Voľby 1998 rozhodovali o podobe Slovenska – ale nebol to spor medzi pokračovaním zločinu a jeho potrestaním. Východnú hrubosť mečiarizmu vystriedal západný oportunizmus, ale spravodlivosť nastolená nebola.
To, čo sa dialo po roku 1998, sa v mnohom podobá tomu, čo sa dialo po roku 1989. Ani vtedy neboli zločiny komunizmu potrestané. Naopak, nomenklatúrni komunisti boli pozvaní do demokratických strán, aby im lacno, strašne lacno zvyšovali popularitu. Číč, Čalfa, Dubček, Mečiar a im podobní sa stávali krátko po novembri 1989 ministrami, dokonca predsedami vlád, pretože pravda o minulosti bola prekrytá záujmom nekomunistov na volebných výsledkoch. Bol to krátkodobo správny kalkul, dlhodobo však zničil nielen šancu krajiny pozrieť sa na seba ostro, ale aj šancu samotných nekomunistov na zmenu pomerov. Prezlečení komunisti, za 40 rokov vycvičení v podvádzaní, nad nimi ľahko víťazili. Ľudské práva a sloboda boli zaručené novou ústavou, povolil sa súkromný majetok a podnikanie, otvorili sa hranice, zaviedla sa pluralita, ale spravodlivosť nastolená nebola. Až do roku 1998.
Voľby 1998 boli druhým medzníkom, v ktorom mohlo ísť o spravodlivosť. Mečiarov dovtedajší režim bol ekonomicky mimoriadne hlúpy, zahraničnopoliticky hazardný a vnútropoliticky brutálny. Ale bol najmä zločinný. Vtedajšia doba, to bol najmä lúpežný spôsob privatizácie, kriminálne fungovanie tajnej služby, vylučovanie opozície, sledovanie a zastrašovanie novinárov, zneužívanie štátnych médií, zmarenie referenda, únos prezidentovho syna a vražda Róberta Remiáša.
Samozrejme, po roku 1998 bolo veľmi dôležité uskutočniť reformy a začleniť Slovensko do NATO a EÚ, ale riešenie zločinov a nastolenie spravodlivosti a základnej slušnosti boli ešte silnejšou objednávkou. Dnes, 10 rokov po, je jasné, že sa to nepodarilo. Ani trochu. Mečiarovskí privatizéri stále spoluurčujú beh ekonomiky a dokonca aj politiky, Lexa bol vyvinený zo všetkých hriechov, šéf vtedajšej lžitelevízie Kubiš si pokojne užíva plody svojej nadpráce a člen vtedajšej Rady STV Jarjabek, ktorý ho kryl, má dokonca poslanecký mandát Smeru. Maričovi referenda Krajčimu sa o treste nemarí, ctihodní únoscovia majú kmotrovskú amnestiu a Remiášova matka oči pre plač. Za 10 rokov od volieb 1998 sme urobili dôležité reformy, naštartovali sme ekonomiku, a prestali sme byť čiernou dierou Európy. Ale spravodlivosť nastolená nebola.
Prečo sa opakoval príbeh z roku 1989?
Bolo to aj preto, že príliš mnohí sudcovia si zachovali mentalitu spred roka 1989, a iní, príliš mnohí, sa rýchlo naučili svoje povolanie speňažiť. S takými ťažko odlíšiť vinu od neviny. A áno, bolo to aj preto, že poraziť Mečiara sa v roku 1998 podarilo iba s pomocou Migašovej SDĽ, ľstivej nástupkyne KSS, a s pomocou SOP, strany lovca anakond, inak takto exčlena ÚV KSS. Bolo by pramálo katarzné, keby základná spravodlivosť za obdobím mečiarizmu bola nastolená vďaka celoživotným uctievačom inej, po pravde ešte väčšej nespravodlivosti. Ale to nie je celá odpoveď.
Chronologicky – prvé vážne rozhodnutie po voľbách 1998 bola podpora SDK pre nomenklatúrneho komunistu Schustera ako kandidáta na prezidenta. On vydieral, oni ustúpili. Hlúpe. Potom pakt modrého Dzurindu s červeným Migašom. Nevkusné. Potom Palackovo odmietnutie tretieho operátora. Nespravodlivé. Potom porušenie dohody o SDK. Vierolomné. Potom tendre a vláčiky a Ruskove maniere vo vláde a skupinka a financovanie strán a pokútne získavanie poslancov. Aké vlastne? A nakoniec predvolebná úvaha SDKÚ o vláde pravice s HZDS. S tým istým, ktoré vládlo v čase privatizačného rozkrádania, zmareného referenda, Kubiša, únosu a vraždy. Oblúk bol krásne uzatvorený.
Príbeh po roku 1989 bol úspešný v tom, že padol komunizmus. To nie je málo. Desaťročný príbeh po roku 1998 bol tiež úspešný, pretože sa v ňom Slovensko zachránilo od osudu Bieloruska. Ani to nie je málo. Lenže súčasťou prvého bol kalkul VPN, ktorý zrodil Mečiara, a súčasťou druhého oportunizmus Dzurindu, ktorý zrodil Fica.
Na spravodlivosť preto dnes nemáme.
To, čo sa dialo po roku 1998, sa v mnohom podobá tomu, čo sa dialo po roku 1989. Ani vtedy neboli zločiny komunizmu potrestané. Naopak, nomenklatúrni komunisti boli pozvaní do demokratických strán, aby im lacno, strašne lacno zvyšovali popularitu. Číč, Čalfa, Dubček, Mečiar a im podobní sa stávali krátko po novembri 1989 ministrami, dokonca predsedami vlád, pretože pravda o minulosti bola prekrytá záujmom nekomunistov na volebných výsledkoch. Bol to krátkodobo správny kalkul, dlhodobo však zničil nielen šancu krajiny pozrieť sa na seba ostro, ale aj šancu samotných nekomunistov na zmenu pomerov. Prezlečení komunisti, za 40 rokov vycvičení v podvádzaní, nad nimi ľahko víťazili. Ľudské práva a sloboda boli zaručené novou ústavou, povolil sa súkromný majetok a podnikanie, otvorili sa hranice, zaviedla sa pluralita, ale spravodlivosť nastolená nebola. Až do roku 1998.
Voľby 1998 boli druhým medzníkom, v ktorom mohlo ísť o spravodlivosť. Mečiarov dovtedajší režim bol ekonomicky mimoriadne hlúpy, zahraničnopoliticky hazardný a vnútropoliticky brutálny. Ale bol najmä zločinný. Vtedajšia doba, to bol najmä lúpežný spôsob privatizácie, kriminálne fungovanie tajnej služby, vylučovanie opozície, sledovanie a zastrašovanie novinárov, zneužívanie štátnych médií, zmarenie referenda, únos prezidentovho syna a vražda Róberta Remiáša.
Samozrejme, po roku 1998 bolo veľmi dôležité uskutočniť reformy a začleniť Slovensko do NATO a EÚ, ale riešenie zločinov a nastolenie spravodlivosti a základnej slušnosti boli ešte silnejšou objednávkou. Dnes, 10 rokov po, je jasné, že sa to nepodarilo. Ani trochu. Mečiarovskí privatizéri stále spoluurčujú beh ekonomiky a dokonca aj politiky, Lexa bol vyvinený zo všetkých hriechov, šéf vtedajšej lžitelevízie Kubiš si pokojne užíva plody svojej nadpráce a člen vtedajšej Rady STV Jarjabek, ktorý ho kryl, má dokonca poslanecký mandát Smeru. Maričovi referenda Krajčimu sa o treste nemarí, ctihodní únoscovia majú kmotrovskú amnestiu a Remiášova matka oči pre plač. Za 10 rokov od volieb 1998 sme urobili dôležité reformy, naštartovali sme ekonomiku, a prestali sme byť čiernou dierou Európy. Ale spravodlivosť nastolená nebola.
Prečo sa opakoval príbeh z roku 1989?
Bolo to aj preto, že príliš mnohí sudcovia si zachovali mentalitu spred roka 1989, a iní, príliš mnohí, sa rýchlo naučili svoje povolanie speňažiť. S takými ťažko odlíšiť vinu od neviny. A áno, bolo to aj preto, že poraziť Mečiara sa v roku 1998 podarilo iba s pomocou Migašovej SDĽ, ľstivej nástupkyne KSS, a s pomocou SOP, strany lovca anakond, inak takto exčlena ÚV KSS. Bolo by pramálo katarzné, keby základná spravodlivosť za obdobím mečiarizmu bola nastolená vďaka celoživotným uctievačom inej, po pravde ešte väčšej nespravodlivosti. Ale to nie je celá odpoveď.
Chronologicky – prvé vážne rozhodnutie po voľbách 1998 bola podpora SDK pre nomenklatúrneho komunistu Schustera ako kandidáta na prezidenta. On vydieral, oni ustúpili. Hlúpe. Potom pakt modrého Dzurindu s červeným Migašom. Nevkusné. Potom Palackovo odmietnutie tretieho operátora. Nespravodlivé. Potom porušenie dohody o SDK. Vierolomné. Potom tendre a vláčiky a Ruskove maniere vo vláde a skupinka a financovanie strán a pokútne získavanie poslancov. Aké vlastne? A nakoniec predvolebná úvaha SDKÚ o vláde pravice s HZDS. S tým istým, ktoré vládlo v čase privatizačného rozkrádania, zmareného referenda, Kubiša, únosu a vraždy. Oblúk bol krásne uzatvorený.
Príbeh po roku 1989 bol úspešný v tom, že padol komunizmus. To nie je málo. Desaťročný príbeh po roku 1998 bol tiež úspešný, pretože sa v ňom Slovensko zachránilo od osudu Bieloruska. Ani to nie je málo. Lenže súčasťou prvého bol kalkul VPN, ktorý zrodil Mečiara, a súčasťou druhého oportunizmus Dzurindu, ktorý zrodil Fica.
Na spravodlivosť preto dnes nemáme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.