Často opakovaný argument, obhajujúci postup proti klimatickým zmenám, je založený na porovnaní nákladov na akciu s nákladmi na nečinnosť. Napríklad predseda Európskej komisie Barroso ho použil, keď začiatkom roka predkladal návrh Európskej únie v boji proti klimatickým zmenám.
EÚ sľúbila znížiť emisie CO2 do roku 2020 o 20 percent, pričom náklady odhaduje asi na 0,5 percenta HDP (zhruba 60 miliárd eur ročne). To je poriadna suma - predstavuje najmenej päťdesiatpercentné zvýšenie celkových nákladov EÚ - a pravdepodobne bude ešte vyššia (komisia už uviedla, že náklady zrejme dvakrát prevýšia súčasný odhad). Barrosova pointa znela tak, že "tieto náklady sú nízke v porovnaní s vysokou cenou za nečinnosť". Barroso výslovne predpovedal, že cena za ničnerobenie "by sa dokonca mohla priblížiť 20 percentám HDP".
Politici by, samozrejme, mali byť ochotní vynaložiť 0,5 percenta HDP, aby sa vyhli nákladom vo výške 20 percent. Znie to rozumne - než si uvedomíte, že Barroso porovnáva dve celkom odlišné veci.
Náklady vo výške 0,5 percenta HDP budú znižovať emisie celkom nebadane (ak bude každý člen EÚ až do konca storočia skutočne plniť svoje záväzky, globálne emisie sa znížia asi o 4 percentá). Zvýšenie teploty očakávané do konca storočia sa tým zmierni len o päť stotín stupňa Celzia. Ak sa teda Barroso obáva nákladov vo výške 20 percent HDP v roku 2100, tak platba 0,5 percenta HDP každý rok až do konca storočia tieto náklady prakticky vôbec nezmení. Na konci storočia budeme musieť zaplatiť tak isto, lenže v predchádzajúcich 90 rokoch sami seba ochudobníme.
Argument EÚ je ako hovoriť mužovi s gangrénou v nohe, že je preňho výhodné zaplatiť 50 000 dolárov za aspirín, pretože tá cena je nižšia než náklady na nečinnosť, ktorá ho bude stáť nohu. Ale aspirín, samozrejme, tomu istému výsledku nezabráni. Argument o nečinnosti je tak v skutočnosti strašne neohľaduplný, pretože nás núti odporúčať aspirín a strácať zo zreteľa múdrejšie opatrenia, ktoré by mohli nohu naozaj zachrániť.
Rovnako neohľaduplné je zameriavať sa na okamžité neefektívne znižovanie hladiny CO2 pre náklady vo vzdialenej budúcnosti, ktorým sa v skutočnosti aj tak nevyhneme. Bráni nám to koncentrovať sa na dlhodobé stratégie, ako sú investície do energetického výskumu a vývoja, a to s oveľa nižšími nákladmi.
Keby bol Barroso jediný. Nemecká kancelárka Angela Merkel tvrdí, že znižovanie CO2 má "z ekonomického hľadiska zmysel", pretože "ekonomické dôsledky nečinnosti budú pre nás všetkých dramatické". Austrálsky premiér Kevin Rudd súhlasí, že "náklady na nečinnosť budú omnoho vyššie než náklady na akciu". Úplne totožný názor vyslovil aj generálny tajomník Organizácie spojených národov Pan Ki-mun. V Spojených štátoch používajú John McCain i Barack Obama náklady na nečinnosť ako hlavný dôvod, prečo treba podporiť znižovanie uhlíkových emisií. Senátorka za Kaliforniu Diane Feinstein dokonca tvrdí, že by sme mali znížiť uhlíkové emisie, pretože snehová pokrývka v pohorí Sierra Nevada (ktoré je zásobárňou pitnej vody pre veľkú časť Kalifornie) sa vinou globálneho otepľovania zmenší do roku 2050 o 40 percent. Senátorka však nehovorí, že i podstatné zníženie emisií - pri značných nákladoch - bude mať na topenie snehu do roku 2050 nemerateľný efekt. Nemali by sme teda radšej investovať do vodných nádrží?
Podobne keď politici hovoria, že do roku 2050 prídeme o značnú časť populácie ľadových medvěďov, používajú to ako argument na znižovanie uhlíkových emisií, ale zabúdajú dodať, že zníženie emisií nebude mať na populáciu ľadových medvěďov žiadny merateľný efekt. Možno by sme radšej mali nechať nažive 300 ľadových medvěďov, ktoré každoročne ulovíme, nie?
Nikdy by sme nepočúvli radu praktického lekára, ktorý by nám na gangrénu odporučil neúčinný aspirín. Prečo by sme teda mali tolerovať rovnako klamavé argumenty v debatách o najnákladnejšom politickom rozhodnutí v dejinách ľudstva?
Copyright: Project Syndicate, 2008
EÚ sľúbila znížiť emisie CO2 do roku 2020 o 20 percent, pričom náklady odhaduje asi na 0,5 percenta HDP (zhruba 60 miliárd eur ročne). To je poriadna suma - predstavuje najmenej päťdesiatpercentné zvýšenie celkových nákladov EÚ - a pravdepodobne bude ešte vyššia (komisia už uviedla, že náklady zrejme dvakrát prevýšia súčasný odhad). Barrosova pointa znela tak, že "tieto náklady sú nízke v porovnaní s vysokou cenou za nečinnosť". Barroso výslovne predpovedal, že cena za ničnerobenie "by sa dokonca mohla priblížiť 20 percentám HDP".
Politici by, samozrejme, mali byť ochotní vynaložiť 0,5 percenta HDP, aby sa vyhli nákladom vo výške 20 percent. Znie to rozumne - než si uvedomíte, že Barroso porovnáva dve celkom odlišné veci.
Náklady vo výške 0,5 percenta HDP budú znižovať emisie celkom nebadane (ak bude každý člen EÚ až do konca storočia skutočne plniť svoje záväzky, globálne emisie sa znížia asi o 4 percentá). Zvýšenie teploty očakávané do konca storočia sa tým zmierni len o päť stotín stupňa Celzia. Ak sa teda Barroso obáva nákladov vo výške 20 percent HDP v roku 2100, tak platba 0,5 percenta HDP každý rok až do konca storočia tieto náklady prakticky vôbec nezmení. Na konci storočia budeme musieť zaplatiť tak isto, lenže v predchádzajúcich 90 rokoch sami seba ochudobníme.
Argument EÚ je ako hovoriť mužovi s gangrénou v nohe, že je preňho výhodné zaplatiť 50 000 dolárov za aspirín, pretože tá cena je nižšia než náklady na nečinnosť, ktorá ho bude stáť nohu. Ale aspirín, samozrejme, tomu istému výsledku nezabráni. Argument o nečinnosti je tak v skutočnosti strašne neohľaduplný, pretože nás núti odporúčať aspirín a strácať zo zreteľa múdrejšie opatrenia, ktoré by mohli nohu naozaj zachrániť.
Rovnako neohľaduplné je zameriavať sa na okamžité neefektívne znižovanie hladiny CO2 pre náklady vo vzdialenej budúcnosti, ktorým sa v skutočnosti aj tak nevyhneme. Bráni nám to koncentrovať sa na dlhodobé stratégie, ako sú investície do energetického výskumu a vývoja, a to s oveľa nižšími nákladmi.
Keby bol Barroso jediný. Nemecká kancelárka Angela Merkel tvrdí, že znižovanie CO2 má "z ekonomického hľadiska zmysel", pretože "ekonomické dôsledky nečinnosti budú pre nás všetkých dramatické". Austrálsky premiér Kevin Rudd súhlasí, že "náklady na nečinnosť budú omnoho vyššie než náklady na akciu". Úplne totožný názor vyslovil aj generálny tajomník Organizácie spojených národov Pan Ki-mun. V Spojených štátoch používajú John McCain i Barack Obama náklady na nečinnosť ako hlavný dôvod, prečo treba podporiť znižovanie uhlíkových emisií. Senátorka za Kaliforniu Diane Feinstein dokonca tvrdí, že by sme mali znížiť uhlíkové emisie, pretože snehová pokrývka v pohorí Sierra Nevada (ktoré je zásobárňou pitnej vody pre veľkú časť Kalifornie) sa vinou globálneho otepľovania zmenší do roku 2050 o 40 percent. Senátorka však nehovorí, že i podstatné zníženie emisií - pri značných nákladoch - bude mať na topenie snehu do roku 2050 nemerateľný efekt. Nemali by sme teda radšej investovať do vodných nádrží?
Podobne keď politici hovoria, že do roku 2050 prídeme o značnú časť populácie ľadových medvěďov, používajú to ako argument na znižovanie uhlíkových emisií, ale zabúdajú dodať, že zníženie emisií nebude mať na populáciu ľadových medvěďov žiadny merateľný efekt. Možno by sme radšej mali nechať nažive 300 ľadových medvěďov, ktoré každoročne ulovíme, nie?
Nikdy by sme nepočúvli radu praktického lekára, ktorý by nám na gangrénu odporučil neúčinný aspirín. Prečo by sme teda mali tolerovať rovnako klamavé argumenty v debatách o najnákladnejšom politickom rozhodnutí v dejinách ľudstva?
Copyright: Project Syndicate, 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.