S predsedníčkou Občianskeho združenia pre obnovu ipeľských mostov Katalin Molnárovou o tom, čo bráni stavbe mostov.
.čo vás viedlo k založeniu združenia?
S myšlienkou obnovy mostov na Ipli prišiel ako prvý v roku 1995 starosta Dolnej Strehovej pán Bystriansky. Potom som sa v roku stala 2001 jedným z prvých poslancov samosprávneho kraja v Banskej Bystrici za SMK a viacerí ľudia sa na nás obracali s tým, že by potrebovali mosty. Tak sme založili v roku 2004 občianske združenie.
.ako na to reagovali vtedajší slovenskí politici?
Vtedy to veľmi nepodporovali. Otvárať ďalšie hraničné priechody a colnice bolo nákladné.
.dnes hranice zmizli, je tu Schengen. Čo sa pre vás zmenilo?
Nič. Naďalej nám ide o výstavbu mostov.
.podľa medzivládnej dohody sa budú stavať dva väčšie mosty. Ste spokojní?
Nie sme, ale vravíme, že sa už musia postaviť aspoň tieto dva – aby sme mohli reálne hovoriť o tých ďalších. Máme ako občianske združenie spravené projektové dokumentácie na päť mostov. Získali sme od EÚ z fondov Intereg III/A prostriedky na vypracovanie projektových dokumentácií ďalších dvoch mostov, Vrbovka – Őrhalom a Bušince – Nógrádszakál.
Trápi nás aj to, že podľa cestného zákona sa delimitáciou v roku 2004 previedli komunikácie 2. a 3. triedy na obce. Dvakrát sme dali návrh na jeho novelizáciu. Žiaľ, ani raz nám nevyšli v ústrety.
.v čom vám cestný zákon komplikuje situáciu?
Chceli by sme, aby komunikácie k mostu, ktorý spája dva štáty, boli označené ako cesty 1. triedy, ktoré patria štátu. V Maďarsku cesty a mosty patria štátu, a je to tak jednoduchšie. U nás patria cesty nižších tried od roku 2004 pod VÚC, čo je nedomyslené. Žiaľ, v parlamente chýbalo tomu návrhu päť hlasov. Zdá sa, že potrebujeme aj „duševné premostenie“, napríklad medzi štátom a VÚC.
.starostovia sa na Poiplí sťažujú na nepružný štát. Majú pravdu?
My už o tom rozprávame štyri roky úradne, ale neúradne desať rokov. Štát je naozaj veľmi ťažkopádny. Trpezlivosť ľudí, najmä starších, má však svoje hranice. Nedajú nám zo štátu? Radšej si to spravíme sami, vravia si. A viete, oni aj tak prechádzali cez rieku z Nógrádszakálu, aj tak chodili na Slovensko do krčmy.
.ako?
Cez Ipeľ, veď tam je voda iba po kolená. (Smiech.)
.máte pocit, že na slovenskej strane to politici zdržiavajú?
Ani nie. Každý sa snaží, ale nie až tak veľmi.
.čo hovoríte na vyjadrenia Jána Slotu, že mosty sa nesmú stavať, aby po nich neprišla od juhu armáda?
Nekomentujem ich. Politici by sem mali prísť. Každému ukážem, ako srdečne ich tu ľudia privítajú. A ako veľmi ich tie mosty trápia. Keď sa otvárali prvé obnovené mosty, niektorí ľudia plakali, lebo sa nevideli možno päťdesiat rokov. Bola tu jedna rodina, ktorá má osem detí, z toho štyri sa vydali do Maďarska a štyria chlapci ostali tu. Nemohli sa navštevovať. Keď bol pohreb niekoho z tejto rodiny tu v Bušinciach, tak išli po druhom brehu rieky a plakali. Boli to starí ľudia, nevedeli sa sem dostať...
.využívate aj vy sama nový Most priateľstva tu v dedine?
Isteže, zajtra tade pôjdem na pohreb do Maďarska. Auto si nechám na našej strane a tam ma budú čakať známi, ktorí ma odvezú.
.čo vás viedlo k založeniu združenia?
S myšlienkou obnovy mostov na Ipli prišiel ako prvý v roku 1995 starosta Dolnej Strehovej pán Bystriansky. Potom som sa v roku stala 2001 jedným z prvých poslancov samosprávneho kraja v Banskej Bystrici za SMK a viacerí ľudia sa na nás obracali s tým, že by potrebovali mosty. Tak sme založili v roku 2004 občianske združenie.
.ako na to reagovali vtedajší slovenskí politici?
Vtedy to veľmi nepodporovali. Otvárať ďalšie hraničné priechody a colnice bolo nákladné.
.dnes hranice zmizli, je tu Schengen. Čo sa pre vás zmenilo?
Nič. Naďalej nám ide o výstavbu mostov.
.podľa medzivládnej dohody sa budú stavať dva väčšie mosty. Ste spokojní?
Nie sme, ale vravíme, že sa už musia postaviť aspoň tieto dva – aby sme mohli reálne hovoriť o tých ďalších. Máme ako občianske združenie spravené projektové dokumentácie na päť mostov. Získali sme od EÚ z fondov Intereg III/A prostriedky na vypracovanie projektových dokumentácií ďalších dvoch mostov, Vrbovka – Őrhalom a Bušince – Nógrádszakál.
Trápi nás aj to, že podľa cestného zákona sa delimitáciou v roku 2004 previedli komunikácie 2. a 3. triedy na obce. Dvakrát sme dali návrh na jeho novelizáciu. Žiaľ, ani raz nám nevyšli v ústrety.
.v čom vám cestný zákon komplikuje situáciu?
Chceli by sme, aby komunikácie k mostu, ktorý spája dva štáty, boli označené ako cesty 1. triedy, ktoré patria štátu. V Maďarsku cesty a mosty patria štátu, a je to tak jednoduchšie. U nás patria cesty nižších tried od roku 2004 pod VÚC, čo je nedomyslené. Žiaľ, v parlamente chýbalo tomu návrhu päť hlasov. Zdá sa, že potrebujeme aj „duševné premostenie“, napríklad medzi štátom a VÚC.
.starostovia sa na Poiplí sťažujú na nepružný štát. Majú pravdu?
My už o tom rozprávame štyri roky úradne, ale neúradne desať rokov. Štát je naozaj veľmi ťažkopádny. Trpezlivosť ľudí, najmä starších, má však svoje hranice. Nedajú nám zo štátu? Radšej si to spravíme sami, vravia si. A viete, oni aj tak prechádzali cez rieku z Nógrádszakálu, aj tak chodili na Slovensko do krčmy.
.ako?
Cez Ipeľ, veď tam je voda iba po kolená. (Smiech.)
.máte pocit, že na slovenskej strane to politici zdržiavajú?
Ani nie. Každý sa snaží, ale nie až tak veľmi.
.čo hovoríte na vyjadrenia Jána Slotu, že mosty sa nesmú stavať, aby po nich neprišla od juhu armáda?
Nekomentujem ich. Politici by sem mali prísť. Každému ukážem, ako srdečne ich tu ľudia privítajú. A ako veľmi ich tie mosty trápia. Keď sa otvárali prvé obnovené mosty, niektorí ľudia plakali, lebo sa nevideli možno päťdesiat rokov. Bola tu jedna rodina, ktorá má osem detí, z toho štyri sa vydali do Maďarska a štyria chlapci ostali tu. Nemohli sa navštevovať. Keď bol pohreb niekoho z tejto rodiny tu v Bušinciach, tak išli po druhom brehu rieky a plakali. Boli to starí ľudia, nevedeli sa sem dostať...
.využívate aj vy sama nový Most priateľstva tu v dedine?
Isteže, zajtra tade pôjdem na pohreb do Maďarska. Auto si nechám na našej strane a tam ma budú čakať známi, ktorí ma odvezú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.