Neuveriteľná zmena na Wall Street, odkiaľ zmizli tri z piatich najväčších investičných bánk, je po páde veží WTC opäť príležitosťou oprášiť formulu, že po tejto katastrofe už svet nebude tým, čím býval. Finančná kríza, ktorú rozpútala pyramídová hra s hypotékami v USA, sa valí cez globálne trhy ako hurikán piateho stupňa.
To, čoho sme boli svedkami posledný týždeň, bude raz vo všetkých učebniciach ekonomiky - tak ako "Veľká depresia" tridsiatych rokov, s ktorou sa tento "čierny september" porovnáva, aby sa ilustroval rozmer drámy.
Napriek tomu je tu významný rozdiel, ktorý už pripomenuli niektorí analytici - terajšia kríza sa deje vo virtuálnom svete finančných operácií. Napadnuté sú banky, poisťovne, fondy, avšak nemala by sa masívne preliať do takzvanej reálnej ekonomiky, teda do priemyslu, služieb či obchodu. Mimo finančného sektora sa dramaticky zrútili zatiaľ len akcie developerských spoločností, teda ozaj vážne by malo byť zasiahnuté stavebníctvo. Dlhá a zrejme hlbšia recesia, ktorá nastane, sa síce musí prejaviť, no masové krachy celých odvetví či hladové procesie nezamestnaných nehrozia ani v najhoršom scenári.
To by platilo i pre prípad, že by vláda USA nenapumpovala stovky miliárd dolárov do systému. Tento bezprecedentný zásah, vyvolaný strachom z pádu finančného sektora, upokojil trhy a získal kladné recenzie. Menšia otázka v spätnom zrkadle však je, prečo obetovali práve a len Lehman Brothers. Tá podstatnejšia znie, čo bude znamenať pre budúcnosť, že rizikové operácie súkromných bankárov hodili politici na krk daňovým poplatníkom. Nepriatelia kapitalizmu a voľného trhu nedostali taký kráľovský dar už dlho.
Niet pritom sporu, že systém potrebuje opravu, aby sa nič podobné, ako ruleta s hypotékami, už nemohlo roztočiť. Skutočnosť, že podnikateľská etika a konkurenčný tlak zlyhali (to treba priznať), však ešte neznamená, že zlepšenie leží v novej pozícii štátu, či dokonca nadnárodných regulátorov. Gordon Brown na dne popularity môže vykrikovať, že vyčistí londýnske City. Takisto sa môžu vyhrážať i obaja prezidentskí kandidáti McCain i Obama. Zásadná poznámka však je, že jedna obrovská kríza na osemdesiat rokov zase nie je až tak veľa. Štáty predsa zlyhávajú stokrát viac. A nemali by sa stratiť zo zreteľa ani pozitíva - napríklad otázka, kto si mohol dovoliť hypotéku pred desiatimi rokmi a kto všetko dnes, a ako k šíreniu prosperity prispeli práve tie čudné produkty, ako "credit default swap" (zmluva o poistení úveru), s ktorými sa to, žiaľ, fatálne prehnalo.
Tvrdiť, že zdecimovaný bankový sektor sa sám rýchlo skoriguje, je iste trúfalosť. Avšak ešte väčšia je tvrdenie, že posilnená supervízia vlád a centrálnych bánk je správna cesta. Problém naozaj je, že po pol bilióne USD, a tiež injekciách ECB, z vreciek všetkých občanov, je mravne dosť neudržateľné žiadať verejnú sféru, aby nepchala nos do podnikania. Najhoršie, čo svet po septembri 2008 čaká, totiž nie je recesia, ale nová vlna socializmu a regulácií, ktorej sa bude ťažko vzdorovať. Na Slovensku sa to dá povedať i tak, že víťazom krachu investičných bánk a krízy svetových trhov je - Robert Fico.
To, čoho sme boli svedkami posledný týždeň, bude raz vo všetkých učebniciach ekonomiky - tak ako "Veľká depresia" tridsiatych rokov, s ktorou sa tento "čierny september" porovnáva, aby sa ilustroval rozmer drámy.
Napriek tomu je tu významný rozdiel, ktorý už pripomenuli niektorí analytici - terajšia kríza sa deje vo virtuálnom svete finančných operácií. Napadnuté sú banky, poisťovne, fondy, avšak nemala by sa masívne preliať do takzvanej reálnej ekonomiky, teda do priemyslu, služieb či obchodu. Mimo finančného sektora sa dramaticky zrútili zatiaľ len akcie developerských spoločností, teda ozaj vážne by malo byť zasiahnuté stavebníctvo. Dlhá a zrejme hlbšia recesia, ktorá nastane, sa síce musí prejaviť, no masové krachy celých odvetví či hladové procesie nezamestnaných nehrozia ani v najhoršom scenári.
To by platilo i pre prípad, že by vláda USA nenapumpovala stovky miliárd dolárov do systému. Tento bezprecedentný zásah, vyvolaný strachom z pádu finančného sektora, upokojil trhy a získal kladné recenzie. Menšia otázka v spätnom zrkadle však je, prečo obetovali práve a len Lehman Brothers. Tá podstatnejšia znie, čo bude znamenať pre budúcnosť, že rizikové operácie súkromných bankárov hodili politici na krk daňovým poplatníkom. Nepriatelia kapitalizmu a voľného trhu nedostali taký kráľovský dar už dlho.
Niet pritom sporu, že systém potrebuje opravu, aby sa nič podobné, ako ruleta s hypotékami, už nemohlo roztočiť. Skutočnosť, že podnikateľská etika a konkurenčný tlak zlyhali (to treba priznať), však ešte neznamená, že zlepšenie leží v novej pozícii štátu, či dokonca nadnárodných regulátorov. Gordon Brown na dne popularity môže vykrikovať, že vyčistí londýnske City. Takisto sa môžu vyhrážať i obaja prezidentskí kandidáti McCain i Obama. Zásadná poznámka však je, že jedna obrovská kríza na osemdesiat rokov zase nie je až tak veľa. Štáty predsa zlyhávajú stokrát viac. A nemali by sa stratiť zo zreteľa ani pozitíva - napríklad otázka, kto si mohol dovoliť hypotéku pred desiatimi rokmi a kto všetko dnes, a ako k šíreniu prosperity prispeli práve tie čudné produkty, ako "credit default swap" (zmluva o poistení úveru), s ktorými sa to, žiaľ, fatálne prehnalo.
Tvrdiť, že zdecimovaný bankový sektor sa sám rýchlo skoriguje, je iste trúfalosť. Avšak ešte väčšia je tvrdenie, že posilnená supervízia vlád a centrálnych bánk je správna cesta. Problém naozaj je, že po pol bilióne USD, a tiež injekciách ECB, z vreciek všetkých občanov, je mravne dosť neudržateľné žiadať verejnú sféru, aby nepchala nos do podnikania. Najhoršie, čo svet po septembri 2008 čaká, totiž nie je recesia, ale nová vlna socializmu a regulácií, ktorej sa bude ťažko vzdorovať. Na Slovensku sa to dá povedať i tak, že víťazom krachu investičných bánk a krízy svetových trhov je - Robert Fico.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.