Slovenská debata o vojne v Gruzínsku sa doteraz koncentrovala na spor, kto ju vyvolal. Oveľa menej si všímala naše dlhodobé záujmy. Moskva pritom zo dňa na deň prekreslila geopolitickú mapu Európy.
Výsledkom krátkej vojny v Gruzínsku bola faktická anexia odštiepeneckých provincií zo strany Ruska. V ruskej štátnej elite sa vrátili k slovu staré „sovietske reflexy“. Do popredia sa dostáva psychologická túžba po „odvete“ za poníženie rozpadu sovietskeho impéria. Jasné je, že august 2008 prehodil výhybku – po hladkom vyriešení otázky následníctva sa Putinovo Rusko vybralo cestou „bezohľadnej veľmoci, rozhodnutej zatláčať vplyv Západu a vytvoriť sféru vplyvu v štýle 19. storočia“ (T. G. Ash).
Tentoraz si to môže Rusko dovoliť ekonomicky i mocensky. Ruský štát si pri vysokých cenách ropy a plynu v uplynulých rokoch zabezpečil obrovský transfer bohatstva. Aj preto Putin v úlohe premiéra pred niekoľkými dňami oznámil, že ruská vláda na budúci rok rekordne zvyšuje zbrojné výdavky (o 27 percent).
Pre Slovensko by bolo, samozrejme, lepšie, keby sa Európa a Rusko dokázali dohodnúť. Nie však za každú cenu. Dnes už musíme pracovať s predpokladom, že v dohľadnej budúcnosti bude prevládať skôr konfrontácia. Moskva pritom urobí všetko, aby ťažila z pretrvávajúcich rozdielov medzi nami a vnútila nám svoju prevahu.
Južný Kaukaz nie je koniec, ale začiatok. Ruská hrozba a energetická bezpečnosť sa preto dostávajú do centra bezpečnostnej stratégie EÚ i NATO. Balti už uvažujú o zvyšovaní rozpočtov na obranu. V rámci NATO sa budú študovať modality „ruskej sily“ voči Poľsku a strednej Európe. Nemožno vylúčiť, že v prípade niektorých nových hrozieb (najmä v energetike) sa aj Slovensko bude musieť zariadiť po svojom. Je príznačné, že nedávno predstavená, obsahovo „výbehová“ Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti tieto témy celkom ignoruje. Zatiaľ čo mozgy európskej zahranično-politickej komunity intenzívne uvažujú ako ďalej, v slovenskom závetrí sa tvárime, akoby sa nás to netýkalo. Citlivosť na ruskú hrozbu je u nás tradične veľmi nízka. Rýchlo sme zabudli, že z pohľadu Moskvy sme stále bývalou kolóniou.
Naša geografická poloha, energetická závislosť od Ruska a prepadávajúca sa dôveryhodnosť v rámci únie i NATO za Ficovej éry je po auguste 2008 znepokojivou kombináciou.
Naším východným susedom je zraniteľná a nestabilná Ukrajina, ktorá môže byť ďalšia na rane. Nová ruská agenda (ochrana ruských menšín a „spriaznených etník“ v okolitých suverénnych štátoch) tiež posilňuje možnosti Moskvy rozohrávať zamrznuté konflikty – čerstvejšie na Balkáne, spiace napríklad aj na južnom Slovensku.
Britský Economist priniesol začiatkom septembra tabuľku závislosti štátov EÚ od ruského plynu – Slovensko bolo na 2. priečke, hneď za Fínskom. Fíni na rozdiel od nás o tom nahlas uvažujú. „Sme späť v bode nula,“ hovorí ich minister zahraničných vecí Alexander Stubb a dodáva: „Fínsko je závislé od ruského plynu, ale plyn tvorí len 10 percent našej energetickej spotreby. Keby nám vypli dodávky, zvládneme to.“ Slovenský energetický mix má oveľa vyšší podiel plynu, jednostrannú závislosť od ruskej ropy, navyše nie sme prímorská krajina. Takže ak by nám vypli dodávky, nezvládneme to. Na rozdiel od Fínska však nie sme koncovou stanicou – kým Rusi nedokončia nové ropovody a plynovody do západnej Európy (obchádzajúce naše územie), máme čas niečo zmeniť.
Premiér Fico podnikol 12. septembra málo zaznamenanú návštevu Nórska. Pre agentúru SITA priznal, že hlavným cieľom bola „závislosť SR od dovozu ruského plynu“ a hľadanie iných možností, pričom jednou z perspektív je „dovoz skvapalneného zemného plynu z Nórska.“ Je to len ďalšia hra?
Slovensko musí po auguste 2008 viac analyzovať svoje záujmy. Zatiaľ nám chýbajú jasné postoje aj stratégia. Chce to inú zahraničnú politiku, než ukázala táto vláda.
Výsledkom krátkej vojny v Gruzínsku bola faktická anexia odštiepeneckých provincií zo strany Ruska. V ruskej štátnej elite sa vrátili k slovu staré „sovietske reflexy“. Do popredia sa dostáva psychologická túžba po „odvete“ za poníženie rozpadu sovietskeho impéria. Jasné je, že august 2008 prehodil výhybku – po hladkom vyriešení otázky následníctva sa Putinovo Rusko vybralo cestou „bezohľadnej veľmoci, rozhodnutej zatláčať vplyv Západu a vytvoriť sféru vplyvu v štýle 19. storočia“ (T. G. Ash).
Tentoraz si to môže Rusko dovoliť ekonomicky i mocensky. Ruský štát si pri vysokých cenách ropy a plynu v uplynulých rokoch zabezpečil obrovský transfer bohatstva. Aj preto Putin v úlohe premiéra pred niekoľkými dňami oznámil, že ruská vláda na budúci rok rekordne zvyšuje zbrojné výdavky (o 27 percent).
Pre Slovensko by bolo, samozrejme, lepšie, keby sa Európa a Rusko dokázali dohodnúť. Nie však za každú cenu. Dnes už musíme pracovať s predpokladom, že v dohľadnej budúcnosti bude prevládať skôr konfrontácia. Moskva pritom urobí všetko, aby ťažila z pretrvávajúcich rozdielov medzi nami a vnútila nám svoju prevahu.
Južný Kaukaz nie je koniec, ale začiatok. Ruská hrozba a energetická bezpečnosť sa preto dostávajú do centra bezpečnostnej stratégie EÚ i NATO. Balti už uvažujú o zvyšovaní rozpočtov na obranu. V rámci NATO sa budú študovať modality „ruskej sily“ voči Poľsku a strednej Európe. Nemožno vylúčiť, že v prípade niektorých nových hrozieb (najmä v energetike) sa aj Slovensko bude musieť zariadiť po svojom. Je príznačné, že nedávno predstavená, obsahovo „výbehová“ Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti tieto témy celkom ignoruje. Zatiaľ čo mozgy európskej zahranično-politickej komunity intenzívne uvažujú ako ďalej, v slovenskom závetrí sa tvárime, akoby sa nás to netýkalo. Citlivosť na ruskú hrozbu je u nás tradične veľmi nízka. Rýchlo sme zabudli, že z pohľadu Moskvy sme stále bývalou kolóniou.
Naša geografická poloha, energetická závislosť od Ruska a prepadávajúca sa dôveryhodnosť v rámci únie i NATO za Ficovej éry je po auguste 2008 znepokojivou kombináciou.
Naším východným susedom je zraniteľná a nestabilná Ukrajina, ktorá môže byť ďalšia na rane. Nová ruská agenda (ochrana ruských menšín a „spriaznených etník“ v okolitých suverénnych štátoch) tiež posilňuje možnosti Moskvy rozohrávať zamrznuté konflikty – čerstvejšie na Balkáne, spiace napríklad aj na južnom Slovensku.
Britský Economist priniesol začiatkom septembra tabuľku závislosti štátov EÚ od ruského plynu – Slovensko bolo na 2. priečke, hneď za Fínskom. Fíni na rozdiel od nás o tom nahlas uvažujú. „Sme späť v bode nula,“ hovorí ich minister zahraničných vecí Alexander Stubb a dodáva: „Fínsko je závislé od ruského plynu, ale plyn tvorí len 10 percent našej energetickej spotreby. Keby nám vypli dodávky, zvládneme to.“ Slovenský energetický mix má oveľa vyšší podiel plynu, jednostrannú závislosť od ruskej ropy, navyše nie sme prímorská krajina. Takže ak by nám vypli dodávky, nezvládneme to. Na rozdiel od Fínska však nie sme koncovou stanicou – kým Rusi nedokončia nové ropovody a plynovody do západnej Európy (obchádzajúce naše územie), máme čas niečo zmeniť.
Premiér Fico podnikol 12. septembra málo zaznamenanú návštevu Nórska. Pre agentúru SITA priznal, že hlavným cieľom bola „závislosť SR od dovozu ruského plynu“ a hľadanie iných možností, pričom jednou z perspektív je „dovoz skvapalneného zemného plynu z Nórska.“ Je to len ďalšia hra?
Slovensko musí po auguste 2008 viac analyzovať svoje záujmy. Zatiaľ nám chýbajú jasné postoje aj stratégia. Chce to inú zahraničnú politiku, než ukázala táto vláda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.