Zlatý vek sa skončil

Súhlasíte s tézou, že ak brexit znamená oslabenie Európy, stúpa tým dôležitosť NATO?

Nikoho v Aliancii neteší avizované vystúpenie Británie z EÚ. Vyvoláva to neistotu na trhoch, čo má dopad na hospodársky rast. Ak sa ukáže, že panika na trhoch je dlhodobejšia, môže to viesť ku kríze a ku škrtom v obranných rozpočtoch, čo by bolo pre Alianciu obrovským negatívom. Je tu aj obava, že časť štátov sa po brexite rozhodne ešte viac vojensky integrovať v prospech vytvorenia nejakého obranného jadra v rámci Únie. Môže nás to vrátiť do čias zbytočných konfliktov medzi NATO a EÚ z rokov 2002 až 2004, keď sa riešilo, či má za bezpečnostné otázky v Európe niesť zodpovednosť NATO, alebo EÚ.

Naozaj je reálne, že sa Únia začne vojensky posilňovať na úkor NATO?

V reakcii na brexit naozaj sú štúdie, diskusie či intelektuálne úvahy, ktoré sa vyberajú aj týmto smerom. Bolo by to nešťastné, lebo skúsenosť ukazuje, že potrebujeme NATO aj EÚ.

Postavenie Británie, ktorá sa rozhodla odísť z Únie, je zrejme pre bezpečnosť v regióne kľúčové.

Je to suverénne najväčšia vojenská moc v Európe, s ktorou sa môžu porovnávať iba Francúzi. Briti sú dominantní z hľadiska rozpočtu, vojenských síl a sú aj veľmi aktívni v diplomatickej rovine. Je to jedna z krajín, bez ktorej sa v Aliancii ťažko robia nejaké rozhodnutia.

Ako reagujú vaši britskí kolegovia na referendové rozhodnutie odísť z EÚ? Neohrozí sa tým celková bezpečnostná situácia?

Ak sa pýtate, či by brexit viedol k destabilizácii Európy a tým aj k zhoršeniu bezpečnostnej situácie, tak to nie. Netreba preháňať a dramatizovať. Británia nie je len najväčšia moc v Európe, ale aj unikátna krajina v zmysle vzťahu k EÚ. Vzhľadom na to, že je to ostrov, ale aj vzhľadom na históriu druhej svetovej vojny Británia nikdy nemala také spojenie s EÚ ako Francúzsko či Nemecko. Nemyslím si, že bude nasledovať domino efekt.

Ako momentálne vyzerá vzťah EÚ a NATO?

Za posledných pár rokov sa zlepšuje, v posledných mesiacoch až dramaticky. Nebolo to vždy ideálne. Časť spojencov vnímala EÚ ako subjekt, ktorý by časom mohol Alianciu nahradiť. A v EÚ sa naozaj objavovali tézy o európskej obrannej autonómii. Treba tiež povedať, že americké kroky, najmä druhá vojna v Iraku, hnali vodu na mlyn tým, ktorí v Európe chceli vidieť EÚ, nie NATO, ako primárnu vojenskú organizáciu. Veľmi ľahko sa vtedy prijímal argument, že Alianciu nepotrebujeme, naopak, prepojenie na Spojené štáty je pre nás škodlivé. Následne však vznikla tichá, praktická spolupráca. Či už to bolo v rámci dvoch protipirátskych misií v Indickom oceáne alebo v Bosne, kde bolo jedno veliteľstvo pre EÚ aj aliančné operácie. A za posledných pár mesiacov sa aj na najvyšších politických úrovniach americkej, nemeckej či britskej vlády objavila nová téza. Zásadné zlepšenie vzťahov ako reakcia na dianie na východe aj juhu Európy. Prevládol pocit, že sa hromadia veľké hrozby a bolo by prílišným luxusom, ak by EÚ a NATO priamo nespolupracovali všade, kde spoločne pôsobia.

Čo je problematické na myšlienke, že EÚ má vlastnú obranu mimo NATO?

V záujme NATO aj EÚ je, aby členské krajiny posilnili svoje ozbrojené sily. Nikto by neprotestoval, keby sme videli zo strany európskych krajín NATO a členov EÚ, že posilňujú svoje obranné rozpočty a majú silnejšie ozbrojené sily. Otázka však je, ako presne ich vybudovať, lebo EÚ aj NATO majú svoje vlastné stratégie na budovanie ozbrojených síl a tie musia byť kompatibilné. Ak by to tak nebolo a obidve organizácie by mali od členských krajín iné očakávania, pokladal by som to za škodlivé, hlavne pre malé a stredne veľké krajiny.

Aké sú najväčšie výzvy, ktorým NATO teraz čelí?

Sú dve: východ a juh. Na východe je situácia jasná. Máme tu suseda s revizionistickou agendou. Rusko je ochotné použiť silu a za posledných pár rokov to ukázalo dvakrát – v Gruzínsku aj na Ukrajine. Reagovali sme na samite vo Walese vytvorením síl rýchleho nasadenia.