"Mali sme vtedy iné starosti, ako lámať si hlavu nad operou alebo symfóniou. V prvom rade nebolo vôbec operného súboru ani orchestra. [...] My starší sme bývali ďaleko jeden od druhého: Bella v Sedmohradsku, Moyzes-otec v Prešove, Figuš v Banskej Bystrici, ja zas v opačnom kúte Slovenska, v letargickej Trnave."
Situácia v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia, ako ju opísal skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský, nebola pre slovenskú hudbu vôbec ľahká. Najtalentovanejší slovenský romantik Ján Levoslav Bella pôsobil už niekoľko desiatok rokov v Sibini (dnešné Rumunsko), kam odišiel frustrovaný malomestským prostredím Kremnice a návrat vyše osemdesiatročného skladateľa na Slovensko v roku 1928 predstavoval najmä symbol kultúrnej kontinuity. Národný hudobný život, ktorý v susedných Čechách reprezentovala silná skladateľská generácia s oporou v diele Dvořáka a Smetanu, bol tak u nás zviazaný predovšetkým so skupinou zberateľov a autorov jednoduchých úprav ľudových piesní, ktorých ciele a význam mali najmä národnobuditeľský rozmer. Aj hudobné vzdelanie najvýraznejších osobností na prelome storočia - Mikuláša Moyzesa a Viliama Figuša-Bystrého - sa končilo aprobáciou na vyučovanie hudby na stredných školách a učiteľských ústavoch. Slovenská opera či symfónia ostávali snom. Hudobníci, ktorí získali profesionálne vzdelanie v európskych kultúrnych centrách ako Alexander Albrecht (1885-1958) alebo Mikuláš Schneider-Trnavský (1881-1958) boli výnimkou. Spájali ich korene v starom, prirodzene kozmopolitnom svete, prax organistov vo významných slovenských kostolov, mimoriadne, slovenské pomery ďaleko presahujúce dielo, neochota stotožniť sa s komunistickým režimom a fakt, že obidvaja zomreli pred päťdesiatimi rokmi.
.slovenský Schubert
Prímenie Trnavský dostal Mikuláš Schneider od Svetozára Hurbana-Vajanského na martinských augustových slávnostiach v roku 1904. Bolo to symbolické, talentovaný autor piesní vtedy ešte nemohol tušiť, že v rodnej Trnave strávi väčšinu života. V mladosti prichádzal do kontaktu s hudbou v trnavských chrámových zboroch a na gymnáziu, neskôr i na Uhorskej kráľovskej akadémii hudby v Budapešti bol spolužiakom známeho maďarského skladateľa a pedagóga Zoltána Kodályho, s ktorým ho spájalo celoživotné priateľstvo, láska k ľudovej piesni a zborovému spevu. Na rozdiel od svojich generačných spolupútnikov Mikuláš Schneider pokračoval v štúdiu hudby v centrách európskeho významu - vo Viedni a v Prahe, kde sa stal členom národne orientovaných spolkov. Už v roku 1908 predstavil na koncertoch s českým barytonistom Božom Umirovom slovenské ľudové i svoje vlastné piesne v Paríži a Berlíne. Krátko sa živil ako učiteľ a hudobník v dnešnom Srbsku a Nemecku, no v roku 1909 sa vrátil do Trnavy, kde začal pôsobiť ako regenschori v Dóme sv. Mikuláša, ale aj ako skladateľ, dirigent, pedagóg a organizátor hudobného života. "Opásal som si vojenskú šabľu a utekal som Františkovi Jozefovi I. na pomoc, čo mu však, ako z dejín vieme, nepomohlo," spomínal neskôr s typickým humorom na koniec starého sveta. Hoci bol prvým profesionálne vzdelaným slovenským skladateľom, ani v rozvíjajúcom sa hudobnom živote nového štátu a nasledujúcich režimoch nezískal adekvátny priestor a ostal tak zviazaný s "letargickou Trnavou". Prívlastok "slovenský Schubert" získal skladateľ vďaka piesňovej tvorbe, ktorá je ťažiskom jeho diela. Okrem úprav ľudových piesní je aj autorom známych umelých piesňových cyklov Slzy a úsmevy (1909), Drobné kvety (1907), Zo srdca (1920), v ktorých zhudobňoval aj texty básnikov moderny Ivana Kraska, Janka Jesenského. Ako paradoxné dnes môže vyznieť obvinenie kritiky z roku 1912, ktorá o zbierke Slzy a úsmevy napísala: "Schneider tu už pláva plnou parou v prúde internacionálneho hudobného modernizmu, ktorý úplne vyhostil kadejaké národné sentimentality". Napriek tomu viaceré z jeho piesní, ako napr. Keby som bol vtáčkom, Ružičky, Bože, čos ráčil slovenskému ľudu podobne ako hymnický zbor Hoj, vlasť moja! zľudoveli. Viera a úrad regenschoriho, ktorých sa Schneider-Trnavský nevzdal ani v období komunizmu, našli vyjadrenie v dlhý čas prehliadaných chrámových dielach. Skladateľov opus magnum v tejto oblasti predstavuje dlhoročná práca na zostavení Jednotného katolíckeho spevníka (1937). "Cesta k ‚spáse‛ vedie muzikanta cez lúky posvätnej hudby, bez ktorej je každé hudobné vzdelanie neúplné, torzo," napísal vo svojich spomienkach skladateľ. S tým sa nemohli zmieriť predstavitelia režimu. Oficiálna rozlúčka s národným umelcom Mikulášom Schneiderom-Trnavským v roku 1958 sa uskutočnila v Bratislave, ale počas cirkevného pohrebu v Trnave zorganizoval dlhoročnému regenschorimu v Dóme sv. Mikuláša vďačný komunistický štát pri cintoríne cvičenie civilnej ochrany...
.revolucionár medzi malomeštiakmi
"Albrecht bol revolucionárom medzi malomeštiakmi, skeptikom v chráme, liberálom v diktatúre, internacionalistom v nacionalizme. [...] Jeho návrat a opätovné prijatie bez výhrad prišli až v čase, ktorý už pre neho nebol prítomnosťou...," napísal o svojom otcovi legendárny muzikológ, pedagóg a violista Ján "Hansi" Albrecht, ktorého osobnosť ovplyvnila viaceré generácie slovenských hudobníkov. Dielo Alexandra Albrechta (1885-1958), ktoré preniklo aj mimo územia Slovenska, nemalo kvantitou i kvalitou na Slovensku až do 30. rokov 20. storočia paralelu. Spolu s Fricom Kafendom patril v prvých troch desaťročiach 20. storočia k najrozhľadenejším a z hľadiska kompozičnej techniky aj najdisponovanejším skladateľom na Slovensku. Počas gymnaziálnych štúdií v Bratislave bol Albrecht spolužiakom a priateľom významných maďarských skladateľov Ernő Dohnányiho a Bélu Bartóka, u ktorého v Budapešti neskôr študoval hru na klavíri. S Bartókom sa stretávali počas jeho bratislavských návštev i neskôr. Okrem dirigovania, kompozície a klavíra ukončil Albrecht na univerzite aj štúdium práva. "V práve som hľadal krásu, v hudbe pravdu a zákonitosť," povedal neskôr v rozhovore dirigentovi Karlovi Böhmovi. Po doplnení vzdelania v organovej hre vo Viedni bol Albrecht od roku 1908 organistom v Dóme sv. Martina a učiteľom na Mestskej hudobnej škole. Ako dirigent sa od začiatku 20. rokov výrazne zapísal do dejín Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein zu St. Martin). Orchester a zbor zložený z dobrovoľníkov zohral pod jeho vedením dôležitú úlohu v kultúrnom živote, kde sa len postupne formovali profesionálne hudobné telesá (Slovenská filharmónia vznikla v roku 1949, Orchester Radiojournalu sa formoval od roku 1926). Repertoár tvorili náročné diela domácich i svetových autorov. Napríklad v marci roku 1923 uviedol Albrecht v Redute Haydnovo oratórium Stvorenie so 180 účinkujúcimi, o 4 roky neskôr v Piešťanoch Beethovenovu 9. symfóniu s 250 hudobníkmi pred štvortisícovým auditóriom. Kirchenmusikverein bol rozpustený v roku 1952 a kontakt s jeho dirigentom ovplyvnil osobnosti ako Ľudovít Rajter, Ivan Parík alebo Ladislav Kupkovič. Ako skladateľ komorných, orchestrálnych i vokálnych diel bol Albrecht dobre oboznámený s hudobnou minulosťou i aktuálnym hudobným vývojom (impresionizmus, expresionizmus, dodekafónia). Jeho vrcholné kompozície Sonatína pre 11 nástrojov, Tri básne z cyklu Das Marienleben pre soprán a orchester na poéziu Rilkeho a symfonická báseň Túžby a spomienky (Tobias Wunderlich) inšpirované drámou Hermanna H. Ortnera vznikli medzi rokmi 1921-1935. Do tohto obdobia sa slovenskí skladatelia venovali prevažne komornej hudbe a malým formám, prvou modernou symfonickou skladbou sa stala až Symfónia č. 1 D dur Alexandra Moyzesa z roku 1929. Albrechtova hudobná reč už v tom čase prekročila v osobitej syntéze hranice romantizmu smerom k moderne - atonalite, novej vecnosti a neoklasicizmu.
Alexander Albrecht venoval veľkú časť svojho talentu domácemu hudobnému životu ako pedagóg, interpret a organizátor. Dejinné okolnosti, zakotvenie v tradícii nemeckej hudby a multinacionálneho prostredia "starého sveta", autokritickosť a len minimálne prenikanie najprv dobou, neskôr ideológiou vyžadovaného folklórneho idiómu do hudobného jazyka spôsobili, že jeho umelecký potenciál nebol v slovenskej hudbe úplne využitý. "Cítili sme, akoby stál politicky na opačnej strane," povedal neskôr v rozhovoroch s Iljom Zeljenkom Alexander Moyzes, príslušník nastupujúcej generácie, ktorá v 30. rokoch držala "prst na pulze doby".
A ľutoval, že "starých pánov" nevyužili viac.
Autor je šéfredaktor mesačníka Hudobný život.
Situácia v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia, ako ju opísal skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský, nebola pre slovenskú hudbu vôbec ľahká. Najtalentovanejší slovenský romantik Ján Levoslav Bella pôsobil už niekoľko desiatok rokov v Sibini (dnešné Rumunsko), kam odišiel frustrovaný malomestským prostredím Kremnice a návrat vyše osemdesiatročného skladateľa na Slovensko v roku 1928 predstavoval najmä symbol kultúrnej kontinuity. Národný hudobný život, ktorý v susedných Čechách reprezentovala silná skladateľská generácia s oporou v diele Dvořáka a Smetanu, bol tak u nás zviazaný predovšetkým so skupinou zberateľov a autorov jednoduchých úprav ľudových piesní, ktorých ciele a význam mali najmä národnobuditeľský rozmer. Aj hudobné vzdelanie najvýraznejších osobností na prelome storočia - Mikuláša Moyzesa a Viliama Figuša-Bystrého - sa končilo aprobáciou na vyučovanie hudby na stredných školách a učiteľských ústavoch. Slovenská opera či symfónia ostávali snom. Hudobníci, ktorí získali profesionálne vzdelanie v európskych kultúrnych centrách ako Alexander Albrecht (1885-1958) alebo Mikuláš Schneider-Trnavský (1881-1958) boli výnimkou. Spájali ich korene v starom, prirodzene kozmopolitnom svete, prax organistov vo významných slovenských kostolov, mimoriadne, slovenské pomery ďaleko presahujúce dielo, neochota stotožniť sa s komunistickým režimom a fakt, že obidvaja zomreli pred päťdesiatimi rokmi.
.slovenský Schubert
Prímenie Trnavský dostal Mikuláš Schneider od Svetozára Hurbana-Vajanského na martinských augustových slávnostiach v roku 1904. Bolo to symbolické, talentovaný autor piesní vtedy ešte nemohol tušiť, že v rodnej Trnave strávi väčšinu života. V mladosti prichádzal do kontaktu s hudbou v trnavských chrámových zboroch a na gymnáziu, neskôr i na Uhorskej kráľovskej akadémii hudby v Budapešti bol spolužiakom známeho maďarského skladateľa a pedagóga Zoltána Kodályho, s ktorým ho spájalo celoživotné priateľstvo, láska k ľudovej piesni a zborovému spevu. Na rozdiel od svojich generačných spolupútnikov Mikuláš Schneider pokračoval v štúdiu hudby v centrách európskeho významu - vo Viedni a v Prahe, kde sa stal členom národne orientovaných spolkov. Už v roku 1908 predstavil na koncertoch s českým barytonistom Božom Umirovom slovenské ľudové i svoje vlastné piesne v Paríži a Berlíne. Krátko sa živil ako učiteľ a hudobník v dnešnom Srbsku a Nemecku, no v roku 1909 sa vrátil do Trnavy, kde začal pôsobiť ako regenschori v Dóme sv. Mikuláša, ale aj ako skladateľ, dirigent, pedagóg a organizátor hudobného života. "Opásal som si vojenskú šabľu a utekal som Františkovi Jozefovi I. na pomoc, čo mu však, ako z dejín vieme, nepomohlo," spomínal neskôr s typickým humorom na koniec starého sveta. Hoci bol prvým profesionálne vzdelaným slovenským skladateľom, ani v rozvíjajúcom sa hudobnom živote nového štátu a nasledujúcich režimoch nezískal adekvátny priestor a ostal tak zviazaný s "letargickou Trnavou". Prívlastok "slovenský Schubert" získal skladateľ vďaka piesňovej tvorbe, ktorá je ťažiskom jeho diela. Okrem úprav ľudových piesní je aj autorom známych umelých piesňových cyklov Slzy a úsmevy (1909), Drobné kvety (1907), Zo srdca (1920), v ktorých zhudobňoval aj texty básnikov moderny Ivana Kraska, Janka Jesenského. Ako paradoxné dnes môže vyznieť obvinenie kritiky z roku 1912, ktorá o zbierke Slzy a úsmevy napísala: "Schneider tu už pláva plnou parou v prúde internacionálneho hudobného modernizmu, ktorý úplne vyhostil kadejaké národné sentimentality". Napriek tomu viaceré z jeho piesní, ako napr. Keby som bol vtáčkom, Ružičky, Bože, čos ráčil slovenskému ľudu podobne ako hymnický zbor Hoj, vlasť moja! zľudoveli. Viera a úrad regenschoriho, ktorých sa Schneider-Trnavský nevzdal ani v období komunizmu, našli vyjadrenie v dlhý čas prehliadaných chrámových dielach. Skladateľov opus magnum v tejto oblasti predstavuje dlhoročná práca na zostavení Jednotného katolíckeho spevníka (1937). "Cesta k ‚spáse‛ vedie muzikanta cez lúky posvätnej hudby, bez ktorej je každé hudobné vzdelanie neúplné, torzo," napísal vo svojich spomienkach skladateľ. S tým sa nemohli zmieriť predstavitelia režimu. Oficiálna rozlúčka s národným umelcom Mikulášom Schneiderom-Trnavským v roku 1958 sa uskutočnila v Bratislave, ale počas cirkevného pohrebu v Trnave zorganizoval dlhoročnému regenschorimu v Dóme sv. Mikuláša vďačný komunistický štát pri cintoríne cvičenie civilnej ochrany...
.revolucionár medzi malomeštiakmi
"Albrecht bol revolucionárom medzi malomeštiakmi, skeptikom v chráme, liberálom v diktatúre, internacionalistom v nacionalizme. [...] Jeho návrat a opätovné prijatie bez výhrad prišli až v čase, ktorý už pre neho nebol prítomnosťou...," napísal o svojom otcovi legendárny muzikológ, pedagóg a violista Ján "Hansi" Albrecht, ktorého osobnosť ovplyvnila viaceré generácie slovenských hudobníkov. Dielo Alexandra Albrechta (1885-1958), ktoré preniklo aj mimo územia Slovenska, nemalo kvantitou i kvalitou na Slovensku až do 30. rokov 20. storočia paralelu. Spolu s Fricom Kafendom patril v prvých troch desaťročiach 20. storočia k najrozhľadenejším a z hľadiska kompozičnej techniky aj najdisponovanejším skladateľom na Slovensku. Počas gymnaziálnych štúdií v Bratislave bol Albrecht spolužiakom a priateľom významných maďarských skladateľov Ernő Dohnányiho a Bélu Bartóka, u ktorého v Budapešti neskôr študoval hru na klavíri. S Bartókom sa stretávali počas jeho bratislavských návštev i neskôr. Okrem dirigovania, kompozície a klavíra ukončil Albrecht na univerzite aj štúdium práva. "V práve som hľadal krásu, v hudbe pravdu a zákonitosť," povedal neskôr v rozhovore dirigentovi Karlovi Böhmovi. Po doplnení vzdelania v organovej hre vo Viedni bol Albrecht od roku 1908 organistom v Dóme sv. Martina a učiteľom na Mestskej hudobnej škole. Ako dirigent sa od začiatku 20. rokov výrazne zapísal do dejín Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein zu St. Martin). Orchester a zbor zložený z dobrovoľníkov zohral pod jeho vedením dôležitú úlohu v kultúrnom živote, kde sa len postupne formovali profesionálne hudobné telesá (Slovenská filharmónia vznikla v roku 1949, Orchester Radiojournalu sa formoval od roku 1926). Repertoár tvorili náročné diela domácich i svetových autorov. Napríklad v marci roku 1923 uviedol Albrecht v Redute Haydnovo oratórium Stvorenie so 180 účinkujúcimi, o 4 roky neskôr v Piešťanoch Beethovenovu 9. symfóniu s 250 hudobníkmi pred štvortisícovým auditóriom. Kirchenmusikverein bol rozpustený v roku 1952 a kontakt s jeho dirigentom ovplyvnil osobnosti ako Ľudovít Rajter, Ivan Parík alebo Ladislav Kupkovič. Ako skladateľ komorných, orchestrálnych i vokálnych diel bol Albrecht dobre oboznámený s hudobnou minulosťou i aktuálnym hudobným vývojom (impresionizmus, expresionizmus, dodekafónia). Jeho vrcholné kompozície Sonatína pre 11 nástrojov, Tri básne z cyklu Das Marienleben pre soprán a orchester na poéziu Rilkeho a symfonická báseň Túžby a spomienky (Tobias Wunderlich) inšpirované drámou Hermanna H. Ortnera vznikli medzi rokmi 1921-1935. Do tohto obdobia sa slovenskí skladatelia venovali prevažne komornej hudbe a malým formám, prvou modernou symfonickou skladbou sa stala až Symfónia č. 1 D dur Alexandra Moyzesa z roku 1929. Albrechtova hudobná reč už v tom čase prekročila v osobitej syntéze hranice romantizmu smerom k moderne - atonalite, novej vecnosti a neoklasicizmu.
Alexander Albrecht venoval veľkú časť svojho talentu domácemu hudobnému životu ako pedagóg, interpret a organizátor. Dejinné okolnosti, zakotvenie v tradícii nemeckej hudby a multinacionálneho prostredia "starého sveta", autokritickosť a len minimálne prenikanie najprv dobou, neskôr ideológiou vyžadovaného folklórneho idiómu do hudobného jazyka spôsobili, že jeho umelecký potenciál nebol v slovenskej hudbe úplne využitý. "Cítili sme, akoby stál politicky na opačnej strane," povedal neskôr v rozhovoroch s Iljom Zeljenkom Alexander Moyzes, príslušník nastupujúcej generácie, ktorá v 30. rokoch držala "prst na pulze doby".
A ľutoval, že "starých pánov" nevyužili viac.
Autor je šéfredaktor mesačníka Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.