Vodopády komentárov opísali prevratné britské rozhodnutie opustiť inštitucionalizovanú Európu najmä ako pohromu. Štátnici by sa však nemali zamerať na úzkosť či obviňovanie, ale pokúsiť sa transformovať neúspech do príležitosti.
Dosah britskej voľby je veľmi hlboký, pretože odráža emócie, ktoré sa neviažu len ku Británii, dokonca ani výlučne k Európe. Všeobecné reakcie na inštitúcie Európskej únie (ako ukazujú prieskumy verejnej mienky) sú porovnateľné vo väčšine veľkých krajín, hlavne vo Francúzsku či v Španielsku. Ľudia čoraz viac podrobujú kritike multilaterálny prístup založený na otvorenosti trhu a pohybu. Teraz, keď mal nástroj priamej demokracie potvrdiť status quo, dostavil sa odsudzujúci verdikt. A nech je tento prejav ľudového sentimentu akokoľvek problematický, ignorovať obavy, ktoré demonštruje, je cestou k ešte väčšiemu rozčarovaniu.
Brexit je klasickým príkladom zákona nezamýšľaných dôsledkov. Britská vláda plánovala hlasovaním za zotrvanie raz a navždy ukončiť domáce diskusie o Európe, ktoré viedla menšina v Konzervatívnej strane a okrajové populistické skupiny. Mnohých podporovateľov odchodu úspech zaskočil, keďže pôvodne nepredpokladali, že ich politická misia môže mať tak rozsiahle dôsledky. Všetky tieto úmysly boli rozdrvené, pretože roky rozpracúvaná európska vízia dostala sklerotickú, skostnatenú povahu. Vnútorné debaty o Európe sa čoraz viac sústreďovali na štrukturálne protiklady. A počas tohto procesu sa oslabovala vízia, ktorá motivuje k obeti.
Zakladatelia európskej jednoty si uvedomovali maximá svojho projektu. Na jednej úrovni mal zabrániť najhorším dôsledkom európskych rozdielností, obzvlášť traumatickým vojnám, ktoré len v 20. storočí vykynožili desiatky miliónov Európanov. Ale taktiež mal potvrdiť váhu hodnôt, vďaka ktorým sa Európa stala veľkou.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.