pred obedom celá Bratislava počúva hudobnú reláciu viedenského rozhlasu. Bola to dobrá tanečná muzika. No a súdruhovia obviňovali rozhlas, že na to nereaguje. Bola veľká schôdza, tak som sa prihlásil a povedal som: "Súdruhovia, jediné, čo sa proti tomu dá robiť, je pripraviť lepší program." A ponúkol som sa, že sa o to pokúsim. Dali mi to, tá relácia sa volala "V dobrej nálade". Po polroku Bratislava začala počúvať Slovenský rozhlas.
.čo ste hrali?
Takáto relácia sa nedala robiť z ničoho. Mal som kamaráta pilota ČSA, ktorý lietal na linke Praha - Paríž. Nosil mi stadiaľ platne.
.nikto vám nevyčítal, že to bola západná hudba?
Nie. Vtedy boli šťastní, že to celá Bratislava počúva. Ale jedného dňa som dostal pozvanie na ŠtB.
.vedeli ste, čo je ŠtB?
Tušil som to. Nechali ma dole polhodinu sedieť, potom ma posadili do kancelárie, kde bol iba holý stôl a Novotný na stene. Medzi inými otázkami bolo aj to, aké mám styky s francúzskymi pilotmi. Poprosil som ich, aby mi prezradili, kedy naposledy pristálo v Bratislave lietadlo Air France. Povedali mi, že otázky dávajú oni a nie ja. Vyčítali mi styk s cudzinou. Program, za ktorý ma Ústredný výbor chválil, sa obrátil proti mne. Začali ma naháňať, začali sa mi vyhrážať a žiadať služby, ktoré som nebol ochotný splniť.
.chceli od vás donášanie na kolegov?
Chceli, aby som donášal na mojich šéfov, komunistov... Mojím šéfom bol vtedy Jožo Šimák. To bol jeden z mála komunistov, ktorému som ešte dnes schopný doniesť na hrob kyticu.
.takže ste odmietli?
To sa celkom nedalo. Iba som hovoril, že som muzikant a môžem im to iba pokaziť. Tak to trvalo poldruha roka. Stretávali sme sa v jednom konšpiračnom byte na Gajovej ulici. Jedného dňa mi "môj" eštebák pri takom stretnutí povedal, že ma musí odovzdať inému. Ten prišiel, kuká na mňa a hovorí: "Nepoznáme sa?" Ja mu vravím, že aj on mi je povedomý. "Ty si Paľo Feldman," vraví. "A ty si Jožo Vandák". Sedel v škole za mnou v lavici. Bol to chudobný chlapčisko, chodieval k nám domov, moja mama ho mala rada a pravidelne mu po mne posielala desiate do školy. Porozprával mi celý svoj život a ja som ho dva-tri týždne varil, aby mi dal pokoj. On hovoril, že to je nemožné a aby som to od neho nechcel. Ale jedného dňa sme sa stretli a hovorí mi: "Vieš čo, Paľo, ak nechceš, tak sa už viac neuvidíme." A pustil ma.
.oni vás viedli ako nejakého agenta?
Asi viedli, hoci som v živote nič nepodpísal. V momente, keď ste prekročili prah Februárky, vaše meno bolo zapísané.
.ďalej ste pracovali v rozhlase?
Nie. Tam som už nemohol pracovať. Bol som nepriateľ štátu, "hrobár slovenskej tanečnej muziky". Pričom som len polroka predtým dostal ocenenie za dobrú prácu. Nebyť mňa, nemohol by Kuchár spievať Marínu a Dusík by nezarobil toľko peňazí, koľko zarobil s mojimi nahrávkami.
.čo ste robili po odchode z rozhlasu?
Poldruha roka som bol bez zamestnania. Koncom roku 1958 sa môj bývalý šéf Jožo Šimák stal námestníkom riaditeľa predchodcu dnešného Slovkoncertu. Spravil zo mňa šéfa zahraničného oddelenia.
.toto ste robili dokedy?
Do 28. augusta 1968. Vtedy sme sa ráno zbalili a večer o siedmej sme boli vo Viedni. Keď sa pozerám na moje Slovensko dnes, neľutujem ani jednu sekundu.
.prečo ste sa rozhodli odísť?
V noci mi zavolala sekretárka a vraví: "Rusi sú tu!" Býval som na Búdkovej, otvoril som okno a počul som to. Potom som videl, ako tanky prišli na Slavín, lebo si pomýlili cestu. Vedel som, čo sú títo súdruhovia zač.
.čo ste chceli vonku robiť?
Bolo mi to jedno. Ja som išiel preč.
.čo ste tých 21 rokov robili?
Začalo sa to tým, že som robil presne to, čo v bratislavskom rozhlase. Presne tak dobre a presne s tou láskou. Rozdiel bol len v tom, že tu som za to dostal krátko pred penziou rakúske štátne vyznamenanie a tam som dostával kopance.
.keď ste začali robiť v ORF, nepozerali sa na vás ako na cudzinca?
Prezidentom Európskej jazzovej federácie bol Johann Fritz. S tým som mal dobré styky, v šesťdesiatych rokov som chodil do Viedne na jeden veľmi dobrý festival, kde som bol členom poroty. Neskôr som hral vo viacerých medzinárodných orchestroch. No a tento Fritz sa ma pýtal, čo idem robiť. Povedal som mu, že idem preč. Bol som registrovaný do Austrálie a Kanady. Na to mi povedal, že som predsa Európan, na čo by som tam išiel. Hovoril som, že tu aj tak nemá nikto o mňa záujem. On mi však povedal, že o mňa záujem je. Dva dni na to ma prijal generálny intendant ORF Bacher a prvého októbra 1968 sa vysielala moja prvá relácia na Ö3...
Musik zum Träumen sa stala legendárnou nielen v Rakúsku, ale aj na Slovensku a v Česku.
V Linzi bol profesor Radhuber, slávny organista, ktorý mal ženu Češku. Keď som už ako zamestnanec ORF prvýkrát prišiel do Linzu, tak ma svojej žene predstavil ako prvého rakúskeho "beischlaf betrager", sprievodcu tých, ktorí sa milujú. (Smiech.) Musik zum Träumen som robil 21 rokov každý večer bez jedinej výnimky. A keď som sa v roku 1981 stal šéfom hudobnej produkcie Ö3, tak len s podmienkou, že túto reláciu budem robiť ďalej.
.ako sa robilo v ORF?
Nevysloviteľne krásne. Tých 22 rokov práce v rakúskom rozhlase bolo 22 najkrajších rokov môjho života. Viete, čo je to robiť a nemať nad sebou kontrolu? Viete, čo je to, keď si vašu dobrú prácu všimnú a ponúknu vám miesto vedúceho oddelenia? Nikto sa ma tu za celý čas nespýtal, v akej som strane. Nikto ma nenútil ísť na politické schôdze. Viete, čo to boli desaťminútovky? Každé ráno vám v robote čítal niekto úvodníky z Pravdy a keď ste neprišli, tak vás začali tak drbať, až ste boli modrý. A to vám nejaký kretén, ktorý nevedel čítať, čítal z Pravdy úvodník...
.mali ste za tých 21 rokov kontakt so Slovenskom?
S pár ľuďmi som kontakt mal a tí z toho mali patričné problémy. Stretávali sme sa v Maďarsku.
.v Československu ste v tom čase nikdy neboli.
Nebol. To by som sa musel "vyplatiť", ale tým komunistickým vagabundom som nechcel dať ani pár grošov.
.vedeli ste, že vašu reláciu na Slovensku počúvajú?
Jedno z najväčších zadosťučinení v živote pre mňa bolo, keď išla moja prvá relácia v Rakúsku. Mojej žene som povedal, že najkrajšie je to, že teraz v Bratislave dvadsiatich ľudí trafí šľak. (Smiech.)
.hneď po novembri 1989 ste prišli do Bratislavy?
Až v marci 1990. Nechcel som tam ísť a ani dnes tam nechodím.
.prečo?
Nemôžem. Neviem, ako to povedať. Asi preto, lebo tam žije mnoho ľudí iných ako ste vy. Keď čítam, ako ľudia reagujú napríklad na stretnutie pri príležitosti výročia holokaustu, tak sa pýtam: "Tam mám ísť? Prečo? Čo som komu urobil?" Mám tam pár kamarátov, to je všetko.
.sledujete, čo sa na Slovensku deje?
Objavil som v sebe jednu strašnú vlastnosť - škodoradosť.
.škodoradosť z čoho?
Čo Slovensko chcelo, to má. Ako sa mohli komunisti dostať do ponovembrových vlád? Kto to umožnil? Jeden z mojich priateľov mi vtedy hovoril, že aj komunisti sa môžu zmeniť. Ja verím všetkému, len tomu nie. To nie je možné. Zatiaľ čo jedni štrngali kľúčmi, komunisti si zariadili, čo treba, a stali sa z nich "demokrati". A teraz to tam máte.
.ako vnímate dnešné Slovensko?
Opisuje to medzinárodné slovo - bordel.
.viete, kto všetko je vo vláde. Čo sú to podľa vás za ľudia?
Grázli sú to! Čo je Slota iného ako nevzdelaný chrapúň a grázel?
.ako je možné, že tí ľudia sedia tam, kde sedia?
Lebo tí, ktorí to mali v roku 1990 v moci, im to dovolili.
.hovoríte, že do Bratislavy nemôžete chodiť. Dlhé roky ste však v Twiste robili reláciu Dobrá hudba.
Chodil som do Twistu, nie do Bratislavy. V meste by ste ma nestretli. Ale ja som nebol ani v Prahe, ani v Budapešti. Tým smerom ja nemôžem ísť. Otvorili síce hranice, ale drvivá väčšina obyvateľov týchto krajín otvorené hranice nepotrebuje. Zaujímajú ich obrazárne? Koľkých ľudí na Slovensku zaujíma Breughel. Spočítate ich na niekoľkých rukách. Čo tu hovoríme o demokracii. Oni nevedia, ani ako sa to píše.
.sledujete slovenský džez?
Sledujem. Aj tam to väčšinou ide len po povrchu. Ľudia, ktorí idú v lete do Ameriky na trojmesačný kurz, tvrdia, že absolvovali vysokú džezovú školu.
.kto vás z mladšej generácie zaujal?
Veľmi ma zaujalo Nothing But Swing Trio z Banskej Bystrice. Sú vynikajúci. Obdivujem ich pianistu Klaudia Kováča. Je to rómsky chlapec, neobyčajne mu to páli. Sú na Slovensku dobrí muzikanti, ale je tam najmä veľa povrchných ľudí.
.ako sa dá situácia zmeniť?
Jediné, čo v demokracii funguje, sú voľby. Keď sa však pozriete na preferencie politických strán, otvára sa pred vami skutočne krásna budúcnosť. (Smiech.) To bol komunizmus - mama robila v mliekarni, otec bol mäsiarom a syn automechanikom. A všetci traja kradli a stavali baraky. Prečo by túžili po niečom inom?
.ale to nezmenia politici.
Ja som len obyčajný muzikant. Keby som bol v roku 1990 na čele štátu, nerobil by som nič iné, než že by som všetky nomenklatúrne kádre zákonom odstránil z verejných funkcií. Dnešná slovenská inteligencia čuší, lebo chce byť pri rozdeľovaní koláča. Je to nákazlivá choroba. Keď slúžil arcibiskup Sokol omšu za Tisa a vyvesil tam gardistický znak, čo sa na Slovensku stalo? Viete si predstaviť, čo by bolo, keby viedenský arcibiskup slúžil pod hakenkrojcom omšu za Hitlera? Vaši politici chcú robiť hrubú čiaru za minulosťou, ale budúcnosť bez minulosti neexistuje. Tá minulosť sa vráti.
.máte 83 rokov. Keď sa pozriete dozadu, aký to bol život?
Miešaný.
.dobrý?
Môže sa o živote povedať, že bol zlý? To sa nedá. V živote je toľko pekných chvíľ, že všetko ostatné vyvážia.
Hovoril o nich s veľkou láskou. Tak ako o muzike, o svojom detstve a o Rakúsku. Hovorí, že je iba obyčajný muzikant.
Pavol Polanský.
.ste z Bratislavy?
Som rodák z Ostravy, ale keď sa ma opýtate prečo, neviem. Asi preto, lebo otec tam bol istý čas zamestnaný. Ale prvýkrát som Ostravu videl ako 22-ročný.
.kde ste vyrastali?
Do roku 1932 v Banskej Bystrici, odvtedy v Bratislave.
.čo robil otec v Ostrave?
Bol riaditeľom likérky. Otec bol špecialista od šnapsu. Dlhý čas bol riaditeľom Prvej trenčianskej borovičkovej. V roku 1932 sa stal riaditeľom Zväzu liehových páleníc, a odvtedy sme boli v Bratislave. Chodil som vtedy do tretej ľudovej.
.zažili ste Prvú republiku, vojnu, komunizmus, všetko...
Ja som zažil v Bratislave skutočne všetko. Kompletne. Obidva totalitné režimy a všetko, čo k nim patrí.
.vaše spomienky na detstvo sú tým poznačené?
Nie. Detstvo bolo krásne. Malé veľkomesto, medzinárodný flér. Kto v Bratislave nevedel tri reči, nemohol obstáť. Keď chcel byť predavačom, keď chcel mať styk s verejnosťou, bez maďarčiny, nemčiny a slovenčiny nemohol.
.tie tri reči ste sa naučili v škole, doma alebo na ulici?
Pri futbale som sa naučil maďarsky. Doma sme hovorili po slovensky, s mamou po nemecky, so starou mamou tiež, tá nevedela inakšie rozprávať, len rumunsky a nemecky. Mama bola Nemka zo Sedmohradska. Tam ju otec ulovil počas Prvej svetovej vojny.
.keď sa začala Druhá svetová vojna, mali ste štrnásť rokov. Pamätáte si to?
Samozrejme. Ale keď to porovnávam s prevratmi dnešnej doby, tak si to nepamätám tak dramaticky. Ale bolo to pravdepodobne aspoň také dramatické. Ja len viem, že všade nastali zmeny, doma, v podniku, otec dostal mŕtvicu. Všetko sa zmenilo. Nič už nebolo také pekné ako predtým.
.mali ste židovských kamarátov, ktorí zrazu zmizli?
Nielen kamarátov. Môj otec bol židovského pôvodu. Ja som tak trošku zmiešanec.
.ako sa ho to dotklo?
Musel ísť do penzie, potom mu zavesili hviezdu. Kamaráti ho naraz prestali zdraviť a keď sa s ním stretli, prechádzali na druhú stranu ulice. Bývali sme na Heydukovej ulici a díval som sa z okna, ako sa otec šúchal popri múre. Sú to nepekné spomienky.
.prišli do rodiny aj deportácie?
To viete, šťastie v nešťastí. Otec vtedy ležal bezvládny v nemocnici po tretej mŕtvici a to mu "zachránilo život".
.vy ste už vtedy chodili do školy?
Chodil som na Tretie štátne gymnázium na Zochovej. Tam ma z kvarty vyrútili.
| Pavol Polanský / Narodil sa v roku 1925 v Moravskej Ostrave ako Pavol Feldman. Patrí medzi zakladajúce osobnosti slovenského džezu a tanečnej hudby. Založil niekoľko orchestrov a ako jeden z prvých púšťal džezovú hudbu v Slovenskom rozhlase, v roku 1968 emigroval a odvtedy žije vo Viedni. Po 21 rokov večer čo večer vysielal na Ö3 reláciu Musik zum Träumen, po roku 1989 niekoľko rokov Dobrú hudbu v rádiu Twist. Je nositeľom rakúskeho štátneho vyznamenania. |
.prečo?
Lebo som nemal dobrý pôvod.
.čo ste potom robili?
Všetko bolo komplikované. Som katolícky krstený človek. Nie "prekrstený", ja som mal od malička inú vieru. Veľmi sa ma preto dotklo, že môj vyhadzov zo školy podpisoval farár. Bol to premonštrát z Košíc, profesor Sziklay. Ja som mu pritom chodil miništrovať do Svätej Trojice. Odrazu, keď som prišiel do sakristie a pozdravil som "Pochválen buď Ježiš Kristus", mi on povedal "ta, Paľko môj, Na stráž musíš povedať..."
.čo vy na to?
Prestal som tam chodiť. Potom som chodil miništrovať do Modrého kostolíka farárovi Martinimu. On bol v tomto zmysle neutrálny. Bol maďarského pôvodu, kamarát môjho otca.
.keď sa vojna skončila, išli ste znovu do školy?
Porobil som všelijaké skúšky, začal som s muzikou a urobil som si konzervatórium.
.ako ste začali s muzikou?
Bol som bubeník. Už aj za slovenského štátu som hrával.
.kde?
Napríklad v rozhlase s Janom Ondrušom. To bola taká partia muzikantov. Potom existoval Zväz vysokoškolského študentstva. Tam bola jedna veľká skupina kabaretistov a pri tom kabarete bol orchester. Tam už som nebol len bubeník, ale trochu som už aj veci organizoval.
.vy ste na konzervatóriu študovali bicie?
Nie. V Bratislave by som ja musel učiť, ako sa hrá. (Smiech.) Ten inštrument tu nemal žiadnu tradíciu. Keď som hral v tanečnej škole, dostal som jednu limonádu a dva keksy, lebo bubeníci sa neplatia.
.ako ste sa dostali k bicím?
Za Prvej republiky sme bývali na Hlbokej ceste, na prvom poschodí. A nad nami býval slávny vojenský kapelník kapitán Rudolf Obruča. To bol tiež kamarát môjho otca. Dali sa dokopy niekde pri pive alebo u Františkánov. A raz hovorí otcovi: "Mikuláši, musíš toho Pavlíka poslat ke mně, protože ten má nadání." A tak som sa uňho začal učiť husle.
.ako zistil, že máte nadanie?
Možno ma počul spievať. Stával som pri okne, kolenom som búchal do parapety, prstami na sklo a spieval som si.
.prečo ste sa nestali klasickým muzikantom?
Ja som bol huslista len z donútenia. Absolvoval som všetkých sedem ročníkov Ševčíkovej školy, ale nebolo to moje. Keď sme sa presťahovali dole do mesta na Heydukovu, bol tam veľký obchod Košťál. Otec našiel pre mňa nového učiteľa, brata herca Lázníčka, ktorý bol huslistom v opere. Ale jedného dňa ma husle omrzeli, takže som išiel ku Košťálovi a predal som ich tam. Otcovi som povedal, že mi ich ukradli. Otec bol nahnevaný a hovorí "Ty sviniar, nedávaš pozor, také drahé husle som ti kúpil. Koniec!" A ja som si potichu povedal: "Konečne!"
.a potom?
Potuloval som sa medzi muzikantmi a furt som bubnoval. Ešte keď sme boli na Hlbokej, Obruča zistil, že mám talent na bicie. Ako starý vojenský muzikant hovoril: "Já tě naučím hrát na malém bubínku." Zohnal mi paličky. V tom čase vojaci fasovali "komisárek", taký peceň chleba. Na tom aj v hudobných školách učili bubeníkov bubnovať. Obstaral mi teda aj komisárek a začal ma učiť základom. Krížom cez cestu bola Sokolovňa, kde hrala sokolská muzika. Vždy, keď začali skúšať, stál som pri zábradlí a kukal do skúšobne. Až na mňa raz kapelník zavolal: "Klučku, furt se tam koukáš, pojď sem". Tak som išiel. "Chceš být mezi náma?" spýtal sa ma. "A kde chceš být?" Tak som išiel k bubeníkovi. Dodnes si pamätám, že na bubne tam hral starší pán Berger. Ten sa príliš nekamarátil s notami, a kapelníkovi preto príliš nevyhovoval. Tak som sa ako sopliak stal malým bubeníkom sokolskej muziky.
.vtedy ste prvýkrát bubnovali?
Prvýkrát s orchestrom. Na chlebe som sa niečo naučil, noty som čítal, takže to nebol problém. Kapelník dokonca povedal bubeníkovi: "Poslouchej jak ten kluk umí hrát, ty starej vole!" Na to v živote nezabudnem. Krátko na to bol na Devíne Slovanský deň. Veľká sláva. Krížom cez mesto išla sokolská muzika a ja som bol ako malý šrác v sokolskej uniforme s malým bubienkom stredobodom pozornosti.
.otec bol rád?
Bol na mňa pyšný. Všetci hovorili: "Mikuláš, ty máš teda syna, celé mesto o ňom hovorí." To mohlo byť niekedy v roku 1937. O rok neskôr už bolo po sokoloch, už len orly lietali...
.počas vojny bolo s vami čo?
Do Povstania som normálne hrával, robil muziku. Keď vypuklo Povstanie, býval vedľa nás na Heydukovej kapitán Mikula. Bol to slávny slovenský skladateľ a kapelník, vtedy dirigent vojenskej hudby. My muzikanti sme sa rozhodovali, či ideme do Povstania. Mikula povedal "Chlapci, to je riskantné, ide o život." Nakoniec sme všetci až na dvoch ostali v Bratislave.
.čo sa dialo potom?
Musel som sa skrývať, kde sa dalo. Chodil som v noci do Slovenského rozhlasu za kamarátmi technikmi. V noci vysielali krátkovlnné vysielanie do Ameriky. Než začali vysielať, museli posielať skúšobné zvuky do krátkovlnnej vysielačky v Protektoráte. Hlavný technik Gusto Guldan hovorí: "Paľo, dones platne, konečne si môžeme zahrať nejakú poriadnu muziku." Ja som mal Counta Basieho a podobné americké "drevárne", čo sa nesmeli hrať. To, čo sa posielalo skúšobne do českého vysielača, však nikto nekontroloval. Česi v tom vysielači boli z toho úplne vykrútení a trvali na tom, aby sme im ako "moduláciu" posielali len takúto muziku. A tak som púšťal svoju prvú hudbu.
.to bola vaše prvé rozhlasové vysielanie?
Veru tak. Počúvali to len technici v Bratislave a kdesi v Liberci. Tak som tam každý večer chodil. To bolo dobre, lebo pokiaľ som bol tam, tak som bol dobre skrytý. Pred synagógou na Heydukovej stál vždy v noci mladý policajt, s ktorým sme si tykali. Raz v noci sa ma pýta: "Skade ideš, Paľko?". A poprial mi dobrú noc. Keď som strčil kľúč do zámky, zrazu sa za mnou rozsvietilo svetlo a stáli za mnou traja páni v kožených kabátoch. "Vy ste pán Feldman?" spýtali sa. "Tak idete s nami!" Mama a stará mama pozerali z obloka, ako ma odviedli.
.prečo vás zobrali?
Že som židák a že idem do koncentráku. Zobrali ma na Palisády, kde bolo hlavné veliteľstvo SS. Tam už bola kopa ľudí. Naši mi poslali kufor s najdôležitejšími vecami a čakal som, čo bude ďalej.
.vtedy ste už vedeli, čo znamenajú deportácie?
Samozrejme. Vedeli sme, že je to cesta na smrť. Moja vtedajšia frajerka, dcéra slávneho operného speváka Flögla, behala po všetkých známych, dokonca jednému esesákovi vlepila, lebo ju začal obťažovať. A našla prešporského Nemca, pohlavára miestnych nacistov, ktorý sa volal Josef Poor. Ešte za bývalej republiky raz pri Starej radnici vybuchla aerovka, bol to atentát, v ktorom mal tento Poor prsty. Po potlačení Povstania mal veľký vplyv. Moja frajerka ho našla a povedala mu, že ma chcú odviesť. Ja som predtým hral v malom rozhlasovom orchestri, tento Poor tam chodil a bol pyšný, že ma pozná. On vždy hovoril "Paľo Polanský, to je muzikant!" Asi po dvoch dňoch ma zavolali dolu, tam stáli dvaja vysokí SS oficieri a Poor. "Servus," povedal a hovorí esesákom: "Tak toto je ten pán, ktorého ste zadržali, ale on nie je Žid." Opýtali sa ho, ako to vie. "Daj dole nohavice," povedal mi. Ja som tak urobil a jeden z tých papalášov zakričal: "Diese Mann geht nach Hause!" A bol som vonku.
.keby to nevybavil, tak je koniec?
Dole stáli rebriňáky, na ktoré už nahadzovali kufre.
.čo bolo potom?
Išiel som domov. Mama a stará mama nechceli veriť. Voľakedy v Banskej Bystrici môj starší brat dával kondície z matematiky istému Pepychovi. Bol to vysokoškolák z veľmi chudobnej rodiny, ktorý u nás býval. Vtedy bol stotníkom Slovenskej armády. Mama zistila, že úraduje na ministerstve obrany ako veliteľ neozbrojeného technického oddielu, vojakov s lopatami. Išla za ním a on jej povedal, aby ma za ním poslala. Obliekli ma do uniformy a bol som zakrytý.
.a takto ste prežili až do konca vojny?
Tak som sa dostal do Unína, a z Unína nás zobrali Nemci na zákopy až do Rakúska.
.keď sa skončila vojna, oslobodili vás Američania?
Žiaľbohu Rusi. Nemci nás opustili asi tri dni pred koncom vojny. Zostalo nás na kopci v lese asi dvadsať Čechoslovákov. Nevedeli sme, čo bude. Naraz sme zistili, že prestali nálety. Hovorili sme si, že to bude asi koniec vojny. Išli sme pomaličky dolu z kopca a odrazu išiel proti nám ruský tank. Otvoril sa dekel a starý bielovlasý dôstojník zakričal: "Vy kakíje?" Zakričali sme: "My Čechoslováki". A on na to: "Idíte rebjáta!". Títo ruskí vojaci nás začali kŕmiť. Vytiahli z tanku maslo, chlieb. Viac dní sme nejedli, viete si predstaviť, čo to boli za následky. Ale potom nás dali dokopy s ďalšími, dali nám tri koníky a rebrináky a išli sme "napravljénije Víner Nojštad". Prvý z nás niesol tabuľu s nápisom Czechoslovakia. Všade okolo nás boli mŕtvoly nemeckých vojakov, ktorých Rusi bombardovali, aby neušli k Američanom. Boli to mŕtve deti.
.medzi nimi ste šli?
Ja som len kráčal vedľa rebrináka. Jeden Rus nás zastavil a pýtal sa nás, čo sme zač. Okolo išiel rakúsky cyklista, Rus ho zastavil, ukázal na mňa a pýta sa ho: "Ty znáješ kto éto? Éto moj brat. On byl u vas u Germáncov v pljenu, jemu nenádo chodíť peškom." Zobral mu bicykel a dal mi ho. Za chvíľu však išiel oproti na koni opitý Kirgizec. Zišiel z koňa a povedal: "Ty si bol v zajatí a ja som bojoval. A ty budeš jazdiť na bicykli?" A bicykel mi zobral. A vzápätí spadol aj s bicyklom do jarku.
.potom ste došli do Wiener Neustadt...
Tam som mal šťastie. Stal som sa tlmočníkom u veliteľa mesta. Ten si ma obľúbil, vypravoval som transporty s navrátilcami do ich krajín. Aj ja som chcel ísť domov, ale nechcel ma pustiť. Hovoril mi, aby som zašiel do Bratislavy a vrátil sa späť. Daroval mi auto, ale vždy keď som prišiel do Petržalky, práve nebol postavený pontónový most. Takto to bolo asi dva týždne. Išlo mi to už na nervy. Vypravoval som vlak do Československa, v jednom vagóne som si spravil pelech a tak som im ušiel.
.ten vlak išiel do Bratislavy?
Do Ostravy. Tam bol zberný tábor a stadiaľ rozdeľovali repatriantov domov. Keď sme stáli v Trnave, povedal som si, že ja do Ostravy nejdem. Vyskočil som, išiel som na hlavnú cestu, zastavil som prvý ruský nákladiak, ukázal som im svoju bumážku a tí ma doviezli až pred náš dom.
.keď sa vojna skončila, venovali ste sa hudbe?
Najprv som si musel obstarať oblek, aby som mohol byť civil. Našiel som bývalých kamarátov a začali sme hrať. Mali sme orchester, ktorý sa volal Boogie Club. Začali sme v Park kaviarni. Bola to veľká sláva.
.potom prišiel komunizmus.
Prechod ku komunizmu už nebol taký dramatický. Bola to iba zmena farby. Išlo o to isté. Vtedy sme však ešte nepoznali súvislosti tak, ako ich poznáme dnes - že ľudia sa prefarbujú. Že podľa potreby obracajú kabáty. Bývalí demokrati sa bez problémov stali fašistami, a potom komunistami.
.dalo sa hrať?
Hrať sa dalo vždy. Ale nesmeli sme hrať americkú "dekadentnú" muziku.
.ani na zábavách?
Ani tam. Oni to veľmi nemali radi. Nemci tomu hovorili židoboľševická muzika, komunisti zasa buržoázna muzika. Komunisti začali dokonca vyberať nástroje. Napríklad saxofón bol kapitalistický inštrument. No a potom, samozrejme, zatvárali lokály.
.prečo?
Lebo zábavné lokály boli buržoáznym prežitkom. Tak sme išli hrať do tanečných škôl. Ale aj tam začali vyberať, čo máme hrať. Keď sme hrali tak, ako sa patrí, začali kritiky. Potom som začal chodiť na "konzervu", popri tom som začal pracovať v Slovenskom rozhlase ako pisár. Zaujímal ma rozhlas ako médium. Mal som a podnes mám bláznivú ideu, že človek by mal medzi ľudí roznášať dobrú kultúru, pretože keď to nerobí, tak roznášajú iní zlú. Mojim šéfom v rozhlase bol Franta Prášil. Jedného dňa navrhol, aby som skúsil robiť programy. Zažil som tam vtedy Moyzesa a neskôr Jurovského ako šéfov hudobného odboru. Na čele hudobných redakcií sedeli takéto kapacity. To dnes neexistuje.
.to bolo v ktorých rokoch?
1948 až 1950. Potom sme založili Bigband bratislavských vysokoškolákov. A tak som sa usadil v rozhlase dvojmo: ako programový pracovník a ako šéf orchestra, ktorý nahrával povolenú muziku, ale takým americkým štýlom. V orchestri hrali konzervatoristi, vysokoškolskí asistenti, medici, technici. Postupne sme sa stali celkom slávnymi. Potom však prišiel čas, keď im aj toto prekážalo. Programový riaditeľ dal raz dokopy takú selanku na Vysokej škole straníckej a mňa si tam pozvali ako "referenta". Chceli hovoriť o tanečnej hudbe. Tvrdili, že som zamerikanizoval Ježkove skladby. Ja som im na to povedal, že ja som nič neamerikanizoval, že sme hrali podľa tlačených nôt, ktoré vyšli v štátnom nakladateľstve. Na to mi programový riaditeľ rozhlasu povedal: "My sme ťa neangažovali na to, aby si nám hovoril, čo robí štátne nakladateľstvo, my sme mysleli, že aj tam vieš rozoznať dobré od zlého."
.čo z toho vyplynulo?
Orchester sa zmenšil. Potom prišiel čas, keď Gusto Brom rozpustil svoj slávny orchester a z nášho orchestra spravili Orchester Gustáva Broma. Aj to sa časom poondialo. My všetci sme boli "obdivovatelia západnej kultúry". Ja som mal prezývku "kozmopolita".
.to bola nadávka?
Viac ako nadávka. To bola stigma. Z rozhlasu som potom išiel na dva roky na vojnu. Vrátili sa totiž hriechy minulosti: keďže som vtedy v Trnave zoskočil z toho transportu a nešiel som na vojenskú prezentáciu, spočítali mi to. Nemal som papiere o tom, že som už v armáde slúžil, a tak som musel ísť druhýkrát na vojnu. Našťastie som bol vo Vojenskom umeleckom súbore.
.čo sa vôbec dalo robiť v rozhlase?
Snažili sme sa začať niečo s dobrou muzikou. To bola druhá polovica 50. rokov. Kľučkovali sme v tom, ako sa dalo. Raz vznikla situácia, že Ústredný výbor strany bol nahnevaný, že o jedenástej pred obedom celá Bratislava počúva hudobnú reláciu viedenského rozhlasu. Bola to dobrá tanečná muzika. No a súdruhovia obviňovali rozhlas, že na to nereaguje. Bola veľká schôdza, tak som sa prihlásil a povedal som: "Súdruhovia, jediné, čo sa proti tomu dá robiť, je pripraviť lepší program." A ponúkol som sa, že sa o to pokúsim. Dali mi to, tá relácia sa volala "V dobrej nálade". Po polroku Bratislava začala počúvať Slovenský rozhlas.
.čo ste hrali?
Takáto relácia sa nedala robiť z ničoho. Mal som kamaráta pilota ČSA, ktorý lietal na linke Praha - Paríž. Nosil mi stadiaľ platne.
.nikto vám nevyčítal, že to bola západná hudba?
Nie. Vtedy boli šťastní, že to celá Bratislava počúva. Ale jedného dňa som dostal pozvanie na ŠtB.
.vedeli ste, čo je ŠtB?
Tušil som to. Nechali ma dole polhodinu sedieť, potom ma posadili do kancelárie, kde bol iba holý stôl a Novotný na stene. Medzi inými otázkami bolo aj to, aké mám styky s francúzskymi pilotmi. Poprosil som ich, aby mi prezradili, kedy naposledy pristálo v Bratislave lietadlo Air France. Povedali mi, že otázky dávajú oni a nie ja. Vyčítali mi styk s cudzinou. Program, za ktorý ma Ústredný výbor chválil, sa obrátil proti mne. Začali ma naháňať, začali sa mi vyhrážať a žiadať služby, ktoré som nebol ochotný splniť.
.chceli od vás donášanie na kolegov?
Chceli, aby som donášal na mojich šéfov, komunistov... Mojím šéfom bol vtedy Jožo Šimák. To bol jeden z mála komunistov, ktorému som ešte dnes schopný doniesť na hrob kyticu.
.takže ste odmietli?
To sa celkom nedalo. Iba som hovoril, že som muzikant a môžem im to iba pokaziť. Tak to trvalo poldruha roka. Stretávali sme sa v jednom konšpiračnom byte na Gajovej ulici. Jedného dňa mi "môj" eštebák pri takom stretnutí povedal, že ma musí odovzdať inému. Ten prišiel, kuká na mňa a hovorí: "Nepoznáme sa?" Ja mu vravím, že aj on mi je povedomý. "Ty si Paľo Feldman," vraví. "A ty si Jožo Vandák". Sedel v škole za mnou v lavici. Bol to chudobný chlapčisko, chodieval k nám domov, moja mama ho mala rada a pravidelne mu po mne posielala desiate do školy. Porozprával mi celý svoj život a ja som ho dva-tri týždne varil, aby mi dal pokoj. On hovoril, že to je nemožné a aby som to od neho nechcel. Ale jedného dňa sme sa stretli a hovorí mi: "Vieš čo, Paľo, ak nechceš, tak sa už viac neuvidíme." A pustil ma.
.oni vás viedli ako nejakého agenta?
Asi viedli, hoci som v živote nič nepodpísal. V momente, keď ste prekročili prah Februárky, vaše meno bolo zapísané.
.ďalej ste pracovali v rozhlase?
Nie. Tam som už nemohol pracovať. Bol som nepriateľ štátu, "hrobár slovenskej tanečnej muziky". Pričom som len polroka predtým dostal ocenenie za dobrú prácu. Nebyť mňa, nemohol by Kuchár spievať Marínu a Dusík by nezarobil toľko peňazí, koľko zarobil s mojimi nahrávkami.
.čo ste robili po odchode z rozhlasu?
Poldruha roka som bol bez zamestnania. Koncom roku 1958 sa môj bývalý šéf Jožo Šimák stal námestníkom riaditeľa predchodcu dnešného Slovkoncertu. Spravil zo mňa šéfa zahraničného oddelenia.
.toto ste robili dokedy?
Do 28. augusta 1968. Vtedy sme sa ráno zbalili a večer o siedmej sme boli vo Viedni. Keď sa pozerám na moje Slovensko dnes, neľutujem ani jednu sekundu.
.prečo ste sa rozhodli odísť?
V noci mi zavolala sekretárka a vraví: "Rusi sú tu!" Býval som na Búdkovej, otvoril som okno a počul som to. Potom som videl, ako tanky prišli na Slavín, lebo si pomýlili cestu. Vedel som, čo sú títo súdruhovia zač.
.čo ste chceli vonku robiť?
Bolo mi to jedno. Ja som išiel preč.
.čo ste tých 21 rokov robili?
Začalo sa to tým, že som robil presne to, čo v bratislavskom rozhlase. Presne tak dobre a presne s tou láskou. Rozdiel bol len v tom, že tu som za to dostal krátko pred penziou rakúske štátne vyznamenanie a tam som dostával kopance.
.keď ste začali robiť v ORF, nepozerali sa na vás ako na cudzinca?
Prezidentom Európskej jazzovej federácie bol Johann Fritz. S tým som mal dobré styky, v šesťdesiatych rokov som chodil do Viedne na jeden veľmi dobrý festival, kde som bol členom poroty. Neskôr som hral vo viacerých medzinárodných orchestroch. No a tento Fritz sa ma pýtal, čo idem robiť. Povedal som mu, že idem preč. Bol som registrovaný do Austrálie a Kanady. Na to mi povedal, že som predsa Európan, na čo by som tam išiel. Hovoril som, že tu aj tak nemá nikto o mňa záujem. On mi však povedal, že o mňa záujem je. Dva dni na to ma prijal generálny intendant ORF Bacher a prvého októbra 1968 sa vysielala moja prvá relácia na Ö3...
Musik zum Träumen sa stala legendárnou nielen v Rakúsku, ale aj na Slovensku a v Česku.
V Linzi bol profesor Radhuber, slávny organista, ktorý mal ženu Češku. Keď som už ako zamestnanec ORF prvýkrát prišiel do Linzu, tak ma svojej žene predstavil ako prvého rakúskeho "beischlaf betrager", sprievodcu tých, ktorí sa milujú. (Smiech.) Musik zum Träumen som robil 21 rokov každý večer bez jedinej výnimky. A keď som sa v roku 1981 stal šéfom hudobnej produkcie Ö3, tak len s podmienkou, že túto reláciu budem robiť ďalej.
.ako sa robilo v ORF?
Nevysloviteľne krásne. Tých 22 rokov práce v rakúskom rozhlase bolo 22 najkrajších rokov môjho života. Viete, čo je to robiť a nemať nad sebou kontrolu? Viete, čo je to, keď si vašu dobrú prácu všimnú a ponúknu vám miesto vedúceho oddelenia? Nikto sa ma tu za celý čas nespýtal, v akej som strane. Nikto ma nenútil ísť na politické schôdze. Viete, čo to boli desaťminútovky? Každé ráno vám v robote čítal niekto úvodníky z Pravdy a keď ste neprišli, tak vás začali tak drbať, až ste boli modrý. A to vám nejaký kretén, ktorý nevedel čítať, čítal z Pravdy úvodník...
.mali ste za tých 21 rokov kontakt so Slovenskom?
S pár ľuďmi som kontakt mal a tí z toho mali patričné problémy. Stretávali sme sa v Maďarsku.
.v Československu ste v tom čase nikdy neboli.
Nebol. To by som sa musel "vyplatiť", ale tým komunistickým vagabundom som nechcel dať ani pár grošov.
.vedeli ste, že vašu reláciu na Slovensku počúvajú?
Jedno z najväčších zadosťučinení v živote pre mňa bolo, keď išla moja prvá relácia v Rakúsku. Mojej žene som povedal, že najkrajšie je to, že teraz v Bratislave dvadsiatich ľudí trafí šľak. (Smiech.)
.hneď po novembri 1989 ste prišli do Bratislavy?
Až v marci 1990. Nechcel som tam ísť a ani dnes tam nechodím.
.prečo?
Nemôžem. Neviem, ako to povedať. Asi preto, lebo tam žije mnoho ľudí iných ako ste vy. Keď čítam, ako ľudia reagujú napríklad na stretnutie pri príležitosti výročia holokaustu, tak sa pýtam: "Tam mám ísť? Prečo? Čo som komu urobil?" Mám tam pár kamarátov, to je všetko.
.sledujete, čo sa na Slovensku deje?
Objavil som v sebe jednu strašnú vlastnosť - škodoradosť.
.škodoradosť z čoho?
Čo Slovensko chcelo, to má. Ako sa mohli komunisti dostať do ponovembrových vlád? Kto to umožnil? Jeden z mojich priateľov mi vtedy hovoril, že aj komunisti sa môžu zmeniť. Ja verím všetkému, len tomu nie. To nie je možné. Zatiaľ čo jedni štrngali kľúčmi, komunisti si zariadili, čo treba, a stali sa z nich "demokrati". A teraz to tam máte.
.ako vnímate dnešné Slovensko?
Opisuje to medzinárodné slovo - bordel.
.viete, kto všetko je vo vláde. Čo sú to podľa vás za ľudia?
Grázli sú to! Čo je Slota iného ako nevzdelaný chrapúň a grázel?
.ako je možné, že tí ľudia sedia tam, kde sedia?
Lebo tí, ktorí to mali v roku 1990 v moci, im to dovolili.
.hovoríte, že do Bratislavy nemôžete chodiť. Dlhé roky ste však v Twiste robili reláciu Dobrá hudba.
Chodil som do Twistu, nie do Bratislavy. V meste by ste ma nestretli. Ale ja som nebol ani v Prahe, ani v Budapešti. Tým smerom ja nemôžem ísť. Otvorili síce hranice, ale drvivá väčšina obyvateľov týchto krajín otvorené hranice nepotrebuje. Zaujímajú ich obrazárne? Koľkých ľudí na Slovensku zaujíma Breughel. Spočítate ich na niekoľkých rukách. Čo tu hovoríme o demokracii. Oni nevedia, ani ako sa to píše.
.sledujete slovenský džez?
Sledujem. Aj tam to väčšinou ide len po povrchu. Ľudia, ktorí idú v lete do Ameriky na trojmesačný kurz, tvrdia, že absolvovali vysokú džezovú školu.
.kto vás z mladšej generácie zaujal?
Veľmi ma zaujalo Nothing But Swing Trio z Banskej Bystrice. Sú vynikajúci. Obdivujem ich pianistu Klaudia Kováča. Je to rómsky chlapec, neobyčajne mu to páli. Sú na Slovensku dobrí muzikanti, ale je tam najmä veľa povrchných ľudí.
.ako sa dá situácia zmeniť?
Jediné, čo v demokracii funguje, sú voľby. Keď sa však pozriete na preferencie politických strán, otvára sa pred vami skutočne krásna budúcnosť. (Smiech.) To bol komunizmus - mama robila v mliekarni, otec bol mäsiarom a syn automechanikom. A všetci traja kradli a stavali baraky. Prečo by túžili po niečom inom?
.ale to nezmenia politici.
Ja som len obyčajný muzikant. Keby som bol v roku 1990 na čele štátu, nerobil by som nič iné, než že by som všetky nomenklatúrne kádre zákonom odstránil z verejných funkcií. Dnešná slovenská inteligencia čuší, lebo chce byť pri rozdeľovaní koláča. Je to nákazlivá choroba. Keď slúžil arcibiskup Sokol omšu za Tisa a vyvesil tam gardistický znak, čo sa na Slovensku stalo? Viete si predstaviť, čo by bolo, keby viedenský arcibiskup slúžil pod hakenkrojcom omšu za Hitlera? Vaši politici chcú robiť hrubú čiaru za minulosťou, ale budúcnosť bez minulosti neexistuje. Tá minulosť sa vráti.
.máte 83 rokov. Keď sa pozriete dozadu, aký to bol život?
Miešaný.
.dobrý?
Môže sa o živote povedať, že bol zlý? To sa nedá. V živote je toľko pekných chvíľ, že všetko ostatné vyvážia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.