"A čas ustupoval pred večnosťou. A my sme prechádzali cez čas ako lúče svetla cez ľadový masív. A dosahovali sme dno..." Sorokinov Ľad je bizarnou prechádzkou sovietskou minulosťou. A prítomnosťou.
Úvodná scéna románu sa odohráva uprostred noci kdesi na okraji Moskvy. Do opusteného skladu prichádza trojica ostrých mafiánov na veľkom terénnom aute. Privážajú dvoch spútaných zajatcov. Priviažu ich k oceľovým stĺpom, zo špeciálnej chladničky vytiahnu zvláštne kladivá z ľadu. Trieskajú im nimi do obnažených hrudí a napriek tomu, že im predtým zalepili ústa, vyzývajú ich: "Odpovedz!" Obidvaja omdlievajú. Jeden zomiera, druhý "odpovie"...
Ruská obdoba Mafstory? Paródia na Sicílsky klan? Ani jedno, ani druhé. To len jeden z najlepších žijúcich ruských spisovateľov, konceptuálny umelec, výtvarník, autor divadelných hier, filmových scenárov, libreta opery, knihy fotografií a hlavne desiatich románov Vladimír Sorokin s ľadovým pokojom, sarkastickým nadhľadom a slzou v oku dekonštruuje sovietske a veľkoruské mýty. A len tak mimochodom, ešte aj nemilosrdne strháva fiktívne šaty z už aj tak nahého kráľa postsovietskej súčasnosti. Ten, kto čítal nedávno vydaný Opričníkov deň (Kalligram, 2008) alebo odvážne siahne po aktuálnom Ľade, ľahko pochopí, prečo Sorokina nemá v láske Putinova mládež - v roku 2002, teda v roku, keď vyšiel Ľad v ruskom origináli, zorganizovala organizácia Iduščie vperjod podporujúca Putina verejné pálenie Sorokinových kníh pred Boľším teátrom, pričom Sorokina a jeho kolegov Pelevina a Jerofejeva označili za nebezpečných autorov, ohrozujúcich morálne zdravie mládeže.
Ľad je svojou formou majstrovsky napísaný triler, rozdelený do štyroch častí. V prvej sledujeme záhadnú organizáciu (Sekta? Tajný spolok? Mafia?), ktorá zvláštnym, násilným rituálom identifikuje ľudí, čo dokážu "hovoriť srdcom". Popri tom nahliadneme do moskovského podsvetia, do kozmopolitného sveta prostitútok a ich pasákov, uvidíme, ako žijú ruskí študenti, zájdeme do rockového klubu (vystupuje tam reálna a treba povedať, že celkom dobrá kapela Leningrad - videli sme ju tento rok na Szigete), spoznáme hlavohruďami chránený svet veľkých biznismenov s dobrým vkusom (jednému z nich sa pri vstupe do rozľahlého bytu v centre Moskvy automaticky pustí pieseň Suzanne od Leonarda Cohena), nechuťou nás striasa pri opisoch "ručných prác" mafiánskych pešiakov s malými mozgami a veľkými svalmi. Neskôr nás logika príbehu zavedie do minulosti, kde však nestretávame hrdinských revolucionárov či statočných vojakov, ale v kultúrnom praveku žijúcich dedinčanov, ktorí až počas nemeckej okupácie zisťujú, čo je to záchod. S úžasom pozorujeme prízemnú brutalitu budovateľov komunizmu. Brutalitu, ktorá sa však mieša s tými najvznešenejšími ideálmi o slnečnej budúcnosti ľudstva. Teda, nie celkom ľudstva - len vyvoleného predvoja, elity, členov internacionálneho ľadového bratstva...
Svetlo a ľad. Ľad, ktorý rozochvieva srdce a z normálnych ľudí robí asexuálne slnečné bytosti. Sorokin to napísal bravúrne: minimum výrazových prostriedkov, krátke vety, nekomentované dialógy, "kúlerský" slang moskovských vysokoškolákov sa strieda s primitívnou rečou mafiánskych hlavohrudí. Ešte aj spomínanie, ktoré tvorí tretiu časť knihy, je rozprávačskou pochúťkou, v ktorej sa strieda dedinský dialekt s vulgárnou budovateľskou hantírkou a "rečou srdca" ľadových lunatikov. Klobúk dole pred prekladateľom Jánom Štrasserom, vďaka ktorému Sorokinovi antihrdinovia hovoria zrozumiteľne po slovensky, no bez straty ruskej "exotiky".
Ľad je kniha - diagnóza. Je to správa o skutočnom, nevysnívanom Rusku. Tá správa je nepríjemná. No už len sám fakt, že v tejto veľkej krajine vždy existovali spisovatelia a neskôr aj divadelníci a filmári, schopní takejto hlbokej sebareflexie, je dôvodom na opatrný optimizmus. Ľadové bratstvo nemusí mať posledné slovo.
Vladimír Sorokin: Ľad, preklad: Ján Štrasser, Kalligram, 2008
Úvodná scéna románu sa odohráva uprostred noci kdesi na okraji Moskvy. Do opusteného skladu prichádza trojica ostrých mafiánov na veľkom terénnom aute. Privážajú dvoch spútaných zajatcov. Priviažu ich k oceľovým stĺpom, zo špeciálnej chladničky vytiahnu zvláštne kladivá z ľadu. Trieskajú im nimi do obnažených hrudí a napriek tomu, že im predtým zalepili ústa, vyzývajú ich: "Odpovedz!" Obidvaja omdlievajú. Jeden zomiera, druhý "odpovie"...
Ruská obdoba Mafstory? Paródia na Sicílsky klan? Ani jedno, ani druhé. To len jeden z najlepších žijúcich ruských spisovateľov, konceptuálny umelec, výtvarník, autor divadelných hier, filmových scenárov, libreta opery, knihy fotografií a hlavne desiatich románov Vladimír Sorokin s ľadovým pokojom, sarkastickým nadhľadom a slzou v oku dekonštruuje sovietske a veľkoruské mýty. A len tak mimochodom, ešte aj nemilosrdne strháva fiktívne šaty z už aj tak nahého kráľa postsovietskej súčasnosti. Ten, kto čítal nedávno vydaný Opričníkov deň (Kalligram, 2008) alebo odvážne siahne po aktuálnom Ľade, ľahko pochopí, prečo Sorokina nemá v láske Putinova mládež - v roku 2002, teda v roku, keď vyšiel Ľad v ruskom origináli, zorganizovala organizácia Iduščie vperjod podporujúca Putina verejné pálenie Sorokinových kníh pred Boľším teátrom, pričom Sorokina a jeho kolegov Pelevina a Jerofejeva označili za nebezpečných autorov, ohrozujúcich morálne zdravie mládeže.
Ľad je svojou formou majstrovsky napísaný triler, rozdelený do štyroch častí. V prvej sledujeme záhadnú organizáciu (Sekta? Tajný spolok? Mafia?), ktorá zvláštnym, násilným rituálom identifikuje ľudí, čo dokážu "hovoriť srdcom". Popri tom nahliadneme do moskovského podsvetia, do kozmopolitného sveta prostitútok a ich pasákov, uvidíme, ako žijú ruskí študenti, zájdeme do rockového klubu (vystupuje tam reálna a treba povedať, že celkom dobrá kapela Leningrad - videli sme ju tento rok na Szigete), spoznáme hlavohruďami chránený svet veľkých biznismenov s dobrým vkusom (jednému z nich sa pri vstupe do rozľahlého bytu v centre Moskvy automaticky pustí pieseň Suzanne od Leonarda Cohena), nechuťou nás striasa pri opisoch "ručných prác" mafiánskych pešiakov s malými mozgami a veľkými svalmi. Neskôr nás logika príbehu zavedie do minulosti, kde však nestretávame hrdinských revolucionárov či statočných vojakov, ale v kultúrnom praveku žijúcich dedinčanov, ktorí až počas nemeckej okupácie zisťujú, čo je to záchod. S úžasom pozorujeme prízemnú brutalitu budovateľov komunizmu. Brutalitu, ktorá sa však mieša s tými najvznešenejšími ideálmi o slnečnej budúcnosti ľudstva. Teda, nie celkom ľudstva - len vyvoleného predvoja, elity, členov internacionálneho ľadového bratstva...
Svetlo a ľad. Ľad, ktorý rozochvieva srdce a z normálnych ľudí robí asexuálne slnečné bytosti. Sorokin to napísal bravúrne: minimum výrazových prostriedkov, krátke vety, nekomentované dialógy, "kúlerský" slang moskovských vysokoškolákov sa strieda s primitívnou rečou mafiánskych hlavohrudí. Ešte aj spomínanie, ktoré tvorí tretiu časť knihy, je rozprávačskou pochúťkou, v ktorej sa strieda dedinský dialekt s vulgárnou budovateľskou hantírkou a "rečou srdca" ľadových lunatikov. Klobúk dole pred prekladateľom Jánom Štrasserom, vďaka ktorému Sorokinovi antihrdinovia hovoria zrozumiteľne po slovensky, no bez straty ruskej "exotiky".
Ľad je kniha - diagnóza. Je to správa o skutočnom, nevysnívanom Rusku. Tá správa je nepríjemná. No už len sám fakt, že v tejto veľkej krajine vždy existovali spisovatelia a neskôr aj divadelníci a filmári, schopní takejto hlbokej sebareflexie, je dôvodom na opatrný optimizmus. Ľadové bratstvo nemusí mať posledné slovo.
Vladimír Sorokin: Ľad, preklad: Ján Štrasser, Kalligram, 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.