Skupina Lonely Drifter Karen vydala na jar úspešný debutový album a počas jesenného koncertovania zahrá aj na Slovensku. Trio zložené z Rakúšanky, Španiela a Taliana dalo dokopy modernú hudbu, ktorá by sa však páčila aj vašej starej mame.
Kapela, v ktorej hrá Marc Meliá Sobrevias na klávesových nástrojoch, Giorgio Menossi na bicích a Tanja Frinta na gitare, povymetala v posledných mesiacoch peknú hŕbu európskych klubov a festivalov. Na Slovensku vystúpi iba raz, a to v rámci Žilinského literárneho festivalu na stanici Žilina-Záriečie. Pri tejto príležitosti sme sa porozprávali s autorkou piesní, gitaristkou a speváčkou.
.tanja, pochádzaš z Viedne, ale tvoje meno znie trochu východoeurópsky. Máš nejakých predkov z tejto časti Európy?
Asi áno. Je viac ako pravdepodobné, že predkovia môjho otca pochádzali z východu, aj keď netuším, ako hlboko tieto korene siahajú...
.akú hudbu si počúvala ako tínedžerka?
Tvrdú muziku – punk, heavy metal, hardcore... Ale ešte predtým, ako dieťa, som mala najradšej muzikály a divadelnú hudbu. Potom však prišla revolta a zobrala som do rúk elektrickú gitaru a prešla som na tvrdšie žánre. Neskôr sa však začala moja hudba postupne zjemňovať – ako keby som sa vývíjala v kruhu.
.z Viedne si sa presťahovala do Göteborgu, odtiaľ do Barcelony. Čo bolo príčinou tohto „lonely drifting“, teda osamelého putovania?
Zvedavosť a snaha spoznať inú kultúru. Vybrala som si Švédsko, lebo som tam mala priateľov, a tak som tam išla študovať. Zostala som tam tri roky. V Barcelone som hrala zopár koncertov a tiež sa mi tam zapáčilo. Je to úplne odlišná krajina ako Švédsko. Vo Švédsku je všetko perfektne organizované, tie domy, a vôbec celá architektúra tam vyzerá ako podľa pravítka, zatiaľ čo Barcelona je vo všetkých smeroch oveľa bláznivejšia. Pochopila som, že mi to vo Švédsku chýbalo, akási väčšia dávka anarchie...
.s tým zrejme súvisí aj názov tvojej kapely Lonely Drifter Karen?
Chcela som, aby v názve bolo niečo, čo naznačuje pohyb, charakter a aby v tom bola aj istá dávka melanchólie. Keď som s touto hudbou začínala, bola som naozaj iba sama s gitarou. Keď som sa však presťahovala do Barcelony, počas svojej osamelej cesty som postretávala ďalších priateľov a hudobníkov, takže počet ľudí narastal, ale názov už zostal.
.ako si sa stretla s klaviristom Marcom? Jeho aranžmány sú totiž pre tvoju hudbu ako stvorené.
Keď som fungovala ako sólistka, nahrala som EP a keďže som chcela urobiť celé cédečko, potrebovala som nejakých ľudí, ktorí by ho nahrali so mnou. Hľadala som hudobníkov v rôznych krajinách a počula som nahrávky Marcovej predchádzajúcej kapely. Hrali čosi ako temný kabaret s klavírom a spevom — veľmi sa mi to páčilo. Tak som sa s Marcom skontaktovala, a poprosila ho, či by sme nemohli niečo nahrať spolu. To nahrávanie nám išlo tak dobre, že sme začali spolu hrávať aj naživo. Urobili sme zopár koncertov, vyšlo to, a tak v tom pokračujeme. To isté platí o bubeníkovi. Giorgia som stretla v Taliansku, keď sa práve chystal presťahovať do Barcelony. Tam som naňho opäť naďabila a poprosila ho, či by mi nenahral bicie na platňu, on to urobil s radosťou, a odvtedy s nami hráva.
.vaša muzika znie starosvetsky a zároveň moderne. Ako je to možné?
Mám rada staré nahrávacie techniky a staré hudobné nástroje. Ak máš päťdesiat rokov staré piano, to už čosi zažilo, je nielen ošúchané, ale má aj svoju osobnosť. Mám rada veci, ktoré majú svoju históriu, a to sa týka aj zvuku nástrojov. Zároveň robím hudbu, ktorá vzniká tu a teraz.
.z albumu sa zdá, že máš rada cirkus, kolotoče a cigánske kapely.
Áno. ale milujem napríklad aj Toma Waitsa, alebo nahrávky talianskeho skladateľa Vinicia Caposselu – taký ten druh čierneho kabaretu, ktorý zobrazuje akýsi iný svet, podsvetie so zvláštnou surrealistickou atmosférou. To mám naozaj rada!
.je nejaká hudba, ktorú vyslovene nenávidíš?
Nie som veľkým fanúšikom techna. Sú síce niektorí elektronickí umelci, ktorí sa mi veľmi páčia, napríklad Björk, ale keď niekto hrá na elektronike iba chladnú hudbu bez duše, to naozaj nemusím počúvať.
.aké je ideálne prostredie na koncert Lonely Drifter Karen?
Hrávame v rôznych podnikoch – niekedy sú to indie kluby, inokedy džezové, rôzne kultúrne centrá... Pre mňa je dôležité, aby to bolo miesto, ktoré má nejakú osobitosť, zvláštnosť, svojský charakter – stačí, keď má nejako zaujímavo zariadený interiér.
.v takom prípade si určite užiješ koncert v Žiline, ktorý sa bude konať v klube na malej železničnej stanici, cez ktorú ešte stále chodia vlaky.
Naozaj? To je skvelé!
Kapela, v ktorej hrá Marc Meliá Sobrevias na klávesových nástrojoch, Giorgio Menossi na bicích a Tanja Frinta na gitare, povymetala v posledných mesiacoch peknú hŕbu európskych klubov a festivalov. Na Slovensku vystúpi iba raz, a to v rámci Žilinského literárneho festivalu na stanici Žilina-Záriečie. Pri tejto príležitosti sme sa porozprávali s autorkou piesní, gitaristkou a speváčkou.
.tanja, pochádzaš z Viedne, ale tvoje meno znie trochu východoeurópsky. Máš nejakých predkov z tejto časti Európy?
Asi áno. Je viac ako pravdepodobné, že predkovia môjho otca pochádzali z východu, aj keď netuším, ako hlboko tieto korene siahajú...
.akú hudbu si počúvala ako tínedžerka?
Tvrdú muziku – punk, heavy metal, hardcore... Ale ešte predtým, ako dieťa, som mala najradšej muzikály a divadelnú hudbu. Potom však prišla revolta a zobrala som do rúk elektrickú gitaru a prešla som na tvrdšie žánre. Neskôr sa však začala moja hudba postupne zjemňovať – ako keby som sa vývíjala v kruhu.
.z Viedne si sa presťahovala do Göteborgu, odtiaľ do Barcelony. Čo bolo príčinou tohto „lonely drifting“, teda osamelého putovania?
Zvedavosť a snaha spoznať inú kultúru. Vybrala som si Švédsko, lebo som tam mala priateľov, a tak som tam išla študovať. Zostala som tam tri roky. V Barcelone som hrala zopár koncertov a tiež sa mi tam zapáčilo. Je to úplne odlišná krajina ako Švédsko. Vo Švédsku je všetko perfektne organizované, tie domy, a vôbec celá architektúra tam vyzerá ako podľa pravítka, zatiaľ čo Barcelona je vo všetkých smeroch oveľa bláznivejšia. Pochopila som, že mi to vo Švédsku chýbalo, akási väčšia dávka anarchie...
.s tým zrejme súvisí aj názov tvojej kapely Lonely Drifter Karen?
Chcela som, aby v názve bolo niečo, čo naznačuje pohyb, charakter a aby v tom bola aj istá dávka melanchólie. Keď som s touto hudbou začínala, bola som naozaj iba sama s gitarou. Keď som sa však presťahovala do Barcelony, počas svojej osamelej cesty som postretávala ďalších priateľov a hudobníkov, takže počet ľudí narastal, ale názov už zostal.
.ako si sa stretla s klaviristom Marcom? Jeho aranžmány sú totiž pre tvoju hudbu ako stvorené.
Keď som fungovala ako sólistka, nahrala som EP a keďže som chcela urobiť celé cédečko, potrebovala som nejakých ľudí, ktorí by ho nahrali so mnou. Hľadala som hudobníkov v rôznych krajinách a počula som nahrávky Marcovej predchádzajúcej kapely. Hrali čosi ako temný kabaret s klavírom a spevom — veľmi sa mi to páčilo. Tak som sa s Marcom skontaktovala, a poprosila ho, či by sme nemohli niečo nahrať spolu. To nahrávanie nám išlo tak dobre, že sme začali spolu hrávať aj naživo. Urobili sme zopár koncertov, vyšlo to, a tak v tom pokračujeme. To isté platí o bubeníkovi. Giorgia som stretla v Taliansku, keď sa práve chystal presťahovať do Barcelony. Tam som naňho opäť naďabila a poprosila ho, či by mi nenahral bicie na platňu, on to urobil s radosťou, a odvtedy s nami hráva.
.vaša muzika znie starosvetsky a zároveň moderne. Ako je to možné?
Mám rada staré nahrávacie techniky a staré hudobné nástroje. Ak máš päťdesiat rokov staré piano, to už čosi zažilo, je nielen ošúchané, ale má aj svoju osobnosť. Mám rada veci, ktoré majú svoju históriu, a to sa týka aj zvuku nástrojov. Zároveň robím hudbu, ktorá vzniká tu a teraz.
.z albumu sa zdá, že máš rada cirkus, kolotoče a cigánske kapely.
Áno. ale milujem napríklad aj Toma Waitsa, alebo nahrávky talianskeho skladateľa Vinicia Caposselu – taký ten druh čierneho kabaretu, ktorý zobrazuje akýsi iný svet, podsvetie so zvláštnou surrealistickou atmosférou. To mám naozaj rada!
.je nejaká hudba, ktorú vyslovene nenávidíš?
Nie som veľkým fanúšikom techna. Sú síce niektorí elektronickí umelci, ktorí sa mi veľmi páčia, napríklad Björk, ale keď niekto hrá na elektronike iba chladnú hudbu bez duše, to naozaj nemusím počúvať.
.aké je ideálne prostredie na koncert Lonely Drifter Karen?
Hrávame v rôznych podnikoch – niekedy sú to indie kluby, inokedy džezové, rôzne kultúrne centrá... Pre mňa je dôležité, aby to bolo miesto, ktoré má nejakú osobitosť, zvláštnosť, svojský charakter – stačí, keď má nejako zaujímavo zariadený interiér.
.v takom prípade si určite užiješ koncert v Žiline, ktorý sa bude konať v klube na malej železničnej stanici, cez ktorú ešte stále chodia vlaky.
Naozaj? To je skvelé!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.