Veľkosť je veľmi relatívny pojem. Koľkokrát som odfotila veľký strom alebo útes a nič. Na fotke bol strom a útes, ale nie VELIKÁNSKY strom a VELIKÁNSKY útes.
A tak som zistila, že ak chcem odfotiť niečo veľké, musím vedľa toho umiestniť niečo malé. Niečo dôverne známe svojou malosťou. Pod obrovitánsky strom na andamanských ostrovoch sa zrazu postavil Ind. A je to. Mám ho. Obrovský strom. Malý Ind. Keď som bola malá, zdala sa mi mama hrozne veľká. Teraz je zasa malá ona. A podobne to bolo aj s Trnavou. Veľkomesto plné veľkých ľudí a strašidelných kostolov. Obrovská nová železničná stanica. A na námestí odporný veľký betónový kulturák a blízko pri našom dome budova, ktorú moji rodičia tajne volali komunistický dom.
Trnavské divadlo, v ktorom som trávila viac času ako doma a v škole dokopy, bolo pre mňa obrovskou mekkou, miestom, kde vznikal humor a vzťahy, miesto, kde som špehovala svojho veľkého otca, nevediac, že je môj otec. Divadlo malo veľké javisko, z ktorého raz mama spadla, keď cúvala počas predstavenia s ďalekohľadom na očiach. Divadlo malo veľké šatne, kde som si skúšala tie veľké kostýmy a predstierala, že som herečka, zakiaľ mama skúšala na javisku. Divadlo bolo veľkým svetom, v ktorom bolo všetko. Bol to veľký strom a ja som bola malý Ind. Včera som vystúpila na neveľkej železničnej stanici, prešla popri nádhernom neveľkom divadle, vyčekovala tie velikánske kostoly a prior a dokonca som nakukla aj do domu, kde som bývala. Mala som večer v Trnave koncert, a tak som vyrazila aj s priateľom skôr ako kapela a dali sme si prechádzku. V mojej mysli to mala byť veľká prechádzka popri tých veľkých objektoch. Bola to však malá prechádzka. A o to krajšia. Až teraz, keď som Trnavu videla z toho turistického pohľadu, začala sa mi skutočne páčiť. Stále mi chodilo hlavou, ako som mohla v tom meste 10 rokov žiť a nevidieť tú krásu naokolo. To akože, keď sa raz vrátim z Nepálu, sa mi začne, preboha, páčiť ešte aj Bratislava? Malá útulná a tichá Bratislava? Človek je porovnávací tvor.
A tak som zistila, že ak chcem odfotiť niečo veľké, musím vedľa toho umiestniť niečo malé. Niečo dôverne známe svojou malosťou. Pod obrovitánsky strom na andamanských ostrovoch sa zrazu postavil Ind. A je to. Mám ho. Obrovský strom. Malý Ind. Keď som bola malá, zdala sa mi mama hrozne veľká. Teraz je zasa malá ona. A podobne to bolo aj s Trnavou. Veľkomesto plné veľkých ľudí a strašidelných kostolov. Obrovská nová železničná stanica. A na námestí odporný veľký betónový kulturák a blízko pri našom dome budova, ktorú moji rodičia tajne volali komunistický dom.
Trnavské divadlo, v ktorom som trávila viac času ako doma a v škole dokopy, bolo pre mňa obrovskou mekkou, miestom, kde vznikal humor a vzťahy, miesto, kde som špehovala svojho veľkého otca, nevediac, že je môj otec. Divadlo malo veľké javisko, z ktorého raz mama spadla, keď cúvala počas predstavenia s ďalekohľadom na očiach. Divadlo malo veľké šatne, kde som si skúšala tie veľké kostýmy a predstierala, že som herečka, zakiaľ mama skúšala na javisku. Divadlo bolo veľkým svetom, v ktorom bolo všetko. Bol to veľký strom a ja som bola malý Ind. Včera som vystúpila na neveľkej železničnej stanici, prešla popri nádhernom neveľkom divadle, vyčekovala tie velikánske kostoly a prior a dokonca som nakukla aj do domu, kde som bývala. Mala som večer v Trnave koncert, a tak som vyrazila aj s priateľom skôr ako kapela a dali sme si prechádzku. V mojej mysli to mala byť veľká prechádzka popri tých veľkých objektoch. Bola to však malá prechádzka. A o to krajšia. Až teraz, keď som Trnavu videla z toho turistického pohľadu, začala sa mi skutočne páčiť. Stále mi chodilo hlavou, ako som mohla v tom meste 10 rokov žiť a nevidieť tú krásu naokolo. To akože, keď sa raz vrátim z Nepálu, sa mi začne, preboha, páčiť ešte aj Bratislava? Malá útulná a tichá Bratislava? Človek je porovnávací tvor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.