Keď sa mi celkom neočakávane v apríli 1988 naskytla príležitosť navštíviť koncert Leonarda Cohena vo Viedni, bol som jeho pódiovou prezentáciou ohromený. Išlo totiž o taký unikátny zážitok. Najlepší koncert môjho života. Myslel som si, že sa to nezopakuje, ale mýlil som sa...
Obdobie, keď bol tento kanadský pesničkár na vrchole hudobnej umeleckej dráhy, vtedy kulminovalo, jeho nahrávka I´m Your Man svietila na najvyšších stupňoch hitparád. Podnikal svetové turné, písal a maľoval. Po vydaní ďalšej CD Future (1992) ešte chvíľku koncertoval, ale roky plynuli a on sa postupne odmlčal. Prestalo ho to už „baviť“... S malými výnimkami nedával o sebe pätnásť rokov vedieť, dosť času strávil v zenbuddhistickom kláštore na Mount Baldy pri Los Angeles, až ho určité okolnosti primali k vážnejšiemu návratu na hudobnú aj literárnu scénu. Uviedli ho do Americkej rokenrolovej siene slávy a na prelome rokov má vyjsť nový album...
.bird on the wire
Pokiaľ by sme chceli zmapovať umeleckú dráhu pozoruhodného umelca Leonarda Cohena (1934), popri hudobnej nemôžeme prehliadnuť jeho básnickú a spisovateľskú trasu. Poéziu začal písať oveľa skôr ako svoje populárne baladické piesne a do roku 1967, keď vyšiel jeho prvý a doposiaľ asi najslávnejší album Songs Of Leonard Cohen, mal obdivovateľ Frederica Garciu Lorcu na konte šesť pomerne úspešných kníh. Zatiaľ čo jeho debutová zbierka básní Porovnajme si mytológie (Let Us Compare Mythologies, 1956) akoby iba zadefinovala Cohenove základné témy či skôr obsesie (láska, sex, moc, náboženstvo), ďalšia knižka Korenička Zeme (The Spice-Box Of Earth, 1961) už romantickému filutovi priniesla zaslúžené uznanie kritiky i literárnych kolegov. Svoju pozíciu poňal značne asertívne a možno aj vďaka novej situácii vznikla pomerne zložito koncipovaná próza Obľúbená hra (The Favorite Game, 1963), výrazne autobiografický „portrét umelca v chlapčenských rokoch“. Táto prelomová kniha spolu s nasledujúcim románom Nádherní porazení (Beautiful Losers, 1966) predznamenala vlnu pozoruhodných experimentov, ktorých ústrednou témou sa stala takzvaná „beauty of loss“. Do tejto skupiny Cohenových literárnych prejavov patrí aj zbierka Kvetiny pre Hitlera (Flowers For Hitler, 1964), prepájajúca lyrickú vášnivosť so surovým až cynickým štýlom „anti-art“, ktorého podstatu asi najlepšie vyjadruje verš „básne nás už nemilujú". Tento súbor poézie, napriek svojmu veku, poskytuje tuzemskému čitateľovi určitú možnosť pochopiť pozoruhodný štýl a famóznu obrazotvornosť z čias Cohenových prieskumníckych výprav do ríše klasických aj experimentálnych básní, kde ako jeden z mála vrátil zmysel zdanlivo devalvovaným pojmom „boh“, „láska“ alebo „milovať“.
Jeho tvorbu ovplyvnilo napätie medzi židovským pôvodom a prevažne katolíckym prostredím, v ktorom vyrastal, mimoriadne ju však poznamenala aj beatnická tradícia. Zbierku vytvoril na ostrove Hydra uprostred Egejského mora, kde osem rokov žil v skromných podmienkach so svojou nórskou priateľkou Marianne a skomponoval aj niekoľko silných piesní (Suzanne, So Long, Marianne, Bird On The Wire). „Hudbou som sa zachránil zo samoty písania,“ spomína na toto obdobie Cohen. Príznačná je pre neho fascinácia erotikou, utrpením a násilím ako kľúčmi k duchovnej transcendencii, ktorú následne vytrvalo hľadá v zenbuddhizme.
Americký spisovateľ Tom Robbins o tom hovorí: „Pred desiatimi rokmi vymyslel učiteľ, ktorý si necháva hovoriť Šrí Bhágván Rájnéš, pojem „Buddha Zorba“, aby ním mohol opísať ideál moderného muža: muža hĺbavého, ktorý udržiava prísne zbožné spojenie s vesmírnou energiou a ktorý sa zároveň cíti ako doma vo fyzickom svete, Taký muž pozná hodnotu buddhistickej pravdy a zároveň kurz eura, vie aké prepitné má dať čašníkovi v parížskom nočnom klube, a vie koľkokrát sa ukloniť v japonskom chráme v Kjótó; muž, ktorý dokáže uzavrieť obchod, keď je to nutné, muž, ktorý dovolí svojej mysli vstúpiť do borovicovej šišky alebo ktorý sa dokáže divoko roztancovať, keď ho na to vyzve hudba. Nevyhýbajúc sa kráse tento Buddha Zorba nenachádza vo svojom potešení žiadne protiklady, ale potvrdenie svojho duchovného ja. Nepripomína azda Buddha Zorba Leonarda Cohena?“
.hallelujah
V čase svojho hudobného debutu sa pohyboval v New Yorku, mihol sa vo Warholovej Factory, koketoval s Nico, mal románik s Janis Joplin a Judy Collins naspievala zopár jeho piesní, ktoré si tak ľahšie našli cestu k poslucháčom. Tá ho uviedla aj do sveta folkových festivalov. Nahral ďalšie silné platne (Songs From A Room a Songs Of Love And Hate), ale v období sedemdesiatych rokov po albume New Skin For The Old Ceremony nastáva útlm v podobe rozpačitej nahrávky Death Of A Ladie´s Man (v jednej piesni spieva kuriózne trio: Cohen, Alan Ginsberg a Bob Dylan). Platňu produkoval Phil Spector a zohyzdil mu ju podobne ako beatlesákom Let It Be. Určité vylepšenie stavu nastáva vydaním rovnomennej knižky s rozšíreným obsahom o básne v próze, meditatívneho súboru poézie Book Of Mercy a nahrávky Various Position, kde je aj jedna z jeho najslávnejších piesní Hallelujah („Keď sa ma Bob Dylan spýtal, ako dlho mi trvalo, kým som napísal pesničku Hallelujah, povedal som, že tri – štyri roky,“ spomína Cohen. „Hanbil som sa mu totiž priznať, že mi to v skutočnosti trvalo takmer päť...“) Všetko mu dlho trvá, ale potom to stojí za to ... Napokon – koncert po siahodlhej prestávke vo verejnom živote, ktorým sa ešte viac priblížil k dokonalosti, to potvrdil.
.ain´t no cure for love
Úvod v krásnej sále viedenského Konzerthausu patril už v prvých sekundách „standing ovation“ nadšeného publika, hoci Cohen sa „iba objavil“ a ešte nevydal ani hláska. S príznačným poloúsmevom potom naštartoval muzikantsko-textárske hody elektrizujúcou Dance Me To The End Of Love, pri ktorej sa tisnú slzy do očí aj tvrdým chlapom, aby v nasledujúcej The Future upozornil, čo nás ešte čaká. Oslavy lásky a voľnosti (Ain´t No Cure For Love, Bird On The Wire), ale aj apel na to, že HIV/AIDS tu stále je (Everybody Knows). Celkom súkromne a precítene sa venoval odvrátenej strane duše (In My Secret Life), náboženským turbulenciám (Who By Fire), aby si poťažkal na nerozhodnosť nielen v láske (Hey, That´s No Way To Say Goodbye) po hymnickej Anthem umožnil divákom v krátkej prestávke vydýchať sa z úžasu. Druhú polovicu koncertu otvára na svojom starom elektro-piáne pesničkou Tower Of Song (s „jednoprstovým“ sólom), pri ktorej koketuje s vokalistkami. Nasleduje (ne)očakávaná Suzanne a nostalgická The Gypsy´s Wife. Dáva slovo úžasnej spolupracovníčke Sharon Robinson v soulovej Boogie Street, aby po krátkej recitácii očaril s mystickou Hallelujah. Neodpustí si Democracy a prechádza k ľahko erotizujúcemu I´m Your Man. Po nepísanej pocte viedenskému valčíku Take This Waltz sa prídavkom vracia k svojej prvej platni precítenou So Long Marianne a svoju hlasovú suverenitu a intonačný perfekcionalizmus proklamuje vo First We Take Manhattan. Ovácie pokračujú, diváci sú dychtiví počuť ďalšie perly, a tak majster dodáva Sisters Of Mercy, vokalistky Webb sisters precítene prezentujú If It Be Your Will a Cohen sa lúči s Closing Time a v bluesovej Try To Leave You a na úplný záver pri ďakovačke spievajú všetci zúčastnení ? capella spirituálne Shall Be Free...
Koncert nemal žiadnu chybu, Cohen spieval bez intonačných zakolísaní, hoci tie sa v jeho veku a postavení odpúšťajú. Sprievodná kapela pozostáva z kultivovane famóznych muzikantov s diskrétne dominujúcimi Javierom Masom na banduriu a mandolíny, Neilom Larsenom na hammond organ a Dinom Soldom na všemožné dychové nástroje. Ich sóla len dokresľujú celkový obraz renesančného zážitku.
.dance me to the end of love
V jednom rozhovore z deväťdesiatych rokov sa Cohen zmienil o tom, že jeho piesňová tvorba pôsobí na poslucháčov trocha ako alkohol – často ich uvádza do stavu, keď sú, takpovediac, „down“, ale inokedy dokáže vyvolávať akýsi zvláštny druh eufórie; môže vraj listami poslucháčov doložiť, že existuje nemálo ľudí, ktorým pomohli – obrazne povedané – prečkať noc.
Je to pravda. Cohen má hlas lámača sŕdc, zdrsnený kameňom mudrcov a predurčený na mnohé „zázraky“ – neuveriteľne disponovaný na vyslovovanie ženských mien a podmanivé „katalogizovanie“ ich, často riskantných pôvabov. Nikto nedokáže vysloviť slovo „nahá“ tak naho ako on ... A mnohé iné.
Podstatné je však, že Leonard Cohen je opäť tu a v siedmej dekáde svojho života ukazuje, ako sa dá cítiť sviežo, tvoriť a byť pohyblivý v dobrej nálade.
Leonard Cohen Tour, 24. septembra 2008, Konzerthaus Wien
Autor je lekár a hudobný publicista.
Obdobie, keď bol tento kanadský pesničkár na vrchole hudobnej umeleckej dráhy, vtedy kulminovalo, jeho nahrávka I´m Your Man svietila na najvyšších stupňoch hitparád. Podnikal svetové turné, písal a maľoval. Po vydaní ďalšej CD Future (1992) ešte chvíľku koncertoval, ale roky plynuli a on sa postupne odmlčal. Prestalo ho to už „baviť“... S malými výnimkami nedával o sebe pätnásť rokov vedieť, dosť času strávil v zenbuddhistickom kláštore na Mount Baldy pri Los Angeles, až ho určité okolnosti primali k vážnejšiemu návratu na hudobnú aj literárnu scénu. Uviedli ho do Americkej rokenrolovej siene slávy a na prelome rokov má vyjsť nový album...
.bird on the wire
Pokiaľ by sme chceli zmapovať umeleckú dráhu pozoruhodného umelca Leonarda Cohena (1934), popri hudobnej nemôžeme prehliadnuť jeho básnickú a spisovateľskú trasu. Poéziu začal písať oveľa skôr ako svoje populárne baladické piesne a do roku 1967, keď vyšiel jeho prvý a doposiaľ asi najslávnejší album Songs Of Leonard Cohen, mal obdivovateľ Frederica Garciu Lorcu na konte šesť pomerne úspešných kníh. Zatiaľ čo jeho debutová zbierka básní Porovnajme si mytológie (Let Us Compare Mythologies, 1956) akoby iba zadefinovala Cohenove základné témy či skôr obsesie (láska, sex, moc, náboženstvo), ďalšia knižka Korenička Zeme (The Spice-Box Of Earth, 1961) už romantickému filutovi priniesla zaslúžené uznanie kritiky i literárnych kolegov. Svoju pozíciu poňal značne asertívne a možno aj vďaka novej situácii vznikla pomerne zložito koncipovaná próza Obľúbená hra (The Favorite Game, 1963), výrazne autobiografický „portrét umelca v chlapčenských rokoch“. Táto prelomová kniha spolu s nasledujúcim románom Nádherní porazení (Beautiful Losers, 1966) predznamenala vlnu pozoruhodných experimentov, ktorých ústrednou témou sa stala takzvaná „beauty of loss“. Do tejto skupiny Cohenových literárnych prejavov patrí aj zbierka Kvetiny pre Hitlera (Flowers For Hitler, 1964), prepájajúca lyrickú vášnivosť so surovým až cynickým štýlom „anti-art“, ktorého podstatu asi najlepšie vyjadruje verš „básne nás už nemilujú". Tento súbor poézie, napriek svojmu veku, poskytuje tuzemskému čitateľovi určitú možnosť pochopiť pozoruhodný štýl a famóznu obrazotvornosť z čias Cohenových prieskumníckych výprav do ríše klasických aj experimentálnych básní, kde ako jeden z mála vrátil zmysel zdanlivo devalvovaným pojmom „boh“, „láska“ alebo „milovať“.
Jeho tvorbu ovplyvnilo napätie medzi židovským pôvodom a prevažne katolíckym prostredím, v ktorom vyrastal, mimoriadne ju však poznamenala aj beatnická tradícia. Zbierku vytvoril na ostrove Hydra uprostred Egejského mora, kde osem rokov žil v skromných podmienkach so svojou nórskou priateľkou Marianne a skomponoval aj niekoľko silných piesní (Suzanne, So Long, Marianne, Bird On The Wire). „Hudbou som sa zachránil zo samoty písania,“ spomína na toto obdobie Cohen. Príznačná je pre neho fascinácia erotikou, utrpením a násilím ako kľúčmi k duchovnej transcendencii, ktorú následne vytrvalo hľadá v zenbuddhizme.
Americký spisovateľ Tom Robbins o tom hovorí: „Pred desiatimi rokmi vymyslel učiteľ, ktorý si necháva hovoriť Šrí Bhágván Rájnéš, pojem „Buddha Zorba“, aby ním mohol opísať ideál moderného muža: muža hĺbavého, ktorý udržiava prísne zbožné spojenie s vesmírnou energiou a ktorý sa zároveň cíti ako doma vo fyzickom svete, Taký muž pozná hodnotu buddhistickej pravdy a zároveň kurz eura, vie aké prepitné má dať čašníkovi v parížskom nočnom klube, a vie koľkokrát sa ukloniť v japonskom chráme v Kjótó; muž, ktorý dokáže uzavrieť obchod, keď je to nutné, muž, ktorý dovolí svojej mysli vstúpiť do borovicovej šišky alebo ktorý sa dokáže divoko roztancovať, keď ho na to vyzve hudba. Nevyhýbajúc sa kráse tento Buddha Zorba nenachádza vo svojom potešení žiadne protiklady, ale potvrdenie svojho duchovného ja. Nepripomína azda Buddha Zorba Leonarda Cohena?“
.hallelujah
V čase svojho hudobného debutu sa pohyboval v New Yorku, mihol sa vo Warholovej Factory, koketoval s Nico, mal románik s Janis Joplin a Judy Collins naspievala zopár jeho piesní, ktoré si tak ľahšie našli cestu k poslucháčom. Tá ho uviedla aj do sveta folkových festivalov. Nahral ďalšie silné platne (Songs From A Room a Songs Of Love And Hate), ale v období sedemdesiatych rokov po albume New Skin For The Old Ceremony nastáva útlm v podobe rozpačitej nahrávky Death Of A Ladie´s Man (v jednej piesni spieva kuriózne trio: Cohen, Alan Ginsberg a Bob Dylan). Platňu produkoval Phil Spector a zohyzdil mu ju podobne ako beatlesákom Let It Be. Určité vylepšenie stavu nastáva vydaním rovnomennej knižky s rozšíreným obsahom o básne v próze, meditatívneho súboru poézie Book Of Mercy a nahrávky Various Position, kde je aj jedna z jeho najslávnejších piesní Hallelujah („Keď sa ma Bob Dylan spýtal, ako dlho mi trvalo, kým som napísal pesničku Hallelujah, povedal som, že tri – štyri roky,“ spomína Cohen. „Hanbil som sa mu totiž priznať, že mi to v skutočnosti trvalo takmer päť...“) Všetko mu dlho trvá, ale potom to stojí za to ... Napokon – koncert po siahodlhej prestávke vo verejnom živote, ktorým sa ešte viac priblížil k dokonalosti, to potvrdil.
.ain´t no cure for love
Úvod v krásnej sále viedenského Konzerthausu patril už v prvých sekundách „standing ovation“ nadšeného publika, hoci Cohen sa „iba objavil“ a ešte nevydal ani hláska. S príznačným poloúsmevom potom naštartoval muzikantsko-textárske hody elektrizujúcou Dance Me To The End Of Love, pri ktorej sa tisnú slzy do očí aj tvrdým chlapom, aby v nasledujúcej The Future upozornil, čo nás ešte čaká. Oslavy lásky a voľnosti (Ain´t No Cure For Love, Bird On The Wire), ale aj apel na to, že HIV/AIDS tu stále je (Everybody Knows). Celkom súkromne a precítene sa venoval odvrátenej strane duše (In My Secret Life), náboženským turbulenciám (Who By Fire), aby si poťažkal na nerozhodnosť nielen v láske (Hey, That´s No Way To Say Goodbye) po hymnickej Anthem umožnil divákom v krátkej prestávke vydýchať sa z úžasu. Druhú polovicu koncertu otvára na svojom starom elektro-piáne pesničkou Tower Of Song (s „jednoprstovým“ sólom), pri ktorej koketuje s vokalistkami. Nasleduje (ne)očakávaná Suzanne a nostalgická The Gypsy´s Wife. Dáva slovo úžasnej spolupracovníčke Sharon Robinson v soulovej Boogie Street, aby po krátkej recitácii očaril s mystickou Hallelujah. Neodpustí si Democracy a prechádza k ľahko erotizujúcemu I´m Your Man. Po nepísanej pocte viedenskému valčíku Take This Waltz sa prídavkom vracia k svojej prvej platni precítenou So Long Marianne a svoju hlasovú suverenitu a intonačný perfekcionalizmus proklamuje vo First We Take Manhattan. Ovácie pokračujú, diváci sú dychtiví počuť ďalšie perly, a tak majster dodáva Sisters Of Mercy, vokalistky Webb sisters precítene prezentujú If It Be Your Will a Cohen sa lúči s Closing Time a v bluesovej Try To Leave You a na úplný záver pri ďakovačke spievajú všetci zúčastnení ? capella spirituálne Shall Be Free...
Koncert nemal žiadnu chybu, Cohen spieval bez intonačných zakolísaní, hoci tie sa v jeho veku a postavení odpúšťajú. Sprievodná kapela pozostáva z kultivovane famóznych muzikantov s diskrétne dominujúcimi Javierom Masom na banduriu a mandolíny, Neilom Larsenom na hammond organ a Dinom Soldom na všemožné dychové nástroje. Ich sóla len dokresľujú celkový obraz renesančného zážitku.
.dance me to the end of love
V jednom rozhovore z deväťdesiatych rokov sa Cohen zmienil o tom, že jeho piesňová tvorba pôsobí na poslucháčov trocha ako alkohol – často ich uvádza do stavu, keď sú, takpovediac, „down“, ale inokedy dokáže vyvolávať akýsi zvláštny druh eufórie; môže vraj listami poslucháčov doložiť, že existuje nemálo ľudí, ktorým pomohli – obrazne povedané – prečkať noc.
Je to pravda. Cohen má hlas lámača sŕdc, zdrsnený kameňom mudrcov a predurčený na mnohé „zázraky“ – neuveriteľne disponovaný na vyslovovanie ženských mien a podmanivé „katalogizovanie“ ich, často riskantných pôvabov. Nikto nedokáže vysloviť slovo „nahá“ tak naho ako on ... A mnohé iné.
Podstatné je však, že Leonard Cohen je opäť tu a v siedmej dekáde svojho života ukazuje, ako sa dá cítiť sviežo, tvoriť a byť pohyblivý v dobrej nálade.
Leonard Cohen Tour, 24. septembra 2008, Konzerthaus Wien
Autor je lekár a hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.