Ak by ste sa ráno postavili na niektorý zo siedmich mostov cez Ipeľ na slovensko-maďarskej hranici, ktoré tu ostali z pôvodných štyridsiatich siedmich, do večera sa tankov nedočkáte. Z juhu, ale ani zo severu. Zato sa dozviete, čo si miestni úprimne myslia o niektorých politikoch.
Z hygienických dôvodov nebudeme zachádzať do podrobností najnovšej, avšak cyklicky sa opakujúcej „verbálnej hnačky“ šéfa národniarov. Iba stručne: Ján Slota okrem iného povedal, aby sme na juhu nebudovali mosty, pretože po nich prídu maďarské obrnené transportéry. Oživil aj myšlienku domobrany.
.stručné dejiny odcudzenia
Obdivuhodné však je, že napriek veľkému úsiliu Jána Slotu na Poiplí ľudia žijú v mieri a pokoji. Skúsenosť z terénu je pritom na nezaplatenie. „Prišli od rána aj nejaké tanky?“ pýtam sa na moste cez Ipeľ v Šahách cestného robotníka v oranžovej veste. Takmer mu vypadla z ruky vysielačka, pomocou ktorej usmerňuje dopravu počas opravy vozovky. Šahy som si na začiatok ankety nevybral náhodne. Ak by sa mal niekde „urodiť“ iredentizmus, je to práve tu. Šahy boli prvým mestom južného Slovenska, ktoré 9. októbra 1938, teda presne pred 70 rokmi, obsadila horthyovská armáda a pripojila ho k Maďarsku. Zaujímavé pritom je, že Viedenská arbitráž, kde sa o zmenách hraníc rozhodovalo, sa konala až o pár dní neskôr – od 9. do 13. októbra 1938. V Šahách boli teda pružní a nečakali na jej výsledok.
Riečka Ipeľ bola pôvodne malá a bezvýznamná. Keď však po Trianone v roku 1920 vojenskí inžinieri poverení vytýčením nových hraníc nástupníckych štátov monarchie zhliadli z lietadla jej rozvodnené koryto, uznali ju za splavnú. Fatálna chyba, vďaka ktorej sa Ipeľ stal na 160 kilometrov dlhom úseku medzi Kolondou a Chľabou hraničnou riekou. Ponad jeho pokojné vody sa týčilo v tom čase 47 vzácnych mostov. Okrem iných drevený medzi Vrbovkou a Őrhalmom či železný medzi Kováčovcami a Hugyagom. Granátmi a mínami ich zničili vojská počas 2. svetovej vojny, najmä tie ustupujúce nemecké.
Na rozdelenie Poiplia kruto doplatili miestni obyvatelia na obidvoch stranách hranice. Z večera na ráno tu rozdelili rodiny. Išlo aj o majetky. Gazdovia vlastniaci pôdu na druhom brehu rieky nemohli po podpise dohody medzi Československom a Maďarskom v roku 1949 na Štrbskom plese prekročiť hraničnú líniu – úrodu počas žatvy na ich poliach zbierali „tí druhí“. Za socializmu chýbalo to isté čo dnes, eufemisticky hovoríme o politickej vôli na slovenskej strane. V pozadí bola viac či menej artikulovaná obava z iredentizmu. Poiplie, podobne ako iné územia slovenského juhu, chátralo. Prosperovali iba oddelenia pohraničnej polície a niektoré JRD v okolí Veľkého Krtíša. Tie prvé však sú však, paradoxne, po vstupe oboch krajín do Schengenu skôr príťažou. Policajti odišli a starostovia, ktorí ich po delimitácii dostali od štátu, nevedia, čo s nimi. Niekde, ako trebárs v Bušinciach, by z obrovských budov radi urobili domovy sociálnych služieb. Ale za čo? Lepšie na tom nie sú ani bývalé „jéerdé“. Hovorí starosta Bušiniec Miroslav Gomola: „Mali sme veľké družstvo, ktoré už desať rokov nefunguje. Rozkradli to postupne piati správcovia konkurzných podstát. Pobrali od ľudí peniaze, že im vybavia odchodné a tí dodnes nevideli ani korunu.“
.o dohodách-nedohodách
Očakávaná zmena k lepšiemu na Ipli nenastala ani po roku 1989. Až po nástupe prvej Dzurindovej vlády v roku 1998 sa začalo hovoriť o obnove mostov. Iniciátormi však neboli politici, ale obce a občianske združenia. V októbri 2003 zorganizovali vo Viniciach konferenciu o mostoch cez Ipeľ bez konkrétneho výsledku. Jedna konferencia striedala druhú, politici sa dušovali, dopravní experti oboch štátov rokovali – a nič. Zo zeme aj naďalej trčali zvyšky bývalých, dávno zničených mostov. Zdá sa, že maďarská strana mala a má o stavbu mostov väčší záujem, slovenská ho stále iba deklaruje.
Stalo sa však čosi zvláštne. Do szécsényského železničného depa maďarská armáda slávnostne doviezla obrovské oceľové články rozloženého mosta, ktoré darovala nemecká armáda. Že by satisfakcia za minulosť? Tie články mostov tam však ležia dodnes. „Vysvitlo, že ide o pontóny kategórie B, ktoré sa nesmú používať na nákladnú dopravu. Využijeme ich teda u nás v poľnohospodárstve a na hlavné ťahy na Slovensko sa budú stavať nové mosty,“ vysvetľuje András Serfőző, maďarský zástupca Spoločného výboru pre budovanie ipeľských mostov. Jeho manželka, primátorka šesť a pol tisícového mesta Szécsény Erzsébet Fábiánová k tomu dodáva: „Od použitia pontónov sme ustúpili aj pre kritiku profesora Zoltána Agócsa zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, ktorý povedal, že na ten účel nie sú vhodné. Začali sme teda od nuly, inžinieri oboch strán hľadajú nové riešenie.“
Najvýraznejším výsledkom dlhoročného úsilia-neúsilia je dohoda o výstavbe dvoch mostov, ktorú v novembri 2007 podpísali v Štúrove ministri zahraničia Ján Kubiš a Kinga Gönczová. Podľa nej jeden nový most cez Ipeľ (Rároš – Rárospuszta) postaví slovenská a druhý (Peťov – Pősténypuszta) maďarská strana. Predsedníčka občianskeho združenia pre obnovu ipeľských mostov Katalin Molnárová (pozri rozhovor v rámčeku) k tomu hovorí: „Tešíme sa z toho. Mrzí nás však, že v tejto dohode nie sú konkrétnosti. Čo, kde, kedy a za čo.“ A výsledok? Sme už takmer rok spoločne v Schengene, zóne bez hraníc, občania obidvoch krajín na Poiplí však naďalej musia obchádzať päťdesiat alebo aj viac kilometrov, ak sa chcú dostať na druhú stranu: na návštevy, na nákupy alebo denne do práce. Smutné. Povzbudzujúce však je, že ľudia na Poiplí sa vedia vynájsť, ako napokon vždy a všade. Svojpomocne si urobili lávky či kompy. Zo sudov, dosiek či zo železa.
.plávajúci mostík v Predmostí
Za Štúrovom a majestátnou katedrálou v Ostrihome sa vlieva do Dunaja Hron. O pár kilometrov ďalej ten istý osud postihne Ipeľ. Prvým mostom na trase je Salka – Letkés. O ôsmej ráno ním prechádza jedno auto za druhým. Najmä zo Slovenska do Maďarska, čo je indikátor toho, ktorá krajina skôr potrebuje prepojenie s tou druhou. Staré kovové kusy pri prejazde zahučia. Zachvejú sa aj početné pavučiny na hrdzavom zábradlí.
Za Šahami leží Ipeľské Predmostie, obec so 620 obyvateľmi, z čoho je 40 (kusov, nie percent) Slovákov. Starosta Marián Hocsák je akčný muž v stredných rokoch, bývalý policajt. Smeje sa, že tanky tu po žiadnom moste neprídu (ten pôvodný kamenný zničila ešte nemecká armáda), iba ak by sa prebrodili. „Ľudia tu politiku veľmi nesledujú, ja si však s tým nedám pokoj. Jediný vplyv to má na môj krvný tlak,“ dodá Hocsák.
Donedávna tu mali, ehm, kompu. Deti čosi také pozbíjali z dosák, natiahli drôt ponad riečku, upevnili o dva stromy. Pomocou lana sa vlastnoručne posúvali a „plávali“. Z Maďarska na Slovensko a späť. Aj ženičky tak chodili na nákupy. Situácia však bola neúnosná, normálny most pre autá v nedohľadne, a tak vlani v júli vybudovali skromný mostík pre peších. Drevo a stolára za 20-tisíc dal starosta Hocsák, železno a odborníka na prácu s ním jeho kolega zo susedného maďarského Drégelypalánku. Robota išla pekne od ruky a za dva dni bol mostík hotový. Niekto má doma plávajúce podlahy, tu majú plávajúci most. Jeho pohyblivý stred nadnášajú sudy.
„Komunikácia je tu veľmi intenzívna. Ľudia z obidvoch krajín majú na druhej strane príbuzných, hroby predkov. Mnohí naši občania pracujú na druhom brehu v Maďarsku, kde sú tri výrobné podniky. Tu nie je nič, iba práca na poliach,“ povzdychne si starosta Hocsák a dodá: „Odhadujem, že denne tu prejde päťdesiat ľudí. Pešo alebo na bicykli. Minule som však napomenul jednu pani, ktorá tade prešla na motorke bez toho, aby zosadla. Preboha, vravel som jej, máš na druhej strane dcéru a vnučky a takto riskuješ?“
„Plávajúci“ mostík oživil dedinu. Mladí sa tu v lete chodia do noci zabávať, čo-to popijú aj pofajčia. Starosta najnovšie uvažuje o plážovom volejbalovom ihrisku. To všetko vrátane medzištátneho mostíka bez koruny od štátu, VÚC či z eurofondov.
.naťahovanie času?
Pozoruhodná je aj vynaliezavosť ľudí z Bušiniec, ďalšej obce na Poiplí. Ani tu sa príbuzní a priatelia z oboch strán rieky nemohli 65 rokov poriadne navštevovať. Keďže pomoc od štátu je ťažkopádna a nový veľký most po tom starom, zničenom, v nedohľadne, rozhodli sa aj tu konať sami.
„Most som bol osobne kúpiť vo Veľkom Krtíši, kde ležal vyradený na futbalovom štadióne. Pýtali za to najprv 50-tisíc, napokon som to však „uhral“ na 15-tisíc korún,“ opisuje pozoruhodný príbeh starosta Gomola, inak takisto bývalý policajt a pokračuje: „Všetky náklady vo výške pol milióna uhradila obec z vlastných zdrojov. Došla nám trpezlivosť. Dali sme už 195-tisíc na vypracovanie projektovej dokumentácie na veľký most pre autá a autobusy. Od roku 2004 tu bolo minimálne dvadsať rokovaní na rôznych úrovniach, zatiaľ bez výsledku.“
Most priateľstva v Bušinciach otvorili teraz 14. septembra, pri vinobraní a oslavách Dňa obce. Prišlo množstvo ľudí. Niektorí „kaskadéri“ dokonca prešli po 1,8 metra širokej kovovej konštrukcii autom. Sklopili si pritom spätné zrkadlá. Most je pestrofarebnou ikonou spolužitia dvoch národov a krajín, ktoré nenarušia ani chrapúnski politici. Do polovice je zábradlie na slovenskej strane modro-bielo-červené, od polovice na maďarskej strane zase červeno-bielo-zelené. Na lane nad mostíkom vlajú tri vlajky. Slovenská a maďarská po krajoch, európska v strede. Ani v Bušinciach sa však nevzdávajú plánov na vybudovanie veľkého mosta. Kedy sa tak stane?
Primátorka mesta Szécseny, ktoré je odtiaľto na dohľad, no miestni musia obchádzať 50 kilometrov, dodáva: „Neustále rokujem s banskobystrickým županom Milanom Murgašom. V januári sme dali VÚC dokumentáciu na vypísanie tendra a keď sme sa pýtali teraz v sepetembri, čo je s tým, pán župan ani nevedel, ktorý referent to má na starosti. Obávam sa, že to ležalo v šuplíku. Na VÚC je zrejme vysoká fluktuácia, pretože vždy keď po dvoch mesiacoch prídem, čaká má nový referent, ktorý nevie nič o tom, čo jeho predchodca dohodol. Nechcem nič kritizovať, ale vychádza mi to ako zbytočné naťahovanie času.“
Existuje ešte jedna metafora slovensko-maďarských vzťahov. Smutnovtipná historka hovorí, že keď pri vstupe oboch krajín do EÚ v máji 2004 chceli na Poiplí spojiť dve vlakové súpravy, ktoré by spoločne išli do oboch krajín, chýbalo im dvadsať centimetrov technického zariadenia – súpravy boli nekompatibilné. Musia byť takými aj štáty a politici?
Z hygienických dôvodov nebudeme zachádzať do podrobností najnovšej, avšak cyklicky sa opakujúcej „verbálnej hnačky“ šéfa národniarov. Iba stručne: Ján Slota okrem iného povedal, aby sme na juhu nebudovali mosty, pretože po nich prídu maďarské obrnené transportéry. Oživil aj myšlienku domobrany.
.stručné dejiny odcudzenia
Obdivuhodné však je, že napriek veľkému úsiliu Jána Slotu na Poiplí ľudia žijú v mieri a pokoji. Skúsenosť z terénu je pritom na nezaplatenie. „Prišli od rána aj nejaké tanky?“ pýtam sa na moste cez Ipeľ v Šahách cestného robotníka v oranžovej veste. Takmer mu vypadla z ruky vysielačka, pomocou ktorej usmerňuje dopravu počas opravy vozovky. Šahy som si na začiatok ankety nevybral náhodne. Ak by sa mal niekde „urodiť“ iredentizmus, je to práve tu. Šahy boli prvým mestom južného Slovenska, ktoré 9. októbra 1938, teda presne pred 70 rokmi, obsadila horthyovská armáda a pripojila ho k Maďarsku. Zaujímavé pritom je, že Viedenská arbitráž, kde sa o zmenách hraníc rozhodovalo, sa konala až o pár dní neskôr – od 9. do 13. októbra 1938. V Šahách boli teda pružní a nečakali na jej výsledok.
Riečka Ipeľ bola pôvodne malá a bezvýznamná. Keď však po Trianone v roku 1920 vojenskí inžinieri poverení vytýčením nových hraníc nástupníckych štátov monarchie zhliadli z lietadla jej rozvodnené koryto, uznali ju za splavnú. Fatálna chyba, vďaka ktorej sa Ipeľ stal na 160 kilometrov dlhom úseku medzi Kolondou a Chľabou hraničnou riekou. Ponad jeho pokojné vody sa týčilo v tom čase 47 vzácnych mostov. Okrem iných drevený medzi Vrbovkou a Őrhalmom či železný medzi Kováčovcami a Hugyagom. Granátmi a mínami ich zničili vojská počas 2. svetovej vojny, najmä tie ustupujúce nemecké.
Na rozdelenie Poiplia kruto doplatili miestni obyvatelia na obidvoch stranách hranice. Z večera na ráno tu rozdelili rodiny. Išlo aj o majetky. Gazdovia vlastniaci pôdu na druhom brehu rieky nemohli po podpise dohody medzi Československom a Maďarskom v roku 1949 na Štrbskom plese prekročiť hraničnú líniu – úrodu počas žatvy na ich poliach zbierali „tí druhí“. Za socializmu chýbalo to isté čo dnes, eufemisticky hovoríme o politickej vôli na slovenskej strane. V pozadí bola viac či menej artikulovaná obava z iredentizmu. Poiplie, podobne ako iné územia slovenského juhu, chátralo. Prosperovali iba oddelenia pohraničnej polície a niektoré JRD v okolí Veľkého Krtíša. Tie prvé však sú však, paradoxne, po vstupe oboch krajín do Schengenu skôr príťažou. Policajti odišli a starostovia, ktorí ich po delimitácii dostali od štátu, nevedia, čo s nimi. Niekde, ako trebárs v Bušinciach, by z obrovských budov radi urobili domovy sociálnych služieb. Ale za čo? Lepšie na tom nie sú ani bývalé „jéerdé“. Hovorí starosta Bušiniec Miroslav Gomola: „Mali sme veľké družstvo, ktoré už desať rokov nefunguje. Rozkradli to postupne piati správcovia konkurzných podstát. Pobrali od ľudí peniaze, že im vybavia odchodné a tí dodnes nevideli ani korunu.“
.o dohodách-nedohodách
Očakávaná zmena k lepšiemu na Ipli nenastala ani po roku 1989. Až po nástupe prvej Dzurindovej vlády v roku 1998 sa začalo hovoriť o obnove mostov. Iniciátormi však neboli politici, ale obce a občianske združenia. V októbri 2003 zorganizovali vo Viniciach konferenciu o mostoch cez Ipeľ bez konkrétneho výsledku. Jedna konferencia striedala druhú, politici sa dušovali, dopravní experti oboch štátov rokovali – a nič. Zo zeme aj naďalej trčali zvyšky bývalých, dávno zničených mostov. Zdá sa, že maďarská strana mala a má o stavbu mostov väčší záujem, slovenská ho stále iba deklaruje.
Stalo sa však čosi zvláštne. Do szécsényského železničného depa maďarská armáda slávnostne doviezla obrovské oceľové články rozloženého mosta, ktoré darovala nemecká armáda. Že by satisfakcia za minulosť? Tie články mostov tam však ležia dodnes. „Vysvitlo, že ide o pontóny kategórie B, ktoré sa nesmú používať na nákladnú dopravu. Využijeme ich teda u nás v poľnohospodárstve a na hlavné ťahy na Slovensko sa budú stavať nové mosty,“ vysvetľuje András Serfőző, maďarský zástupca Spoločného výboru pre budovanie ipeľských mostov. Jeho manželka, primátorka šesť a pol tisícového mesta Szécsény Erzsébet Fábiánová k tomu dodáva: „Od použitia pontónov sme ustúpili aj pre kritiku profesora Zoltána Agócsa zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, ktorý povedal, že na ten účel nie sú vhodné. Začali sme teda od nuly, inžinieri oboch strán hľadajú nové riešenie.“
Najvýraznejším výsledkom dlhoročného úsilia-neúsilia je dohoda o výstavbe dvoch mostov, ktorú v novembri 2007 podpísali v Štúrove ministri zahraničia Ján Kubiš a Kinga Gönczová. Podľa nej jeden nový most cez Ipeľ (Rároš – Rárospuszta) postaví slovenská a druhý (Peťov – Pősténypuszta) maďarská strana. Predsedníčka občianskeho združenia pre obnovu ipeľských mostov Katalin Molnárová (pozri rozhovor v rámčeku) k tomu hovorí: „Tešíme sa z toho. Mrzí nás však, že v tejto dohode nie sú konkrétnosti. Čo, kde, kedy a za čo.“ A výsledok? Sme už takmer rok spoločne v Schengene, zóne bez hraníc, občania obidvoch krajín na Poiplí však naďalej musia obchádzať päťdesiat alebo aj viac kilometrov, ak sa chcú dostať na druhú stranu: na návštevy, na nákupy alebo denne do práce. Smutné. Povzbudzujúce však je, že ľudia na Poiplí sa vedia vynájsť, ako napokon vždy a všade. Svojpomocne si urobili lávky či kompy. Zo sudov, dosiek či zo železa.
.plávajúci mostík v Predmostí
Za Štúrovom a majestátnou katedrálou v Ostrihome sa vlieva do Dunaja Hron. O pár kilometrov ďalej ten istý osud postihne Ipeľ. Prvým mostom na trase je Salka – Letkés. O ôsmej ráno ním prechádza jedno auto za druhým. Najmä zo Slovenska do Maďarska, čo je indikátor toho, ktorá krajina skôr potrebuje prepojenie s tou druhou. Staré kovové kusy pri prejazde zahučia. Zachvejú sa aj početné pavučiny na hrdzavom zábradlí.
Za Šahami leží Ipeľské Predmostie, obec so 620 obyvateľmi, z čoho je 40 (kusov, nie percent) Slovákov. Starosta Marián Hocsák je akčný muž v stredných rokoch, bývalý policajt. Smeje sa, že tanky tu po žiadnom moste neprídu (ten pôvodný kamenný zničila ešte nemecká armáda), iba ak by sa prebrodili. „Ľudia tu politiku veľmi nesledujú, ja si však s tým nedám pokoj. Jediný vplyv to má na môj krvný tlak,“ dodá Hocsák.
Donedávna tu mali, ehm, kompu. Deti čosi také pozbíjali z dosák, natiahli drôt ponad riečku, upevnili o dva stromy. Pomocou lana sa vlastnoručne posúvali a „plávali“. Z Maďarska na Slovensko a späť. Aj ženičky tak chodili na nákupy. Situácia však bola neúnosná, normálny most pre autá v nedohľadne, a tak vlani v júli vybudovali skromný mostík pre peších. Drevo a stolára za 20-tisíc dal starosta Hocsák, železno a odborníka na prácu s ním jeho kolega zo susedného maďarského Drégelypalánku. Robota išla pekne od ruky a za dva dni bol mostík hotový. Niekto má doma plávajúce podlahy, tu majú plávajúci most. Jeho pohyblivý stred nadnášajú sudy.
„Komunikácia je tu veľmi intenzívna. Ľudia z obidvoch krajín majú na druhej strane príbuzných, hroby predkov. Mnohí naši občania pracujú na druhom brehu v Maďarsku, kde sú tri výrobné podniky. Tu nie je nič, iba práca na poliach,“ povzdychne si starosta Hocsák a dodá: „Odhadujem, že denne tu prejde päťdesiat ľudí. Pešo alebo na bicykli. Minule som však napomenul jednu pani, ktorá tade prešla na motorke bez toho, aby zosadla. Preboha, vravel som jej, máš na druhej strane dcéru a vnučky a takto riskuješ?“
„Plávajúci“ mostík oživil dedinu. Mladí sa tu v lete chodia do noci zabávať, čo-to popijú aj pofajčia. Starosta najnovšie uvažuje o plážovom volejbalovom ihrisku. To všetko vrátane medzištátneho mostíka bez koruny od štátu, VÚC či z eurofondov.
.naťahovanie času?
Pozoruhodná je aj vynaliezavosť ľudí z Bušiniec, ďalšej obce na Poiplí. Ani tu sa príbuzní a priatelia z oboch strán rieky nemohli 65 rokov poriadne navštevovať. Keďže pomoc od štátu je ťažkopádna a nový veľký most po tom starom, zničenom, v nedohľadne, rozhodli sa aj tu konať sami.
„Most som bol osobne kúpiť vo Veľkom Krtíši, kde ležal vyradený na futbalovom štadióne. Pýtali za to najprv 50-tisíc, napokon som to však „uhral“ na 15-tisíc korún,“ opisuje pozoruhodný príbeh starosta Gomola, inak takisto bývalý policajt a pokračuje: „Všetky náklady vo výške pol milióna uhradila obec z vlastných zdrojov. Došla nám trpezlivosť. Dali sme už 195-tisíc na vypracovanie projektovej dokumentácie na veľký most pre autá a autobusy. Od roku 2004 tu bolo minimálne dvadsať rokovaní na rôznych úrovniach, zatiaľ bez výsledku.“
Most priateľstva v Bušinciach otvorili teraz 14. septembra, pri vinobraní a oslavách Dňa obce. Prišlo množstvo ľudí. Niektorí „kaskadéri“ dokonca prešli po 1,8 metra širokej kovovej konštrukcii autom. Sklopili si pritom spätné zrkadlá. Most je pestrofarebnou ikonou spolužitia dvoch národov a krajín, ktoré nenarušia ani chrapúnski politici. Do polovice je zábradlie na slovenskej strane modro-bielo-červené, od polovice na maďarskej strane zase červeno-bielo-zelené. Na lane nad mostíkom vlajú tri vlajky. Slovenská a maďarská po krajoch, európska v strede. Ani v Bušinciach sa však nevzdávajú plánov na vybudovanie veľkého mosta. Kedy sa tak stane?
Primátorka mesta Szécseny, ktoré je odtiaľto na dohľad, no miestni musia obchádzať 50 kilometrov, dodáva: „Neustále rokujem s banskobystrickým županom Milanom Murgašom. V januári sme dali VÚC dokumentáciu na vypísanie tendra a keď sme sa pýtali teraz v sepetembri, čo je s tým, pán župan ani nevedel, ktorý referent to má na starosti. Obávam sa, že to ležalo v šuplíku. Na VÚC je zrejme vysoká fluktuácia, pretože vždy keď po dvoch mesiacoch prídem, čaká má nový referent, ktorý nevie nič o tom, čo jeho predchodca dohodol. Nechcem nič kritizovať, ale vychádza mi to ako zbytočné naťahovanie času.“
Existuje ešte jedna metafora slovensko-maďarských vzťahov. Smutnovtipná historka hovorí, že keď pri vstupe oboch krajín do EÚ v máji 2004 chceli na Poiplí spojiť dve vlakové súpravy, ktoré by spoločne išli do oboch krajín, chýbalo im dvadsať centimetrov technického zariadenia – súpravy boli nekompatibilné. Musia byť takými aj štáty a politici?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.