Rok po predčasných parlamentných voľbách Ukrajinou opäť lomcuje politická kríza. Hoci sa zdá, že dôvodom sú kompetenčné spory medzi prezidentom a premiérkou, plus ich odlišný pohľad na rusko-gruzínsky konflikt, skutočné príčiny sú hlbšie.
Čo sa to vlastne na Ukrajine deje? Krízu formálne spustil odchod strany Naša Ukrajina prezidenta Viktora Juščenka z vládnej koalície oranžových strán, na čele ktorej stojí premiérka a Juščenkova spolubojovníčka z takzvanej Oranžovej revolúcie Júlia Tymošenková. Naša Ukrajina tak reagovala na to, že Tymošenkovej strana BJUT ( Blok Júlie Tymošenkovej) presadila v parlamente spolu s opozičnou Stranou regiónov Viktora Janukovyča zákony, ktoré oslabujú právomoci prezidenta. K tomuto dôvodu prezident Juščenko a poslanci jeho strany pridali ešte kritiku Tymošenkovej za údajnú kolaboráciu s Ruskom a nedostatočné odsúdenie útoku na Gruzínsku.
Tvrdenia aj v niektorých slovenských médiách, že rozpad oranžovej koalície je ďalšou obeťou rusko-gruzínskej vojny, však krívajú. Vypuknutie ukrajinskej politickej krízy na jeseň tohto roku bolo vysoko pravdepodobné aj bez ohľadu na tento konflikt. Dôvodom je nelogický a politicky deštruktívny článok 82 ukrajinskej ústavy. Podľa neho 450-členný ukrajinský parlament môže fungovať a uznášať sa na zákonoch len vtedy, ak v ňom zasadá ústavná väčšina 300 plus jeden poslanec. To znamená, že strana, ktorá má viac ako 150 poslancov, môže kedykoľvek znefunkčniť parlament tým, že jej poslanci jednoducho zložia mandát. V súčasnom parlamente majú viac ako 150 poslancov dve strany - Strana Regiónov Viktora Janukovyča a BJUT Júlie Tymošenkovej. Ak by Janukovyčovi poslanci odišli z parlamentu, vyvolali by predčasné voľby, ktoré sa podľa ukrajinskej ústavy môžu konať najmenej rok po predchádzajúcich voľbách. Tie posledné boli na Ukrajine takmer presne pred rokom. O tom, že Janukovyč je odhodlaný tento scenár uskutočniť, netreba pochybovať. Nakoniec, má oranžovým čo vracať. Prezident Juščenko už v minulosti rozpustil parlament, v ktorom mali väčšinu Janukovyčova strana, socialisti a komunisti. Mandáty vtedy zložilo viac ako dvesto oranžových poslancov BJUT a Našej Ukrajiny. Riaditeľ Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexander Duleba označuje tento paragraf ústavy za chorý prvok ukrajinského politického systému. "Platí, že na sformovanie stabilnej vlády na Ukrajine nestačí iba obyčajné víťazstvo vo voľbách, ale len taký volebný výsledok, ktorý umožní vytvorenie ústavnej väčšiny 300 plus jeden poslanec. Pri súčasnom rozložení politických síl ukrajinského obyvateľstva je to pre obidva politické tábory nereálne." Bez zmeny tohto ustanovenia ústavy je podľa Dulebu Ukrajina odkázaná na veľké koalície.
Práve o takéto riešenie - alebo o nejakú formu opozičnej zmluvy s Janukovyčom - sa v súčasnosti usiluje premiérka Júlia Tymošenková. Z jej pohľadu nejde o kolaboráciu s Ruskom, ale skôr o snahu politicky prežiť na čele vlády a vyhnúť sa ďalším predčasným voľbám.
Spomínaný článok ústavy je výsledkom snahy bývalého prezidenta Leonida Kučmu o zmenu politického systému. Ideovým otcom tohto plánu bol šéf Kučmovej administratívy Viktor Medvedčuk, ktorý sa snažil zabezpečiť rozdelenie moci na Ukrajine medzi tri mocenské centrá - Kyjev, Dnepropetrovsk a Doneck. Prišla však oranžová revolúcia a plán nevyšiel.
Na tom, že paralyzujúci paragraf stále funguje, má však svoj podiel viny aj samotný Juščenko, ktorý v roku 2005 rezignoval na zmenu ústavy, hoci mal na to reálnu šancu. Ďalšou jeho strategickou chybou bolo, že v Našej Ukrajine ponechal voľnú ruku krídlu biznismenov, výsledkom čoho mnohí nositelia politických nápadov a ideí zo strany odišli, presnejšie prebehli k Tymošenkovej. Dnes sa preferencie Našej Ukrajiny v prieskumoch pohybujú na úrovni šiestich percent.
Je pravda, že premiérka Tymošenková odmietla parafovať Jučšenkov dekrét zavádzajúci obmedzenia pre ruskú, čiernomorskú flotilu na Kryme a v prípade rusko-gruzínskeho konfliktu nekričala tak hlasno ako prezident. Ani ona, ani nikto z jej politického okolia však žiadnym spôsobom nespochybnil smerovanie do EÚ a NATO. Problémom je skôr to, že od obidvoch týchto inštitúcií Ukrajina zatiaľ príliš pozitívnu perspektívu nedostáva. Stačí si spomenúť na summit NATO v Bukurešti. Za týchto okolností a v situácii, keď Ukrajina je piatym najväčším spotrebiteľom plynu na svete a na jej území žije takmer desať miliónov etnických Rusov, by si ostrý konflikt s Ruskom rozmyslelo veľa politikov.
Dnešná ukrajinská politická kríza je oveľa viac výsledkom politického inžinierstva bývalých garnitúr, premrhaných možností oranžových strán a chladného politického kalkulovania, ako zmeny prozápadnej orientácie bývalej líderky Oranžovej revolúcie. Otázne je, koľko z tejto prozápadnosti by padlo na oltár jej prípadného politického spojenectva s Janukovyčom.
Čo sa to vlastne na Ukrajine deje? Krízu formálne spustil odchod strany Naša Ukrajina prezidenta Viktora Juščenka z vládnej koalície oranžových strán, na čele ktorej stojí premiérka a Juščenkova spolubojovníčka z takzvanej Oranžovej revolúcie Júlia Tymošenková. Naša Ukrajina tak reagovala na to, že Tymošenkovej strana BJUT ( Blok Júlie Tymošenkovej) presadila v parlamente spolu s opozičnou Stranou regiónov Viktora Janukovyča zákony, ktoré oslabujú právomoci prezidenta. K tomuto dôvodu prezident Juščenko a poslanci jeho strany pridali ešte kritiku Tymošenkovej za údajnú kolaboráciu s Ruskom a nedostatočné odsúdenie útoku na Gruzínsku.
Tvrdenia aj v niektorých slovenských médiách, že rozpad oranžovej koalície je ďalšou obeťou rusko-gruzínskej vojny, však krívajú. Vypuknutie ukrajinskej politickej krízy na jeseň tohto roku bolo vysoko pravdepodobné aj bez ohľadu na tento konflikt. Dôvodom je nelogický a politicky deštruktívny článok 82 ukrajinskej ústavy. Podľa neho 450-členný ukrajinský parlament môže fungovať a uznášať sa na zákonoch len vtedy, ak v ňom zasadá ústavná väčšina 300 plus jeden poslanec. To znamená, že strana, ktorá má viac ako 150 poslancov, môže kedykoľvek znefunkčniť parlament tým, že jej poslanci jednoducho zložia mandát. V súčasnom parlamente majú viac ako 150 poslancov dve strany - Strana Regiónov Viktora Janukovyča a BJUT Júlie Tymošenkovej. Ak by Janukovyčovi poslanci odišli z parlamentu, vyvolali by predčasné voľby, ktoré sa podľa ukrajinskej ústavy môžu konať najmenej rok po predchádzajúcich voľbách. Tie posledné boli na Ukrajine takmer presne pred rokom. O tom, že Janukovyč je odhodlaný tento scenár uskutočniť, netreba pochybovať. Nakoniec, má oranžovým čo vracať. Prezident Juščenko už v minulosti rozpustil parlament, v ktorom mali väčšinu Janukovyčova strana, socialisti a komunisti. Mandáty vtedy zložilo viac ako dvesto oranžových poslancov BJUT a Našej Ukrajiny. Riaditeľ Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexander Duleba označuje tento paragraf ústavy za chorý prvok ukrajinského politického systému. "Platí, že na sformovanie stabilnej vlády na Ukrajine nestačí iba obyčajné víťazstvo vo voľbách, ale len taký volebný výsledok, ktorý umožní vytvorenie ústavnej väčšiny 300 plus jeden poslanec. Pri súčasnom rozložení politických síl ukrajinského obyvateľstva je to pre obidva politické tábory nereálne." Bez zmeny tohto ustanovenia ústavy je podľa Dulebu Ukrajina odkázaná na veľké koalície.
Práve o takéto riešenie - alebo o nejakú formu opozičnej zmluvy s Janukovyčom - sa v súčasnosti usiluje premiérka Júlia Tymošenková. Z jej pohľadu nejde o kolaboráciu s Ruskom, ale skôr o snahu politicky prežiť na čele vlády a vyhnúť sa ďalším predčasným voľbám.
Spomínaný článok ústavy je výsledkom snahy bývalého prezidenta Leonida Kučmu o zmenu politického systému. Ideovým otcom tohto plánu bol šéf Kučmovej administratívy Viktor Medvedčuk, ktorý sa snažil zabezpečiť rozdelenie moci na Ukrajine medzi tri mocenské centrá - Kyjev, Dnepropetrovsk a Doneck. Prišla však oranžová revolúcia a plán nevyšiel.
Na tom, že paralyzujúci paragraf stále funguje, má však svoj podiel viny aj samotný Juščenko, ktorý v roku 2005 rezignoval na zmenu ústavy, hoci mal na to reálnu šancu. Ďalšou jeho strategickou chybou bolo, že v Našej Ukrajine ponechal voľnú ruku krídlu biznismenov, výsledkom čoho mnohí nositelia politických nápadov a ideí zo strany odišli, presnejšie prebehli k Tymošenkovej. Dnes sa preferencie Našej Ukrajiny v prieskumoch pohybujú na úrovni šiestich percent.
Je pravda, že premiérka Tymošenková odmietla parafovať Jučšenkov dekrét zavádzajúci obmedzenia pre ruskú, čiernomorskú flotilu na Kryme a v prípade rusko-gruzínskeho konfliktu nekričala tak hlasno ako prezident. Ani ona, ani nikto z jej politického okolia však žiadnym spôsobom nespochybnil smerovanie do EÚ a NATO. Problémom je skôr to, že od obidvoch týchto inštitúcií Ukrajina zatiaľ príliš pozitívnu perspektívu nedostáva. Stačí si spomenúť na summit NATO v Bukurešti. Za týchto okolností a v situácii, keď Ukrajina je piatym najväčším spotrebiteľom plynu na svete a na jej území žije takmer desať miliónov etnických Rusov, by si ostrý konflikt s Ruskom rozmyslelo veľa politikov.
Dnešná ukrajinská politická kríza je oveľa viac výsledkom politického inžinierstva bývalých garnitúr, premrhaných možností oranžových strán a chladného politického kalkulovania, ako zmeny prozápadnej orientácie bývalej líderky Oranžovej revolúcie. Otázne je, koľko z tejto prozápadnosti by padlo na oltár jej prípadného politického spojenectva s Janukovyčom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.