Informácia Štatistického úradu, že mzdy na Slovensku stúpli za necelú dekádu (1998 – 2006) takmer o 100 percent, mohla potešiť nielen Mikuláša Dzurindu, ktorý za svoje prvé zvolenie ručil „dvojnásobnými platmi“ do štyroch rokov, ale všetkých ekonómov i laikov.
Odhliadnuc od inflácie, ktorá, samozrejme, rast znehodnocuje, ide o známku (pomalého) dobiehania Západu. Namiesto radosti a serióznych analýz napríklad toho, prečo sú tu platy stále nižšie ako u susedov (čo nemusí byť problém), sa v ťažisku pozornosti ocitli „príjmové nerovnosti“. Je to nezmysel – dokonca dvojnásobný, presne ako tie platy. Po
prvé preto, lebo takto problém na Slovensku naozaj nestojí, a po druhé preto, lebo keby aj stál, nič zlé sa nedeje.
Podľa štatistiky EK z roku 2005, ktorá porovnávala bohatstvo 20 percent najmajetnejších a najchudobnejších domácností, je Slovensko v rámci „sociálnej“ Európy najrovnostárskejšou krajinou vôbec (koeficient 2,7 – na druhom konci s najväčšími „nerovnosťami“ Portugalsko – 6,5). Podobne náš takzvaný Gini koeficient, ktorým sa merajú priamo príjmové rozdiely, patrí v Európe medzi najnižšie. Je trápne hovoriť banality, ale na Slovensku je to nutné: Zvyšovanie platových rozdielov je úplne prirodzené, keďže zvýšenie o rovnaké percento na opačných póloch príjmovej škály má dramaticky iné nominálne následky. Viac však zarobia všetci, takže otváranie nožníc je nielenže sprievodným znakom, ale dokonca nutnou podmienkou hospodárskeho rastu.
Prirodzené sú aj toľko vzývané rodové (a aj regionálne) rozdiely. Jednou z príčin môže byť aj diskriminácia. Isteže je nesprávne a zlé, ak niekto zarába menej pre svoje pohlavie. Ešte horšie však je, keď sa z domnelých zvýhodnení či znevýhodnení podľa príslušnosti k nejakým skupinám tvorí politická agenda, ktorá slúži ako zámienka pre štátne intervencie, programy a vymýšľanie nových inštitúcií. A vôbec najhoršie je, ak je v súčasnej Európe o najtriviálnejšej príčine rozdielov v príjmoch medzi mužmi a ženami, teda o odlišných biologických dispozíciách a rôznych rolách dvoch pohlaví v spoločnosti, pomaly zakázané hovoriť.
Existujú štáty s naozaj extrémnymi nerovnosťami. Slovensko však medzi ne nepatrí. Vyzdvihovanie rozdielov je však kontraproduktívne i preto, lebo mzdová (a majetková) diferenciácia nemôže byť zlo – ak bohatne spoločnosť ako celok. Napriek tomu je v tunajších diskusiách úplne akceptovateľný aj názor, že trh ani jeho účastníci sa nesprávajú spravodlivo. Sociálna diferenciácia sa môže nepáčiť, ona je však jednou z podôb slobody a zápasiť proti nej znamená privolávať neslobodu. Prehlbovanie príjmových rozdielov v čase hospodárskeho rastu je vývoj nielen normálny, ale dokonca aj úplne pozitívny. Tu je to však problémom.
Peter Schutz
Odhliadnuc od inflácie, ktorá, samozrejme, rast znehodnocuje, ide o známku (pomalého) dobiehania Západu. Namiesto radosti a serióznych analýz napríklad toho, prečo sú tu platy stále nižšie ako u susedov (čo nemusí byť problém), sa v ťažisku pozornosti ocitli „príjmové nerovnosti“. Je to nezmysel – dokonca dvojnásobný, presne ako tie platy. Po
prvé preto, lebo takto problém na Slovensku naozaj nestojí, a po druhé preto, lebo keby aj stál, nič zlé sa nedeje.
Podľa štatistiky EK z roku 2005, ktorá porovnávala bohatstvo 20 percent najmajetnejších a najchudobnejších domácností, je Slovensko v rámci „sociálnej“ Európy najrovnostárskejšou krajinou vôbec (koeficient 2,7 – na druhom konci s najväčšími „nerovnosťami“ Portugalsko – 6,5). Podobne náš takzvaný Gini koeficient, ktorým sa merajú priamo príjmové rozdiely, patrí v Európe medzi najnižšie. Je trápne hovoriť banality, ale na Slovensku je to nutné: Zvyšovanie platových rozdielov je úplne prirodzené, keďže zvýšenie o rovnaké percento na opačných póloch príjmovej škály má dramaticky iné nominálne následky. Viac však zarobia všetci, takže otváranie nožníc je nielenže sprievodným znakom, ale dokonca nutnou podmienkou hospodárskeho rastu.
Prirodzené sú aj toľko vzývané rodové (a aj regionálne) rozdiely. Jednou z príčin môže byť aj diskriminácia. Isteže je nesprávne a zlé, ak niekto zarába menej pre svoje pohlavie. Ešte horšie však je, keď sa z domnelých zvýhodnení či znevýhodnení podľa príslušnosti k nejakým skupinám tvorí politická agenda, ktorá slúži ako zámienka pre štátne intervencie, programy a vymýšľanie nových inštitúcií. A vôbec najhoršie je, ak je v súčasnej Európe o najtriviálnejšej príčine rozdielov v príjmoch medzi mužmi a ženami, teda o odlišných biologických dispozíciách a rôznych rolách dvoch pohlaví v spoločnosti, pomaly zakázané hovoriť.
Existujú štáty s naozaj extrémnymi nerovnosťami. Slovensko však medzi ne nepatrí. Vyzdvihovanie rozdielov je však kontraproduktívne i preto, lebo mzdová (a majetková) diferenciácia nemôže byť zlo – ak bohatne spoločnosť ako celok. Napriek tomu je v tunajších diskusiách úplne akceptovateľný aj názor, že trh ani jeho účastníci sa nesprávajú spravodlivo. Sociálna diferenciácia sa môže nepáčiť, ona je však jednou z podôb slobody a zápasiť proti nej znamená privolávať neslobodu. Prehlbovanie príjmových rozdielov v čase hospodárskeho rastu je vývoj nielen normálny, ale dokonca aj úplne pozitívny. Tu je to však problémom.
Peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.