Niekedy aj pád môže pripomínať lietanie. Posledný krok do prázdna. Strmé útesy lemujú kamenisté mínové polia, kurdskú dedinu a utečenecký tábor na iracko-tureckých hraniciach.
Je jar, píše sa rok 2003 a Američania chystajú vojnu proti Saddámovmu režimu, striebornovlasá rada starších sa tomu všetkému iba bezmocne prizerá. Soran Ebrahim autenticky stvárnil charizmatického trinásťročného Satelita. Stáva sa vodcom davu detí, ktoré mu oddane slúžia. Detský svet hry je poznačený hrubou vojnovou realitou: hompáľajúce sa kýpte zbedačených končatín, pracujúce deti, slepé deti, choré deti, smutné deti...
Na tomto „fyzickom“ pozadí dôsledkov iracko–iránskej vojny sa odohráva intímny príbeh súrodencov Agrin a Hengova. Dievčaťa, ktoré je ranené príliš hlboko a chlapca bez rúk, ktorý vie príliš mnoho. Agrin stojí na kraji útesu a spochybňuje snahu prežiť. Kurdský režisér Bahman Ghobadi ukazuje osud jednotlivca, ktorý je natoľko poznačený krutosťou vojny, že nemá ako inak uniknúť, ako „odletieť“. Zároveň však podáva fascinujúcu výpoveď o intenzívnom hľadaní šance na zlepšenie. Melancholická atmosféra filmu je zdôraznená obrazmi stanového tábora, hrdzavého vrakoviska alebo pustými kopcami ožiarenými mesačným svetlom. Vo filme cítiť Ghobadiho dokumentárnu minulosť, či už v prirodzenom hereckom stvárnení, alebo v zobrazení príbehu v úzkom kontexte so skutočnými udalosťami. Možno práve preto sa film až desivo blíži realite...
Je jar, píše sa rok 2003 a Američania chystajú vojnu proti Saddámovmu režimu, striebornovlasá rada starších sa tomu všetkému iba bezmocne prizerá. Soran Ebrahim autenticky stvárnil charizmatického trinásťročného Satelita. Stáva sa vodcom davu detí, ktoré mu oddane slúžia. Detský svet hry je poznačený hrubou vojnovou realitou: hompáľajúce sa kýpte zbedačených končatín, pracujúce deti, slepé deti, choré deti, smutné deti...
Na tomto „fyzickom“ pozadí dôsledkov iracko–iránskej vojny sa odohráva intímny príbeh súrodencov Agrin a Hengova. Dievčaťa, ktoré je ranené príliš hlboko a chlapca bez rúk, ktorý vie príliš mnoho. Agrin stojí na kraji útesu a spochybňuje snahu prežiť. Kurdský režisér Bahman Ghobadi ukazuje osud jednotlivca, ktorý je natoľko poznačený krutosťou vojny, že nemá ako inak uniknúť, ako „odletieť“. Zároveň však podáva fascinujúcu výpoveď o intenzívnom hľadaní šance na zlepšenie. Melancholická atmosféra filmu je zdôraznená obrazmi stanového tábora, hrdzavého vrakoviska alebo pustými kopcami ožiarenými mesačným svetlom. Vo filme cítiť Ghobadiho dokumentárnu minulosť, či už v prirodzenom hereckom stvárnení, alebo v zobrazení príbehu v úzkom kontexte so skutočnými udalosťami. Možno práve preto sa film až desivo blíži realite...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.