V roku 1963 napísal Konrad Lorenz knihu Takzvané zlo, v ktorej rozoberá agresivitu živočíchov voči príslušníkom vlastného druhu. Záverečné kapitoly sú venované človeku – je to smutné čítanie.
Lorenz pozoruje očami nezainteresovaného diváka agresívne správanie v priebehu ľudských dejín. Dospieva k poznatku, že sociálne správanie človeka nie je v žiadnom prípade diktované výhradne rozumom a kultúrnou tradíciou, ale že ešte stále poslúcha zákonitosti, ktoré sa uplatňujú vo všetkých fylogeneticky vzniknuvších inštinktívnych spôsoboch správania, ktoré sú veľmi dobre známe zo štúdia zvierat.
„V prehistórii ľudstva neboli nutné žiadne obzvlášť vysoko vyvinuté mechanizmy zábran, ktoré by znemožnili prudký smrteľný úder,“ píše Lorenz. Útočník mohol svoju obeť usmrtiť len škriabaním, hryzením alebo dusením. Keď však vynález umelých zbraní neskoršie otvoril nové možnosti usmrcovania jednou ranou, bola predtým existujúca rovnováha medzi pomerne slabými zábranami agresie a schopnosťou usmrtiť príslušníka druhu podstatne narušená. „Človek sa teraz nachádzal asi v takej situácii, v akej by bol holub, ktorému by strašná hra prírody zapožičala zobák krkavca.“
Ľudstvo sa svojím prvým vynálezom – pästným klinom – nevyhubilo len vďaka tomu, že človek dostal do vienka schopnosť klásť si a odpovedať na otázky, týkajúce sa následkov svojho správania. Istotu pred sebazničením to však ľudstvu neprinieslo. Ako píše Lorenz: „Hlbšie citové vrstvy jednoducho neberú na vedomie, že ohnutie ukazováka na spúšti, ktoré je príčinou výstrelu, roztrhá inému človeku vnútornosti. Žiaden človek by nešiel ani na lov zajacov, keby musel zver zabíjať pomocou svojich zubov a nechtov.“
Lorenz pozoruje očami nezainteresovaného diváka agresívne správanie v priebehu ľudských dejín. Dospieva k poznatku, že sociálne správanie človeka nie je v žiadnom prípade diktované výhradne rozumom a kultúrnou tradíciou, ale že ešte stále poslúcha zákonitosti, ktoré sa uplatňujú vo všetkých fylogeneticky vzniknuvších inštinktívnych spôsoboch správania, ktoré sú veľmi dobre známe zo štúdia zvierat.
„V prehistórii ľudstva neboli nutné žiadne obzvlášť vysoko vyvinuté mechanizmy zábran, ktoré by znemožnili prudký smrteľný úder,“ píše Lorenz. Útočník mohol svoju obeť usmrtiť len škriabaním, hryzením alebo dusením. Keď však vynález umelých zbraní neskoršie otvoril nové možnosti usmrcovania jednou ranou, bola predtým existujúca rovnováha medzi pomerne slabými zábranami agresie a schopnosťou usmrtiť príslušníka druhu podstatne narušená. „Človek sa teraz nachádzal asi v takej situácii, v akej by bol holub, ktorému by strašná hra prírody zapožičala zobák krkavca.“
Ľudstvo sa svojím prvým vynálezom – pästným klinom – nevyhubilo len vďaka tomu, že človek dostal do vienka schopnosť klásť si a odpovedať na otázky, týkajúce sa následkov svojho správania. Istotu pred sebazničením to však ľudstvu neprinieslo. Ako píše Lorenz: „Hlbšie citové vrstvy jednoducho neberú na vedomie, že ohnutie ukazováka na spúšti, ktoré je príčinou výstrelu, roztrhá inému človeku vnútornosti. Žiaden človek by nešiel ani na lov zajacov, keby musel zver zabíjať pomocou svojich zubov a nechtov.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.