V Bratislave bol minulý víkend festival Konvergencie. Jednotlivé koncerty, ale aj festival ako celok, boli mimoriadnym zážitkom. Od úvodného koncertu After Phurikane giľa v kostole Klarisiek až po záverečné Kvarteto na koniec vekov Oliviera Messiaena v Design Factory.
Konvergencie — približovanie. Z matematického hľadiska ide o grafy, ktoré sa blížia, ale nikdy sa úplne nestretnú. Festival Konvergencie sa začína presne tam, kde sa končí matematika: stretnutím. Približovanie je v dnešnej hudbe samozrejmosťou: džezmeni hrajú rock a pop, „vážny“ minimalizmus inšpiruje dídžejov, cigánska muzika hrá klasiku, filharmonici hrajú bluegrass, Bono spieva s Domingom... Stretnutie špičkových interpretov klasickej hudby s talentovanými muzikantmi z rómskych osád, vystúpenie džezovo cítiaceho rabína s barokovým huslistom, prepojenie Vargu, Bartóka, Vrbovských víťazov a džezového tria — to je stále unikát, ktorého chuťovku možno zažiť na Pohode, pričom hlavná hostina je na Konvergenciách.
.chasidi medzi zrkadlami
To, že Baruch Myers je nielen hlboko veriaci rabín a vtipný človek, ale aj šikovný džezový klavirista, vedeli mnohí. Napriek tomu boli chasidské piesne v prvý večer Konvergencií príjemným prekvapením. Hudba, v ktorej sa spája vážna spiritualita s radostným muzicírovaním, oslovovala autentickou živelnosťou a muzikantskou bravúrou. Živelnosťou hlavne vtedy, keď rabín Baruch vstal spoza klavíra a zobral do rúk mikrofón. Jeho spev mal tajomnú hĺbku a v tanečných častiach aj klezmerovú veselosť. Bonusom bolo jeho uvádzanie jednotlivých piesní, pri ktorom nielen vysvetlil ich obsah a okolnosti vzniku, ale celé to okorenil humorom jemu vlastným. Rabínom vybraté chasidské piesne citlivo upravila a výborne zahrala kapela, ktorej kľúčovou osobnosťou bol Miloš Valent. Huslista, ktorý sa so svojím súborom Solamente naturale špecializuje na interpretáciu starej hudby, presne vystihol všetky polohy chasidskej hudby. Nádherným zvukom a mimoriadne citlivým frázovaním dokázal vytvoriť meditatívne hĺbky, jemnú krásu a navodiť aj radostnú ľahkosť chasidskej tancovačky. Akordeonista Boris Lenko, violončelista (a organizátor festivalu) Jozef Lupták dodávali hudbe presné „grúvy“, z ktorých vyrážali na objavné sólové výlety. Klavír rabína Barucha, najdžezovejšieho člena kapely, dával hudbe harmonickú hustotu a farebnosť. Človeku sa pri počúvaní tejto kapely vybavili scény zo Chagallových obrazov: lietajúci rabín, tancujúci svadobčania, podnapitý vojak (jedna z piesní bola o tom, ako akýsi dedinčan „prepil teľa“) a to všetko predchnuté typicky židovskou melanchóliou...
Jediným mínusom koncertu bolo miesto jeho konania. Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca sa hodí na slávnostné odovzdávania cien a vážne koncerty vážnej hudby. Chasidským piesňam však sterilná krása a vyleštené zrkadlá vonkoncom nepristanú.
.pochod športového klubu
Ako oáza v postindustriálnej pustatine stojí uprostred kolabujúcich budov s podozrivo narušenou statikou na bratislavských Nivách invenčne prestavaná výrobná hala Design Factory. Tu sa odohrali všetky ďalšie koncerty festivalu.
Storočnicu Eugena Suchoňa si možno pripomenúť všeličím — veľký skladateľ za sebou zanechal monumentálne dielo. Konvergenciám sa však podaril „dvojnásobný zásah“: sto rokov od majstrovho narodenia uviedli jeho dielo vo svetovej premiére a okrem toho uvedením „predopusových diel“ predstavili rešpektovaného skladateľa ako talentovaného mladíka.
Svetovou premiérou bolo uvedenie tria pre flautu, violončelo a klavír s názvom Jeseň. Suchoň ho skomponoval v roku 1925, teda ako 17-ročný. Hoci toto sympatické dielo autor spomína vo svojich pamätiach, noty sa kdesi zašantročili a skladateľova rodina ich objavila až nedávno. Vďaka dcére Eugena Suchoňa, pani Danici Štilichovej-Suchoňovej sa dostali do správnych rúk, a v jeseni 2008 sme tak ako prví počuli Jeseň, ktorá vznikla o 83 jesení skôr. Okrem toho (a okrem „vážnej“ Sonáty As dur pre husle a klavír) zazneli aj skladby, ktoré Suchoň zložil ako 15-ročný, medzi nimi napríklad veselý, akoby pre dychovku skomponovaný Pochod pezinského športového klubu. Raz darmo: mladý Eugen sa hudbu nenaučil na školách. Priniesol si ju na svet ako dar od Boha.
Niektorí historici hovoria, že mladého Suchoňa ovplyvnil okrem iných aj impresionista Claude Debussy, ktorý zomrel pred 90 rokmi. V každom prípade však jeho krásna, ešte romanticky rozorvaná, no už úplne moderná hudba v podaní francúzskeho Tria Dumky urobila z piatkového večera v Design Factory impresívnu, (aj vďaka dobrému vínu) veľmi príjemnú udalosť.
.príliš bohatá sobota
Marián Varga, Béla Bartók, Vrbovskí víťazi, Oskar Rózsa. Vážna hudba, industriálny folklór, džez. Mohol vzniknúť nezdravo pikantný guláš alebo exotická kulinárska špecialita. Vzniklo to druhé a bolo to chutné. Len toho bolo priveľa.
Nové Vargovo Sláčikové kvarteto č. 4 aj staršia Antifona pre klavír a violončelo boli dôkazom toho, že Marián je rozhľadený komponista, ktorý vie vytvoriť „vážnu“ hudbu, oslovujúcu nielen hudobných vedcov, ale aj muzikologicky nevyzbrojeného poslucháča. Jeho klavírne improvizácie sú vždy zážitkom hudobníckej slobody, ktorá s ľahkosťou a gráciou prekračuje akékoľvek žánrové hranice. Tá istá sloboda môže byť problémom pri hre s ďalšími spoluhráčmi. Ak sú však takí vnímaví a flexibilní ako Jozef Lupták, Igor Karško, Ivana Pristašová či Milan Radič, z možného problému sa stáva dobrodružstvo vytvárania hudby v priamom prenose. To vtedy, keď Marián zmení tempo, alebo (ako v Antifone) preskočí celú jednu časť a spoluhráči v tom idú s ním. Rytmické, (aj) folklórom inšpirované Klavírne kvinteto Bélu Bartóka bolo vyvrcholením vargovsko-bartókovskej časti koncertu. „Toto ešte nie je Bartók,“ hovorí mi Marián Varga. Bartók totiž zložil Kvinteto ako veľmi mladý, v čase, keď jeho hviezdne obdobie ešte len malo prísť. Napriek tomu sa to veľmi dobre počúvalo.
Keď si na pódium začali bratia Jobusovci nosiť inštrumenty vyrobené z inštalatérskeho materiálu, viacerí účastníci nechápali, čo sa deje. Keď si na kreslo sadol Braňo Jobus s maličkým laptopom v ruke a zaspieval zopár piesní svojho projektu Abusus, zďaleka nemal vyhraté. Spočiatku znel len slušný potlesk, no keď prečítal jednu zo svojich Láskavých rozprávok, publikum mal na svojej strane. Vrbovskí víťazi, teda Braňo a jeho brat Andrej, už mohli hrať bez obáv a naplno. Je zvláštne, ako vnímanie hudby ovplyvňuje prostredie. Víťazov som videl veľakrát v kluboch a na festivaloch. Vždy to bolo zábavné, no až na „vážnych“ Konvergenciách, po Bartókovi a pred Rózsom, som si uvedomil, že je to okrem iného aj zaujímavá hudba. Fujary z umelohmotných rúr, gajdy napájané vysávačom, saxofón zostavený z výbavy voľne prístupnej v každej toalete, Braňov silný hlas a piesne o bezpečnosti pri práci — vrbovský humor je okrem iného aj zaujímavým umením.
Vďaka nedorozumeniu s organizátormi odohrali Jobusovci namiesto polhodinového viac než hodinový koncert. Bolo to fajn a všetkým sa to páčilo. Len trio Oskar Rózsa, Ondrej Krajňák a Martin Valihora muselo hrať hudobne nasýtenému a trochu unavenému publiku. Zvládli to dobre, no k iskreniu, ktoré je pre koncerty týchto výnimočných muzikantov typické, žiaľ, nedošlo.
.na koniec vekov
Olivier Messiaen napísal v nemeckom zajatí kvartet pre klavír, klarinet, husle a violončelo. Písal ho spamäti, bez hudobného nástroja. Nakoniec ho spolu s troma kolegami — významnými francúzskymi hudobníkmi — zahrali svojim spoluzajatcom. Kvarteto na koniec vekov je inšpirované biblickou Knihou zjavenia, konkrétne víziou anjela oznamujúceho koniec časnosti a začiatok večnosti. Hlboko veriaci skladateľ skomponoval osem častí, osem meditácií nad biblickými obrazmi s krásnymi názvami ako Liturgia kryštálu, Priepasť vtákov, Zhluk dúh pre anjela ohlasujúceho koniec času alebo Chvála Ježišovej nesmrteľnosti. Na Konvergenciách skladbu uviedol básnik a kazateľ Daniel Pastirčák. V Messiaenovej hudbe sme aj vďaka tomu vnímali hlbokú duchovnú silu a krásu. Klarinetista Ronald Šebesta, huslistka Ivana Pristašová, čelista Jozef Lupták a klaviristka Nora Skuta predviedli koncentrovaný výkon, ich hranie, bolo niekde na hranici medzi hudbou a adoráciou. Konvergencie sa nemohli skončiť lepšie.
Je to úspešný festival. Na koncerty chodí veľa ľudí — každý večer bolo plno. Hudobná úroveň stále stúpa, dramaturgia je prekvapivá, odvážna a zaujímavá. Festival má pritom všetkom priateľskú tvár, človek sa v Design Factory cíti príjemne. Budú Konvergencie ďalej rásť? Ktorým smerom? Už teraz sa pod hlavičkou festivalu koná v priebehu roka niekoľko koncertov vo viacerých slovenských mestách. Už teraz je Design Factory pre niektoré koncerty primalá.
Nech už to bude akokoľvek, Konvergencie sú jedným z ďalších dôkazov o tom, že to najzaujímavejšie v slovenskej kultúre sa stále deje z iniciatívy osvietených jedincov, bez národnej rétoriky, mimo štátnych inštitúcií a európskych megaprojektov.
Konvergencie — približovanie. Z matematického hľadiska ide o grafy, ktoré sa blížia, ale nikdy sa úplne nestretnú. Festival Konvergencie sa začína presne tam, kde sa končí matematika: stretnutím. Približovanie je v dnešnej hudbe samozrejmosťou: džezmeni hrajú rock a pop, „vážny“ minimalizmus inšpiruje dídžejov, cigánska muzika hrá klasiku, filharmonici hrajú bluegrass, Bono spieva s Domingom... Stretnutie špičkových interpretov klasickej hudby s talentovanými muzikantmi z rómskych osád, vystúpenie džezovo cítiaceho rabína s barokovým huslistom, prepojenie Vargu, Bartóka, Vrbovských víťazov a džezového tria — to je stále unikát, ktorého chuťovku možno zažiť na Pohode, pričom hlavná hostina je na Konvergenciách.
.chasidi medzi zrkadlami
To, že Baruch Myers je nielen hlboko veriaci rabín a vtipný človek, ale aj šikovný džezový klavirista, vedeli mnohí. Napriek tomu boli chasidské piesne v prvý večer Konvergencií príjemným prekvapením. Hudba, v ktorej sa spája vážna spiritualita s radostným muzicírovaním, oslovovala autentickou živelnosťou a muzikantskou bravúrou. Živelnosťou hlavne vtedy, keď rabín Baruch vstal spoza klavíra a zobral do rúk mikrofón. Jeho spev mal tajomnú hĺbku a v tanečných častiach aj klezmerovú veselosť. Bonusom bolo jeho uvádzanie jednotlivých piesní, pri ktorom nielen vysvetlil ich obsah a okolnosti vzniku, ale celé to okorenil humorom jemu vlastným. Rabínom vybraté chasidské piesne citlivo upravila a výborne zahrala kapela, ktorej kľúčovou osobnosťou bol Miloš Valent. Huslista, ktorý sa so svojím súborom Solamente naturale špecializuje na interpretáciu starej hudby, presne vystihol všetky polohy chasidskej hudby. Nádherným zvukom a mimoriadne citlivým frázovaním dokázal vytvoriť meditatívne hĺbky, jemnú krásu a navodiť aj radostnú ľahkosť chasidskej tancovačky. Akordeonista Boris Lenko, violončelista (a organizátor festivalu) Jozef Lupták dodávali hudbe presné „grúvy“, z ktorých vyrážali na objavné sólové výlety. Klavír rabína Barucha, najdžezovejšieho člena kapely, dával hudbe harmonickú hustotu a farebnosť. Človeku sa pri počúvaní tejto kapely vybavili scény zo Chagallových obrazov: lietajúci rabín, tancujúci svadobčania, podnapitý vojak (jedna z piesní bola o tom, ako akýsi dedinčan „prepil teľa“) a to všetko predchnuté typicky židovskou melanchóliou...
Jediným mínusom koncertu bolo miesto jeho konania. Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca sa hodí na slávnostné odovzdávania cien a vážne koncerty vážnej hudby. Chasidským piesňam však sterilná krása a vyleštené zrkadlá vonkoncom nepristanú.
.pochod športového klubu
Ako oáza v postindustriálnej pustatine stojí uprostred kolabujúcich budov s podozrivo narušenou statikou na bratislavských Nivách invenčne prestavaná výrobná hala Design Factory. Tu sa odohrali všetky ďalšie koncerty festivalu.
Storočnicu Eugena Suchoňa si možno pripomenúť všeličím — veľký skladateľ za sebou zanechal monumentálne dielo. Konvergenciám sa však podaril „dvojnásobný zásah“: sto rokov od majstrovho narodenia uviedli jeho dielo vo svetovej premiére a okrem toho uvedením „predopusových diel“ predstavili rešpektovaného skladateľa ako talentovaného mladíka.
Svetovou premiérou bolo uvedenie tria pre flautu, violončelo a klavír s názvom Jeseň. Suchoň ho skomponoval v roku 1925, teda ako 17-ročný. Hoci toto sympatické dielo autor spomína vo svojich pamätiach, noty sa kdesi zašantročili a skladateľova rodina ich objavila až nedávno. Vďaka dcére Eugena Suchoňa, pani Danici Štilichovej-Suchoňovej sa dostali do správnych rúk, a v jeseni 2008 sme tak ako prví počuli Jeseň, ktorá vznikla o 83 jesení skôr. Okrem toho (a okrem „vážnej“ Sonáty As dur pre husle a klavír) zazneli aj skladby, ktoré Suchoň zložil ako 15-ročný, medzi nimi napríklad veselý, akoby pre dychovku skomponovaný Pochod pezinského športového klubu. Raz darmo: mladý Eugen sa hudbu nenaučil na školách. Priniesol si ju na svet ako dar od Boha.
Niektorí historici hovoria, že mladého Suchoňa ovplyvnil okrem iných aj impresionista Claude Debussy, ktorý zomrel pred 90 rokmi. V každom prípade však jeho krásna, ešte romanticky rozorvaná, no už úplne moderná hudba v podaní francúzskeho Tria Dumky urobila z piatkového večera v Design Factory impresívnu, (aj vďaka dobrému vínu) veľmi príjemnú udalosť.
.príliš bohatá sobota
Marián Varga, Béla Bartók, Vrbovskí víťazi, Oskar Rózsa. Vážna hudba, industriálny folklór, džez. Mohol vzniknúť nezdravo pikantný guláš alebo exotická kulinárska špecialita. Vzniklo to druhé a bolo to chutné. Len toho bolo priveľa.
Nové Vargovo Sláčikové kvarteto č. 4 aj staršia Antifona pre klavír a violončelo boli dôkazom toho, že Marián je rozhľadený komponista, ktorý vie vytvoriť „vážnu“ hudbu, oslovujúcu nielen hudobných vedcov, ale aj muzikologicky nevyzbrojeného poslucháča. Jeho klavírne improvizácie sú vždy zážitkom hudobníckej slobody, ktorá s ľahkosťou a gráciou prekračuje akékoľvek žánrové hranice. Tá istá sloboda môže byť problémom pri hre s ďalšími spoluhráčmi. Ak sú však takí vnímaví a flexibilní ako Jozef Lupták, Igor Karško, Ivana Pristašová či Milan Radič, z možného problému sa stáva dobrodružstvo vytvárania hudby v priamom prenose. To vtedy, keď Marián zmení tempo, alebo (ako v Antifone) preskočí celú jednu časť a spoluhráči v tom idú s ním. Rytmické, (aj) folklórom inšpirované Klavírne kvinteto Bélu Bartóka bolo vyvrcholením vargovsko-bartókovskej časti koncertu. „Toto ešte nie je Bartók,“ hovorí mi Marián Varga. Bartók totiž zložil Kvinteto ako veľmi mladý, v čase, keď jeho hviezdne obdobie ešte len malo prísť. Napriek tomu sa to veľmi dobre počúvalo.
Keď si na pódium začali bratia Jobusovci nosiť inštrumenty vyrobené z inštalatérskeho materiálu, viacerí účastníci nechápali, čo sa deje. Keď si na kreslo sadol Braňo Jobus s maličkým laptopom v ruke a zaspieval zopár piesní svojho projektu Abusus, zďaleka nemal vyhraté. Spočiatku znel len slušný potlesk, no keď prečítal jednu zo svojich Láskavých rozprávok, publikum mal na svojej strane. Vrbovskí víťazi, teda Braňo a jeho brat Andrej, už mohli hrať bez obáv a naplno. Je zvláštne, ako vnímanie hudby ovplyvňuje prostredie. Víťazov som videl veľakrát v kluboch a na festivaloch. Vždy to bolo zábavné, no až na „vážnych“ Konvergenciách, po Bartókovi a pred Rózsom, som si uvedomil, že je to okrem iného aj zaujímavá hudba. Fujary z umelohmotných rúr, gajdy napájané vysávačom, saxofón zostavený z výbavy voľne prístupnej v každej toalete, Braňov silný hlas a piesne o bezpečnosti pri práci — vrbovský humor je okrem iného aj zaujímavým umením.
Vďaka nedorozumeniu s organizátormi odohrali Jobusovci namiesto polhodinového viac než hodinový koncert. Bolo to fajn a všetkým sa to páčilo. Len trio Oskar Rózsa, Ondrej Krajňák a Martin Valihora muselo hrať hudobne nasýtenému a trochu unavenému publiku. Zvládli to dobre, no k iskreniu, ktoré je pre koncerty týchto výnimočných muzikantov typické, žiaľ, nedošlo.
.na koniec vekov
Olivier Messiaen napísal v nemeckom zajatí kvartet pre klavír, klarinet, husle a violončelo. Písal ho spamäti, bez hudobného nástroja. Nakoniec ho spolu s troma kolegami — významnými francúzskymi hudobníkmi — zahrali svojim spoluzajatcom. Kvarteto na koniec vekov je inšpirované biblickou Knihou zjavenia, konkrétne víziou anjela oznamujúceho koniec časnosti a začiatok večnosti. Hlboko veriaci skladateľ skomponoval osem častí, osem meditácií nad biblickými obrazmi s krásnymi názvami ako Liturgia kryštálu, Priepasť vtákov, Zhluk dúh pre anjela ohlasujúceho koniec času alebo Chvála Ježišovej nesmrteľnosti. Na Konvergenciách skladbu uviedol básnik a kazateľ Daniel Pastirčák. V Messiaenovej hudbe sme aj vďaka tomu vnímali hlbokú duchovnú silu a krásu. Klarinetista Ronald Šebesta, huslistka Ivana Pristašová, čelista Jozef Lupták a klaviristka Nora Skuta predviedli koncentrovaný výkon, ich hranie, bolo niekde na hranici medzi hudbou a adoráciou. Konvergencie sa nemohli skončiť lepšie.
Je to úspešný festival. Na koncerty chodí veľa ľudí — každý večer bolo plno. Hudobná úroveň stále stúpa, dramaturgia je prekvapivá, odvážna a zaujímavá. Festival má pritom všetkom priateľskú tvár, človek sa v Design Factory cíti príjemne. Budú Konvergencie ďalej rásť? Ktorým smerom? Už teraz sa pod hlavičkou festivalu koná v priebehu roka niekoľko koncertov vo viacerých slovenských mestách. Už teraz je Design Factory pre niektoré koncerty primalá.
Nech už to bude akokoľvek, Konvergencie sú jedným z ďalších dôkazov o tom, že to najzaujímavejšie v slovenskej kultúre sa stále deje z iniciatívy osvietených jedincov, bez národnej rétoriky, mimo štátnych inštitúcií a európskych megaprojektov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.